Fedor Gál: Mojich tridsať rokov
A tak len nedávno vzniklo dielo Mojich tridsať rokov, ktoré je akýmsi súborom rozprávaní osemnástich ľudí z rôznych oblastí, ktorí nám takýmto spôsobom približujú, ako ovplyvnil osemdesiaty deviaty ich životy a ako prežili predchádzajúcich tridsať rokov. V rozprávaniach sa stretávame s ľuďmi, ktorí stáli priamo pri zrode dôležitých orgánov, priamo zasahovali do protestov, ale tiež stáli pod pódiom a podporovali ostatných, dostávame sa až do centra diania medzi ľudí vo VPN, no nechýba tu ani priblíženie situácie z predchádzajúcich rokov, a tak sa dozvedáme aj o tom, aké nespravodlivosti boli páchané na obyčajných ľuďoch. V knihe tiež nechýbajú ani pohľady mladšej generácie - či už tých, ktorí boli počas revolúcie veľmi malí a neuvedomovali si, čo sa deje naokolo, no tiež aj tých, ktorí sa narodili až po prevrate.
„Tridsať rokov. Málo či veľa? Ako sa to vezme. Z pohľadu večnosti sú tri dekády - holý prd. Z iného pohľadu, napríklad môjho osobného, vyše polovica života.“ (Zuzana Mojžišová)
Mojich tridsať rokov je nesmierne zaujímavé čítanie. Fedorovi Gálovi sa ako editorovi podarilo vytvoriť naozaj hodnotné dielo, ktoré sa zdržiava zbytočných faktov, ktoré aj tak každý vie, no poukazuje na životy ľudí a na to, čo sa za tridsať rokov zmenilo aj v ich živote. Bolo veľmi zaujímavé zoznamovať sa s rôznymi pohľadmi na danú vec a čiastočne tak nahliadnuť aj do ich súkromného života.
„Napriek tomu, že v poslednom desaťročí zažívam po voľbách frustráciu a ľútosť, nikdy by mi nenapadlo vymeniť súčasnosť za dobu pred tridsiatimi rokmi. V novembri 1989 by som dal aj pol života za to, aby som raz mohol žiť v spoločnosti, ktorá bude taká slobodná a bohatá, že si do svojho čela bude môcť zvoliť aj idiotov.“ (Peter Pöthe)
Rozhodne to však nebolo len textovou stránkou, ktorá knihu robí tak zaujímavou a výnimočnou. Už na prvý pohľad dokáže upútať svojím grafickým spracovaním, ktoré bolo pre mňa snáď jedným z najväčších lákadiel. Tu jednoznačne neplatí toľkokrát používané nesúď knihu podľa obalu.
„Krajšia budúcnosť je možná, ak jej uveríme a ak ju žijeme už dnes...“ (Samuel Zubo)
Všetkých šestnásť príbehov a dve obrazové rekapitulácie sú pre čitateľov veľmi inšpiratívne, no najviac vo mne zanechali stopu najmä tri príbehy. Hneď na začiatku to bola Inge Vagačová, ktorá počas novembra '89 stála pod pódiom a teraz je milujúcou matkou štyroch detí vyrovnávajúcou sa s inakosťou svojho syna Jonáška. Príbeh Zuzany Mojžišovej o miľníkoch počas tridsiatich rokov ma zaujal najmä svojím literárnym spracovaním, ktoré bolo odlišné ako tie ostatné. No a nakoniec mi nedá nespomenúť rozprávanie Oľgy Valkovej, ktorá priblížila život so svojím manželom Ernestom, ktorý práve v tom období rozbiehal svoju právnickú kariéru.
„Trvalo to tridsať rokov, kým sme sa zasa dostali nad priepasť. Visíme nad ňou už takmer oboma nohami. Je to na nás, ... aby sme vytvorili lepšiu krajinu. Nepôjde to ľahko, no preto sme tu. Toto je náš čas a naša budúcnosť. Nenechajme si ju ukradnúť.“ (Jakub Pohle)
Mojich tridsať rokov jednoznačne nie je čítaním pre každého. Nie je to oddychovka, ktorú by ste prečítali za jedno poobedie a úplne pri nej vypli. No je skvelé pozrieť sa na udalosti našich dejín z trochu iného uhla a zamyslieť sa nad ako sa spoločnosť za tých tridsať rokov zmenila a či nakoniec vyzerá tak, ako si ju všetci tí štrngajúci predstavovali.
Za recenziu ďakujeme Caroline Turazovej. @knihomolky
