Deborah Levy: Horúce mlieko

Horúce mlieko je príbehom Rose a jej dcéry, antropologičky pracujúcej v Coffee House, Sofie Iriny. Rose trpí nekonečným zoznamom rôznych chorôb, no najobmedzujúcejšou, najmä pre Sofiu, je jej neschopnosť chodiť. Predčasne odchádza do dôchodku a podstupuje niekoľko vyšetrení, až sa dostáva do Španielska, do súkromnej kliniky svojského doktora Goméza. Hlavnú líniu tvorí vzťah Sofia – Rose, ktorého nosným elementom je vyčerpanie, komplikovanosť, zatrpknutosť a náročnosť vzájomnej koexistencie matky a dcéry. Rose nevie oceniť prispôsobivosť a odovzdanosť dcéry a Sofia nie je schopná sa od matky fyzicky, no najmä psychicky odpútať. Silný ochranársky pud jej bráni v tom, aby žila svoj vlastný život. Avšak vďaka epizodickým a konštantným postavám, ako sú ošetrovateľ rán od medúz, Juan, gladiátorská Nemka Ingrid alebo aj samotný doktor Goméz, nepriamo sa zameriavajúci na liečbu mladej Sofie, je Sofiina pozornosť odklonená od matky na ňu samú. Prostredníctvom udalostí, ktoré sa stihnú udiať v Španielsku, ale aj v Aténach, kam sa vyberie Sofia na niekoľko dní preskúmať polovicu histórie svojej bytosti, sa hlavná hrdinka mení a demonštruje to čitateľovi v magicko-realistických opisoch, ktoré dávajú textu snový, fantastický nádych. Sofia je ako postava veľmi rozporuplná, pretože je autentická a súbežne veľmi surreálna. Prirovnala by som ju ku kľúčovému zvieraťu tejto knihy, k medúze. Je nádherná, vznešená a počas čítania jej imaginatívnych prehovorov máte pocit, akoby ste boli medúzou unášajúcou sa v prúde myšlienok. Na druhej strane je tu však drsná a surová stránka tohto živočícha a aj samotnej Sofie, ktorá je plná popálenín, bolesti, rán, ale nakoniec... Nakoniec je tu predsa len ten proces hojenia, ktorý dáva všetko do poriadku a navracia stratenú rovnováhu medzi protikladmi.

            Ak by som mala zhrnúť autorkin štýl písania do jedného slova, určite by to bolo slovo tkanie. Podobne ako u Virginie Woolfovej, tak aj u Levy nám autorka postupne pridáva vrstvy, v tomto prípade sú to skladba viet a spojenia slov, z ktorých sa formuje čarovný útvar, udržiavajúci pozornosť čitateľa od začiatku až do konca. Snovému rázu knihy napomáhajú aj intermezzá, tvorené z krátkych, akoby rôznych pohľadov jednotlivých postáv na hlavnú hrdinku, ktoré opäť zamotávajú celkový dojem nie iba zo Sofie, ale aj z ostatných postáv.

            Knihu Horúce mlieko odporúčam všetkým, ktorí majú radi textovú a myšlienkovú viacvýznamovosť, doplnenú o estetiku sujetového prostredia, umocňujúceho charakter románu. Príjemné čítanie, želám!

Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej. :)

Instagram: @theartcticlass