Haruki Murakami: Tancuj, tancuj, tancuj

Po zamestnancoch starého hotela však niet ani stopy. Jediným stvorením, ktoré naďalej prežíva v útrobách starého hotela, je Baran. Okrem Barana sa hlavný hrdina sa stretáva s Gotandom, známou filmovou hviezdou. Ich stretnutie nie je náhodné a poukazuje na jednu z tienistých stránok súčasného života, a to neúmerne veľkého vplyvu masmédií.

Pokračujem v duchu recenzií na Murakamiho. V predchádzajúcom príspevku som takto v úvode spomínal, že neexistuje kniha, ktorú by som od tohto autora neprečítal. Tentokrát by som si z tohto miesta dovolil, trošku netradične, upozorniť aj na vydania vo forme audiokníh. Priznám sa, príliš často tejto forme literárneho spracovania neholdujem, ale výnimočne si z času na čas niektorú audioknihu doprajem. Takto to bolo aj v prvom ročníku na vysokej škole, kedy som si do uší pustil Nórske drevo. Pokiaľ máte radi vynikajúco, priam sugestívne predčítanú knihu, vrelo odporúčam.

Teraz už ale späť k pointe. Tancuj, tancuj, tancuj je zavŕšením tetralógie The Rat, nadväzujúcou na predchádzajúce diela Počúvaj pieseň vetra, Pinball 1973 a, predovšetkým, na Hon na ovcu, ktorý Murakamiho celosvetovo preslávil, o Slovensku ani nehovoriac. V Japonsku vyšla v roku 1988, prekladu  do anglického jazyka sa dočkala v roku 1994. Sám Murakami sa raz pre média vyjadril, že ju napísal po tom, ako, podľa jeho slov nečakane, prerazil práve mnou spomínaným Nórskym drevom a uviedol, že si jej písanie veľmi užil. Môžem povedať, že je to skutočne vidieť.

Viac neprezradím, no dám vám jednu veľmi dobre mienenú priateľskú radu: NEČÍTAJTE TÚTO KNIHU, AK STE NEPREČÍTALI HON NA OVCU! Prišli by ste o množstvo úžasných asociácií a prepojení, ktoré dodávajú príbehu diametrálne odlišný kolorit. Za seba osobne nedokážem úplne vyjadriť, s akou láskou otváram Murakamiho knihy. Nakoľko chcem, aby ste aspoň čiastočne zažili to, čo osobne nazývam "literárnym orgazmom", prosím, riaďte sa mojím odporúčaním. Rozhodne nebudete ľutovať. Krásne sviatky, hoci aj v spoločnosti japonského superautora.

 

← Predchádzajúci blog

Lev Nikolajevič Tolstoj: Anna Kareninová

Nasledujúci blog →

Rachel Heng: Klub samovrahov