Denis Thériault: Chlapec, ktorý patril moru

Nestáva sa často, aby som si zvolil knihu s podobnou tematikou. Neviem, či som urobil výnimku preto, že sa mi zachcelo zmeny, alebo preto, že ma zaujala už samotná originálna obálka a povesť, s ktorou prišla na slovenský knižný trh. Zrejme z každého trochu. V danom momente ostala nezodpovedaná tá najdôležitejšia otázka – bol môj výber krokom tým správnym smerom?

Nebudem vás dlho napínať – áno, bol, tým najlepším. Príbeh neobyčajného priateľstva dvoch chlapcov, ktorým chýba v živote blízkosť matky. Kým prvý z nich je polosirotou za tragických okolností, pričom jeho matka je svojím spôsobom vyradená z normálneho života, ten druhý tú svoju ani nepoznal a o otcovi škoda reči. No o čom by bola škoda nehovoriť je fakt, že Denis Thériault stvoril neobyčajný príbeh, ktorého záplatka a, predovšetkým, spôsob, akým je vyrozprávaný, vytvorilo jedinečné, nezabudnuteľné čítanie a ktorého záver ma prinútil premýšľať ešte dlhý čas po zatvorení knihy.

Ďalšou, pomerne otvorenou otázkou, zostáva, či Chlapec, ktorý patril moru je viac príbehom o neobyčajnom priateľstve, o sile lásky alebo o súdržnosti rodiny. Na tomto mieste by si mal asi každý čitateľ odpovedať sám. Nečudoval by som sa, ak by ste si odpovedali rovnako ako ja v úvode. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo, že kniha, hoci môžem s čistým svedomím skonštatovať, bola jedinečná, pravidelne som nadobúdal pocit, že ide o zmes iných kníh.

To, samozrejme, nemyslím v žiadnom prípade ako výčitku. Naopak, ak sa autor inšpiroval odinakiaľ, urobil to parádne. Asi ako Tarantino pri Divokom Djangovi. Skvelo, jedinečne, originálne, majstrovsky, pútavo. Chlapec, ktorý patril moru, je malou knihou s obrovským posolstvom, vhodnou na opakované čítanie. Vrelo odporúčam.