Jessa Crispin: Prečo nie som feministka
Hranica medzi striktným rozdelením úloh, činností, či spôsobu života začala byť nabúravaná a postupom času sa vo väčšine rozvinutých krajín rozplynula. Dnes feminizmus „žije“ zhromaždeniami, hnutiami, sexuálnym zneužívaním, obťažovaním, priznaniami, súdeniami a odsúdeniami. Mnoho slávnych ľudí sa k týmto prípadom vyjadruje, podporuje obete a nakoniec sa hrdo prihlási k feminizmu a jeho princípom... Ale sú to ešte stále tie isté zásady, na ktorých bol feminizmus kedysi postavený? Jessa Crispin tvrdí, že nie.
Už v úvode diela Prečo nie som feministka autorka rázne odmieta tvrdenie, že je feministkou. Nie je, pretože podľa nej sa z feminizmu stalo len akési hnutie ľudí, ktorí sa síce o niečo snažia, ale ich ciele sú krátkodobé, nepremyslené a upravené podľa zastaralých pravidiel spoločnosti. Pokiaľ máte vo firme rovnaký počet zamestnancov oboch pohlaví, alebo aspoň sa k tomu približujete, prípadne vo vedúcich funkciách je vyrovnaný počet mužov a žien, či iba ženy, tak vediete svoju spoločnosť správne. Nerozhoduje fakt, či sa daná osoba na tú prácu naozaj hodí, či má na to kvalifikáciu a či tú prácu robí rada. Ak v parlamente nemáte dostatočný počet žien, automaticky ste krajinou, ktorá nepodporuje ženy v politike. Ak používate v jazyku aj ženský, aj mužský tvar, vyjadrujete sa správne. Ale je tomu vždy tak? Nejde iba o spĺňanie istých nepísaných „kvót“, ktoré musí človek chtiac-nechtiac spĺňať, aby nebol odsúdený za zaslepeného mizogýna? Jessa Crispin sa venuje práve tomuto fenoménu. Podľa nej nejde o zmenu štruktúry spoločnosti tak, ako to pôvodné podporovateľky a podporovatelia tohto hnutia robili. Prakticky si „zalepujeme“ týmto napĺňaním kvót oči a tvárime sa, že systém nepotrebuje zmenu. Potrebuje a radikálnu. Pretože feminizmus sa akosi vymkol z rúk. Autorka uvádza ako príklad hnutie MeToo a celú vec so sexuálnym obťažovaním a zneužívaním. Je skvelé, že obete našli odvahu, povedali o tom a vinníci boli potrestaní. Ale potom akoby sa vrece s obvineniami pretrhlo a už aj dlhší pohľad na človeka, primárne na ženu, môže byť považovaný za obťažovanie. Pretože čím viac mužov bude zavretých, umlčaných a vyhodených, tým viac budú ženy v bezpečí... Miesto toho, aby boli riešené naozaj vážne problémy, ako domáce násilie páchané na oboch pohlaviach, znásilňovanie nielen žien, ale aj mužov, mentálne zdravie zneužívaných obetí, tak sú atakovaní ľudia, od radikálnych žien, ktoré apelujú na reálne problémy, mužov, ktorí si dovolia protestovať proti dnešnému „pseudo-feminizmu“, až po ženy iných vierovyznaní, ktoré sa neprispôsobili západnému „štandardu“, ale „dovolili“ sa riadiť svojim vierovyznaním a prislúchajúcemu odievaniu. Prispôsobenie je práve to, čo Crispin rozčuľuje. Podstata feminizmu sa podvolila skostnatenej forme spoločnosti. Už sa nevraví o rovnosti, ale o moci, ktorá už nie je iba v rukách mužov, ale aj žien. Pretože keď zarábate viac alebo keď máte viac partnerov, zväčšuje sa vaša moc, ekonomická, sexuálna a „ľudská“. Ide o to mať jednoducho navrch. To, či sa žijúc takto cítime naozaj komfortne, či je to v súlade s našimi pocitmi, charakterom alebo vierou, je druhoradé. Prvoradé je mať moc a vtedy žijeme „správne“.
Autorkin štýl je tvrdý, nekompromisný a nahnevaný. Mnoho ľuďom práve posledný atribút prekáža a kladú si otázku, prečo autorka píše tak rozčúlene a „zapára“. Crispin to nerobí len tak. Jej manifest nie je súborom vykrikovania prázdnych zlostných viet, ale je to komplexný pohľad do vnútra dnešného feminizmu, zameranie sa na plusy, no najmä na mínusy, na ktorých by sme ako spoločnosť mali popracovať.
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej.
Viac o knihách, si viete pozrieť aj na jej instagrame: @theartcticlass
