Knižné kamarátstva

Marika Studeničová: Ján Lehotský: Vidíme sa čo nevidieť

Marika Studeničová: Ján Lehotský: Vidíme sa čo nevidieť
Marika Studeničová: Ján Lehotský: Vidíme sa čo nevidieť

Súčasťou knihy sú okrem bohatého obrazového materiálu aj príspevky jeho priateľov a spolupracovníkov ako Marika Gombitová, Milan Lasica, Miro Žbirka, Peter Lipa, Laco Lučenič, Kamil Peteraj, Boris Filan a mnohí ďalší.

Hoci nepatrím medzi generáciu, ktorá zažila zlatú éru Modusu, no napriek tomu mi osoba Janka Lehotského a jeho kolegov, ktorí dobyli československú hudobnú scénu, nie je neznámou. Bol som preto zvedavý, aký život mal pán, ktorý je stále pracovne činný a čas od času sa so svojim nemeniacim sa výzorom objaví aj na televíznej obrazovke. Vďaka spolupráci s Marikou Esler Studeničovou uzrela svetlo sveta kniha Vidíme sa čo nevidieť, ktorá mapuje jeho doterajší život a prináša so sebou detaily, ktoré pomáhajú dotvoriť celkovú mozaiku o skupine zapísanej nezmazateľným spôsobom do histórie slovenského, resp. československého bigbítu.

Musím povedať, že aj napriek tomu, že od Modusu poznám dokopy tri pesničky, aj to sú žánrovo niekde úplne mimo môj vkus, začítať sa do Lehotského kroniky bolo pre mňa nesmiernym zážitkom. A to obzvlášť vtedy, keď prišlo na pretras obdobie, keď s Modusom koncertovala Marika Gombitová. Po rokoch sa máme možnosť dozvedieť, ako k tejto spolupráci došlo, kto má zásluhu na tom, že sa rodáčka z Turan nad Ondavou stala súčasťou formácie, ktorá pomohla formovať aj ďalšie legendy našej hudobnej scény - Žbirku, Lučeniča, Baláža a ďalších.

Vidíme sa čo nevidieť sa číta ľahko - zrozumiteľne vysvetlený text dopĺňa bohatá nádielka archívnych fotografií, ktoré len umocňujú atmosféru, ktorá z nej sála každou rozčítanou stránkou. Tak, ako v tichosti uzrela svetlo sveta, je pre mňa Lehotského (auto)biografia jednym z najväčších prekvapení uplynulého roka. Nepochybujem o tom, že predovšetkým generácia mojich rodičov a starých rodičov ocení jej obsah, no dovolím si tvrdiť, že v rámci všeobecného prehľadu nezaškodí, ak sa dostane do rúk aj mojim rovesníkom. V záplave všetkých wannabe interpretov je príbeh o človeku, ktorý tvoril hudbu viac rukami a hlavou než klikaním do myši a samplovaním už existujúcich melódií, pri všetkej úcte k súčasným hviezdam hudobnej scény, príjemným spestrením.

← Predchádzajúce

Literárna revue 4/2020

Ďalšie →

Andrea Coddington: Tenis je môj život