! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Francesco Micieli: Viem len, že môj otec má veľké ruky

Samotný názov knihy môže v čitateľovi evokovať, že rozprávanie bude veľmi poetické, také iné. A že to je naozaj tak, zistí hneď počas prvých pár sekúnd čítania. Autor sa čitateľovi prihovára vo veršoch, v prvej knihe Viem len, že môj otec má veľké ruky je to prostredníctvom detského rozprávača (samotného autora, keďže ide o autobiograficky spracovanú trilógiu). V druhej knihe Smiech oviec je rozprávačkou žena, jeho matka. A v tej tretej Moja talianska cesta opäť samotný autor, ale tentokrát už dospelý.

Nebudem vám opisovať, čo sa deje v každej jednej knižke tejto trilógie. Myslím si, že je to, nechcem napísať zbytočné, ale v podstate áno. Skôr si myslím, že po knižke siahnu čitatelia buď kvôli tej obálke + názvu; buď kvôli veľavravnej anotácii, v ktorej sa nachádza všetko podstatné a ktorá veľmi rýchlo zaujme; buď kvôli tomu, že autora poznajú, a tento nový šat tak skvelej trilógie si nemôžu nepridať do svojej knihovničky.  

Všetky tri knihy boli pre mňa celkom emotívne napísané, povedala by som bez servítky. Aj keď to určite nebol autorov prvoradý zámer, a možno aj áno. V riadkoch cítiť pravdivosť v rozprávaní, ktorá pramení práve z toho zažitého a prežitého. Všetky tieto časti sú dosť smutné. Či už ide o chlapca vyrovnávajúceho sa s tým, že ho rodičia nechali u starých rodičov a oni odišli, alebo o rozprávanie ženy/matky, ktorá bola týraná, emigrovala a zvyká si na nový domov.

Najdôležitejšou časťou celého rozprávania je práve emigrácia a prispôsobovanie sa novému prostrediu, novej kultúre. Emigrácia kvôli chudobe a nedostatku práce, ktorá by dokázala uživiť rodinu. Toto je jasne späté s históriou danej krajiny, z ktorej autor pochádza, ale aj krajiny tej druhej, do ktorej emigrovali. Čitateľ sa teda dozvie aj množstvo informácií z kultúry krajín, možno bude pre neho zarážajúca najmä chudoba a bieda, ktorej autor takisto venuje veľa priestoru. Dnešný bežný človek tak získa prehľad o histórii tejto udalosti minulého stočia začínajúcej sa v Kalábrii.   

Ďalšia vrstva príbehu, ktorá ho dopĺňa, sú vzťahy medzi členmi rodiny. Tu je najdôležitejší ten medzi otcom a synom (ktorý pozorujeme hneď od začiatku), čo možno vyčítať aj podľa názvu knihy. Najviac sa mu autor venuje práve v tretej časti trilógie. V druhej knihe, v ktorej rozprávačkou je matka, môžeme zase pozorovať jej vzťah k svojmu otcovi, ktorý bol tyran. Nie je ľahké čítať o tom, o to viac, že ten štýl je opäť dosť poetický, čo podľa mňa pridáva na emóciách.

Autor chcel pravdepodobne v knihe zachytiť a podať svoje pocity z tohto dôležitého obdobia svojho života, čo sa mu podarilo. Pocity z textu priam sálajú, preto pre čitateľa nie je vôbec ťažké vžiť sa do príbehu, predstavovať si ho. Táto kniha má veľkú výpovednú hodnotu aj pre tých, ktorí neboli priamo súčasťou emigrácie. Prečítajte si a zistíte.  

Za recenziu ďakujeme Martine Pinkovej. 

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @matine.knihy

← Predchádzajúci blog

Literárna revue 17/2018

Nasledujúci blog →

Haruki Murakami: Slon mizne