Lev Nikolajevič Tolstoj: Anna Kareninová

Jedno z ťažiskových diel ruskej literatúry, obzvlášť tej realistickej, ktorá na jednej strane preslávila svojho autora na celom svete a ani po toľkých rokoch nestráca na svojej sláve, no na strane druhej odrádza potenciálnych čitateľov svojim rozsahom. Pritom príbeh tragickej lásky, a zároveň vynikajúca sonda do života ruskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia si zaslúži viac, než len ostať ležať v prachu knižníc medzi inými, pri všetkej úcte, menej dôležitými knihami.

Anna Kareninová je bezpochyby jedna z ťažiskových kníh Leva Nikolajeviča Tolstoja, ktorý však má na svojom konte nemenej kvalitné, dovolím si napísať až kultové dielo - štvordielnu románovú epopej Vojna a mier, popisujúce ruské ťaženie v rámci napoleonských vojen. Anna Kareninová je obsahovo rozdelená na osem častí, každá z týchto častí ešte na ďalšie samostatné kapitoly, do ktorých sa premietajú Tolstého názory na rôzne témy, ktoré však majú niečo spoločné - snahu zobraziť veci také, aké boli, bez príkras. Tak, ako sa na správne realistické dielo vtedajšej doby patrí.

Rozoberať dej v tejto recenzii nebudem, snáď napoviem iba toľko, že prepletenie vzťahov sa nechytá ani na tie najlepšie romantické knihy (resp. filmy), a nebyť úcty k Tolstého osobnosti by som povedal, že ani na tie najlepšie telenovely (viem, oxymoron ako vyšitý), a to preto, lebo Tolstoj, na rozdiel od priemerného scenáristu, príbeh nevedie v povrchnej romantickej linke, ale, ako som už uviedol vyššie, na pozadí lásky ponúka náhľad do života vtedajšej ruskej spoločnosti.

Slovo záverom? Anna Kareninová patrí medzi povinnosť, pokiaľ sa považujete za knihomoľov, prípadne o sebe tvrdíte, že čítate. Samozrejme, je mi jasné, že diela ruských klasikov nie sú v dnešnej dobe rovnako cool ako Dán, Urbaníková, Connelly či Coelho, no na druhej strane vyjsť aj v tomto smere z určitej komfortnej zóny a prelúskať sa niekoľkými stovkami strán textu sa vám po akejsi duchovnej stránke niekoľkonásobne vráti. Ťažko sa to vysvetľuje, no o to jednoduchšie chápe, ak si tohto Tolstého prečítate. Len smelo do toho!

← Predchádzajúci blog

John Boyne: Neviditeľné besy srdca

Nasledujúci blog →

Haruki Murakami: Tancuj, tancuj, tancuj