Ďalším prehliadaním stránky súhlasíte s používaním cookies.

Haruki Murakami: Hon na ovcu

Autor: Tibor Porubän, 1. júna 2020
thumbnail
Obálka knihy

Protagonista a zároveň rozprávač tohto príbehu je mladý, mestom znudený človek, ktorý nikam nepatrí a nikomu nechýba. Jedného dňa dostane od svojho priateľa list s fotografiou, ktorú neskôr použije v jednom projekte svojej reklamnej agentúry. Fotografia sa dostane do rúk osobného tajomníka „šéfa“, ktorý rozprávačovi prikáže, aby jednu z oviec na tej fotografii našiel. A tak sa začína hon na ovcu, ktorá sa od ostatných líši „len“ hviezdou na chrbte – a je to ako sen, z ktorého sa len ťažko prebúdza, príbeh, ktorý čitateľa najprv pohltí a neskôr neúprosne opustí.

Väčšina slovenských čitateľov sa k Murakamiho tvorbe dostala pravdepodobne vďaka tejto knihe. Hon na ovcu je totiž skvelou ukážkou toho, čím je jeho rukopis charakteristický - ekvilibristika v použitých slovách; imaginácia, ktorá nielen prezentuje zmýšľanie jednotlivých postáv, ale tiež stimuluje samotného čitateľa, aby si množstvo na prvý pohľad čiastkových úkazov postupne skladal do mozaiky. Sám Murakami tvrdí, že v Hone na ovcu našiel svoj autorský hlas. Na druhej strane, ja ako čitateľ ho mám problém zaradiť do špecifickej kategórie. Murakami je totiž sám o sebe samostatná kategória, a to je aj dôvod, prečo ho mám tak rád. Preto ma veľmi potešilo, keď sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo znovu vydať túto knihu.

Murakamiho rukopis je špecifický tým, že jeho univerzum je vo svojej podstate komplexné a uzatvorené zároveň, čo vedie k fatalite deja aj postáv, kedy jedna udalosť vedie k ďalšej, a tým vystavuje náročným skúškam jednotlivé postavy. Tu vidím preto problém v tom, že mnoho ľudí (minimálne v mojom okolí) sa v rámci pôvodnej Trilógie potkana (Počúvaj pieseň vetra, Pinball 1973, Hon na ovcu), ktorú neskôr doplnila Tancuj, tancuj, tancuj do konečnej tetralógie, dostali najskôr k Honu na ovcu, čím ostali ukrátení o stopercentné pochopenie všetkého, čo sa v rámci príbehu dozvedeli. Preto dôrazne odporúčam - ak ste ešte Hon na ovcu nečítali, nepustite sa do toho, kým si neprečítate prvé dve knihy v poradí. Ak sa pýtate, prečo na to tak apelujem: skúste ísť na najnovší diel Star Wars bez toho, aby ste videli Impérium vracia úder. Už si rozumieme? :)

Keď už nabádam k chronológii čítania, Murakami je snáď jediný autor, u ktorého sa mi viac ako pri iných osvedčilo čítať jeho knihy v poradí, v akom vyšli v origináli. Fascinuje ma pozorovať, ako sa rok čo rok autor nielen že nevypísal, ale naopak - vypracoval v svetovú extratriedu. Mnou toľko zdôrazňovaná slovná ekvilibristika je z roka na rok lepšia a lepšia. Hon na ovcu v porovnaní, napríklad, s Kronikou vtáčika na kľúčik pôsobí skôr ako neopracovaný kus surového materiálu.

Hon na ovcu je preto ideálnou možnosťou pre všetkých, aby systematickejšie skúmali či znovuobjavovali Murakamiho tvorbu. Prvotné náznaky deja, na prvý pohľad zvlášť v úvode zmes nesúrodých myšlienok, ktoré sa nečakane pretnú v istom bode, aby v závere vytvorili katarziu, ktorá môže (ale aj nemusí) čitateľa významne zasiahnuť. Lebo, ak som sa niečo pri Murakamiho knihách naučil, tak to je skutočnosť, že aj po niekoľkých hodinách sústredeného čítania zistím, že si prinajmenšom nie som istý tým, či som porozumel autorovému jazyku, symbolike.

 

Haruki Murakami (1949) je známy japonský prekladateľ a spisovateľ. Vyštudoval divadelnú vedu na Wasedskej univerzite v Tokiu.

Miluje jazz, beh a knihy. Jeho dedko bol buddhistický mních, rodičia vyučovali japonskú literatúru. Je Japoncom, ktorý má rád západnú literatúru a hudbu, na ktorej vyrastal. Ako študent prečítal veľa filmových scenárov. Pri písaní ho ovplyvnili mnohé životné skúsenosti predavača hudby, otvorenie jazzového baru, behanie...

Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení, jedným z nich je aj Cena Franze Kafky. Jeho knihy boli preložené do viac ako päťdesiatich svetových jazykov a okrem románov píše poviedky, eseje a literatúru faktu. 

 

... viac

Produkty