Jodi Picoultová: Veľké maličkosti
„Skúste dokončiť túto vetu: Ja som... Možno poviete ostýchavá alebo priateľská, nervózna, inteligentná, či trebárs Írka. Väčšina z vás však nepovie biela. Prečo? Lebo je to samozrejmosť. Berieme to ako niečo, nad čím sa netreba pozastavovať. Tí z nás, čo sa narodili s týmto veľkým šťastím, svoju rasu jednoducho nevnímajú.“
Ruth Jeffersonová je zdravotná sestra pracujúca dlhé roky na pôrodnom a novorodeneckom oddelení. Svoju prácu berie ako poslanie. Popri jej synovi jej prináša tú najväčšiu radosť. Až do jedného osudového dňa. Napriek jej dlhoročným skúsenostiam je odvolaná od pacientky a dostáva zákaz od nadriadenej sa jej dieťatka, Davisa, dotýkať. A to len na základe toho, že je Afroameričanka. No o par dní na to sa dostane do chúlostivej situácie. Zostane v miestnosti osamote s malým Davisom, ktorý bojuje o život. Je postavená pred ňu Sofiina voľba: konať morálne a zachraňovať dieťa alebo poslúchnuť príkaz svojej nadriadenej. Dokážu zachrániť novorodenca? Spôsobia rasové predsudky a nenávisť obrovské nešťastie? Ako poznačí život Ruth tento incident?
„Preháňate svoju neutralitu, a to je rovnako zlé ako nerobiť vôbec nič. Hovoríte, že nevnímate rasu, ale v skutočnosti ju vnímate ako nič iné. Ste ňou taká posadnutá, a tak sa snažíte vyzerať ako človek bez predsudkov, že si ani neuvedomujete, čo cítim, keď vravíte, že na rase nezáleží. Pre mňa je to skôr ako mávnutie rukou nad všetkým, čo cítim, čím žijem. Nad tým, aké to je, keď človeka ponižujú len pre farbu pleti.“
Ruth je Afroameričanka. Azda takto by sa dal zhrnúť príbeh celej knihy Veľké maličkosti. Niežeby bola dejovo prázdna, ale dokonale vystihuje všetko, čo prezentuje. Už len to, aké rôzne protichodné myšlienky dokážu vyvolať tieto tri slová. Autorka Jodi Picoultová uchopila problematiku rasizmu pevne a nebojí sa prezentovať problém rasy z rôznych pohľadov. Z pohľadu černošky, rasistu a ženy belošky. Snaží sa vniknúť do myšlienok a sveta černochov v Amerike. Do toho skutočného. Sveta bez rovnosti, plného škatuľkovania a predsudkov. Takého, do ktorého sa dennodenne zobúdzajú v roli „votrelca bieleho sveta“.
„Chcela ma tam mať, aby som pochopila, aké to pre ňu je. Predavačka, čo ju stráži ako jastrab, aby nič neukradla. Nedôverčivá pokladníčka. Skutočnosť, že z desiatky ľudí, čo v tej chvíli odchádzali, si na kontrolu vyberú iba ju.“
Jedná sa o silný príbeh prinášajúci pocity ľútosti, hnevu, porozumenia, ale aj veľa chvíľ na zamyslenie. Kto nám dáva právo sa vedomky či nevedomky vyvyšovať nad niekoho len na základe farby pleti? Nevidieť ho ako osobnosť, ale iba ako ďalšieho kriminálnika? Ľudia súdia. Robí to ich podvedomie bez toho, aby o tom niekedy vedeli. Diskriminácia tu je, či už niekto pred ňou zatvára oči alebo nie. A cesta rovnosti a tolerancie je ako maratón, kde je ľudstvo snáď len pár metrov za štartovacou páskou. Snáď raz dobehneme a bude to víťazstvo. Veľké víťazstvo pre všetkých.
„Myslíte si, že ste uznávaná členka spoločnosti – nemocnice, v ktorej pracujete a mesta, v ktorom žijete. Mala som nádhernú prácu. Moje kolegyne boli zároveň priateľky. Bola som pyšná na to, kde bývam, ale celé to bola len ilúzia, optický klam. Nikdy som nebola členkou žiadnej z tých komunít. Nevítali ma z nich, iba ma tolerovali medzi sebou. Bola som – a vždy budem – iná ako oni. A pre farbu pleti budem tá, na ktorú hodia vinu.“
Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)
Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.
