Christine Féret Fleury: Dievča, ktoré čítalo v metre

   „ Nech ťa knihy, tí priatelia z papiera, verne sprevádzajú“

   Rada čítam knihy o knihách, a o to viac ak sa viete vžiť do hlavnej postavy a prežívať s ňou všetky starosti a radosti milovníka kníh. Juliette, je takpovediac obyčajné dievča, ktoré si žije svojím monotónnym životom. Každé ráno chodí do práce, ktorá ju veľmi nenapĺňa, rovnakou linkou metra a stretáva rovnakých ľudí. Deň čo deň ich s vášňou pozoruje a prežíva s nimi ich pocity, s dievčinou, ktorá sa pri strane dvestoštyridsaťsedem vždy rozplače, so starou dámou, či zberateľom vzácnych vydaní, práve oni obohacujú jej už tak fádny život.

   Čo ak vám jedného obyčajného, skorého a ničím zaujímavého dňa napadne vystúpiť o dve stanice metra skôr ? Veď čo by sa mohlo zmeniť. Aj Juliette si to pomyslela a rozhodla sa poprechádzať do práce uličkami pre ňu neznámymi. Nejeden zvedavý človek, ktorý sa naháňa cez ulice plné domov, kaviarní a rôznych firiem občas uzrie aj niečo čo ho zaujme. Uvidieť dom, ktorý má na vysokej pootvorenej železnej bráne akýsi znak knihy, je to niečo, čo Juliette zaujalo. Prekročením brány, čo Juliette ešte netušila, sa začalo všetko v jej živote postupne meniť. Onedlho do jej života vstúpili ľudia, ktorých by inak nespoznala. Starý milovník kníh pán Soliman s jeho dcérkou Zaidou, ale aj „roznášač“ ako ich Soliman s hrdosťou nazýval, Leonidas, ktorý na sebe nosil neustále zelený klobúk akoby to bola jeho súčasť.

   Roznášači, toto slovo keď ho Soliman po prvýkrát vyslovil v Juliette nepôsobilo veľmi prívetivo dokiaľ nezistila o čo presne ide. Sledovať náhodných ľudí, spoznať ich návyky a napokon vybrať knihu, ktorú im tajne zveríte a možno tým zmeníte ich život, to bolo ich úlohou.

„Učia nás nedôvere, pomyslela si, keď sa zaprela do ťažkého krídla, ktoré sa pomaly akoby s ľútosťou otváralo, aby sme vždy čakali to najhoršie. Treba dávať knihy ľudom, aby im bolo lepšie...“                                                 

   S radosťou som sledovala ako autorka nechala hlavné postavy v duchu premýšľať a zároveň im dala možnosť samým rozhodovať o svojich „krokoch.“ Má sa Juliette stať roznášačkou ? Opustiť svoj usporiadaný život, ktorý ju aj tak ubíjal ? Toto bolo jej posolstvo ? Čítala som už mnoho kníh, ale máloktoré priateľstvo ako to Juliette a Zaidy bolo tak silné. Stránky som vďaka nim hltala jednu za druhou, pričom som nemala pojem o čase. Počas čítania knihy ma neprestávali prekvapovať rozhodnutia, ktoré bola Juliette ochotná spraviť kvôli láske k malej Solimanovej dcérke Zaide, knihám a vlastnej slobode, ktorú chcela šíriť aj ďalej. 

„Ja som mačka, odchádzam celkom sama a všetky miesta sú pre mňa dôležité.“

   V knihe Dievča, ktoré čítalo v metre nehľadajte romantiku, či zmysluplný príbeh. Je písaný aby každému určovala hranice jeho predstavivosť. Cestu, na ktorú sa napokon aj Juliette vybrala stojí za to si prečítať. Po dočítaní budete mať možno zmiešané pocity ale verte mi, zanechá vo vás príjemné myšlienky a vždy keď si na túto knihu spomeniete vyčarí vám úsmev na tvári.

   Možno som čakala od tejto knihy úplne niečo iné a ukázalo sa, že práve niečo očakávať nie je vždy ten najlepší spôsob. Nechajte sa prekvapiť ako autorka Christine Féret Fleury vstúpi do vašej duše a zanechá tam príbeh plný nádeje a kníh.

Za recenziu ďakujeme Kataríne Pólyovej.

Jej fotky a časť recenzie nájdete tu: @hobbit:bookworm