! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Delphine de Vigan: Spojenia

Autorke, žiaľ, v slovenskom preklad vyšla zatiaľ len táto jedna kniha, avšak v českom ich vyšlo podstate viac, o čo sa zaslúžilo české vydavateľstvo Odeon. Ešteže rozumieme a dokážeme čítať aj v češtine. Verím však, že začnú vychádzať aj v slovenčine, lebo ide o naozaj veľmi chválené prózy.

Krátky román Spojenia je rozsahovo naozaj celkom útly (prečítate ho behom jedného večera), no po tematickej a motivickej stránke má toho veľa čo ponúknuť. Dovolila som si použiť pár viet z anotácie, aby som nezabudla na nič, čo môžete v príbehu očakávať, lebo ja toho naozaj mnoho.
„Popri príbehu o alkoholizme adolescentov tu autorka suverénne rozohráva vzťahy medzi manželmi nepostrehnuteľné voľným okom, skryté životy dospelých, traumy z detstva, genetické prepojenia, väzby medzi rodičmi a deťmi najmä po rozpade manželstva, dôsledky správania nefungujúcich rodičov na ich deti, slepotu a neochotu okolia, spoločenské predsudky a zábrany, sociálne vylúčenie v dôsledku nezamestnanosti.“  Skutočne všetko z vymenovaného má v próze svoje miesto a autorka upozorňuje na množstvo problémov, ktoré môžeme bežne badať v skutočnom živote, možno i v tom našom. 

Príbeh je rozprávaný z pohľadu viacerých postáv a rovnako autorka použila pre jeho vyrozprávanie rôznych rozprávačov (1. a 3. osoba). Príbeh rozprávajú až štyri postavy, a tak máme možnosť nahliadnuť do viacerých myšlienkových svetov a lepšie sa naladiť na problematiky, ktoré sa v próze spracúvajú. Azda najviac miesta má v príbehu dvanásťročný chlapec Théo, ktorý na základe vlastného zlého psychického stavu, ovplyvneného najmä problematickou rodinnou situáciu, podlieha alkoholu, v ktorom hľadá upokojenie. So spolužiakom Mathisom sa v škole skrývajú v maličkej diere pod schodmi do jedálne, kde pijú a následne si vložia do úst po dve pepermintové žuvačky, aby prebili arómu alkoholu. Ich učiteľka Hélène už dlhšie sleduje, že s Théom niečo nie je v poriadku. Snaží sa to nejako riešiť, čo sa jej však vôbec nedarí, keďže ani Théova matka nie je schopná priznať si, že sa niečo deje.   

Keďže je, ako som už spomínala, próza krátka, autorka tomu prispôsobila štýl rozprávania, a tak sa do príbehu dostávame hneď s jeho prvými vetami. Autorka nevkladá do deja žiadne digresné prvky, po celý čas si zachováva rovnakú „vlnu“ rozprávania, na ktorú keď sa čitateľ naladí, neprestane čítať, dokiaľ nepríde na koniec. Po celý čas vieme, alebo skôr tušíme, že sa stane niečo zlé. Myslím si, že autorka nás na to už od začiatku akosi nevedome pripravuje. Vždy, keď si myslíme, že stačí už iba krôčik k zabráneniu zlého a otvoreniu očí niekoľkých ľudí, dostávame sa opäť na začiatok, kde (takmer) nikto nič nevidí. A to je na tom to najhoršie. Po celý čas budete dúfať, že ľudia naozaj nie sú takí nedôslední alebo nevedomí, no opak je pravdou, čo možno sledovať aj v realite. Autorka z tejto reality vychádza a majstrovsky ju dostáva na papier.

Príbeh, ktorý si máme možnosť prečítať, sa venuje dôležitým témam, a autorka ich spracúva veľmi dobre. Áno, ide o ťažšie čítanie, ktoré ale, dovolím si tvrdiť, dokáže otvárať oči. A ja verím, že množstvo z toho, čo si v tejto knihe môžeme prečítať, sa deje aj v našej blízkosti. Príbeh poukazuje na to, že niekedy stačí naozaj len malilinký krôčik k tomu, aby sme zabránili katastrofe, ktorá nás bude ťažiť dokonca nášho života. Stačí viac sledovať ľudí a signály okolo nás.          

 

Za recenziu ďakujeme Martine Pinkovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @matine.knihy

 

← Predchádzajúci blog

Ladislav Kováč: O zmysle ľudského života

Nasledujúci blog →

Jessa Crispin: Prečo nie som feministka