Jodi Picultová: Veľké maličkosti
Autorka sa v knihe Veľké maličkosti snaží čitateľom nielen priblížiť problematiku rasizmu, ale najmä poukázať na to, že pokiaľ budeme nad ňou zatvárať oči, ľudstvo sa nikam neposunie.
„Väčšina z nás sa domnieva, že rasizmus je to isté ako predsudky. V skutočnosti je však rasizmus oveľa viac ako len diskriminácia farebných. Ide v ňom aj o to, kto má inštitucionálnu moc. Tak ako vytvára pre farebných nevýhody, vďaka ktorým sa im úspech dosahuje oveľa ťažšie, vytvára aj výhody pre bielych, vďaka ktorým sa im úspech dosahuje oveľa ľahšie.“
Hlavnou postavou je černošská zdravotná sestra, ktorá pracuje v jednej nemocnici už niečo vyše dvadsať rokov. Presne v tejto nemocnici dôjde k smrti novorodenca, z ktorej obvinia práve ju. Ruth však mala prísny zákaz dotýkať sa dieťaťa, žiadal si to jeho otec – neonacista.
Keď sa chlapčekovi zastavilo srdce, bola tam iba Ruth. Stála preto pred vážnou otázkou. Snažiť sa mu pomôcť prežiť, aj keď má zakázané starať sa oňho? Alebo počúvnuť rozkazy nadriadenej a nie vlastné svedomie, a neprísť tak o prácu? Ruth sa ho pokúsi priviesť k životu, čo však pred všetkými zatají. Následne počuje kroky, a preto len čaká pokiaľ nepríde niekto, kto jej povolí dotýkať sa ho, a môže začať s resuscitáciou. Keď sa tak stane, snaží sa mu pomôcť zo všetkých síl. Otec dieťaťa, Turk Bauer, však vidí niečo iné – vidí, že ho zabíja. Ruth obvinia z vraždy a vtedy sa všetko začína. Jej belošská obhajkyňa Kennedy však trvá na tom, že ak chce súd vyhrať, nesmie na procese spomínať rasu. Nestalo sa však všetko len kvôli tomu, že Ruth je černoška?
Román je rozdelený do niekoľkých častí a je rozprávaný z pohľadu viacerých postáv, konkrétne Ruth, Kennedy a Turka. Myslím si, že je zaujímavý najmä vďaka rôznorodosti postáv, lebo tak ako aj my, ľudia, aj tieto postavy vidia problematiku rasy úplne odlišne. V spracovaní románu mi ale popravde prekážalo, že sa autorka venovala až príliš ich životom. Všetko je písané veľmi podrobne, čo predlžuje knihu. Myslím si, že by mohla byť tak o polovicu kratšia, keby autorka vyhodila niektoré časti. Tiež mi prekážalo, že konkrétna udalosť bola písaná z pohľadu dvoch, niekedy aj všetkých troch postáv, a v podstate autorka opakovala všetko nanovo, čo veľmi spomaľovalo napredovanie deja. Čitateľ to už vedel, jedine nevedel pocity danej osoby, čo však podľa mňa nebolo až také podstatné, keďže charaktery postáv mu boli známe už predtým. Čo však musím vyzdvihnúť sú práve tie uveriteľné a prepracované charaktery postáv, zasadené do sympatického prostredia a ich rozdielne videnie problému. Aj keď sa v deji udeje niekoľko menších zvratov, asi každému bolo vopred jasné, ako príbeh skončí.
Téma, ktorej sa autorka Jodi Picoultová v románe venuje, je aktuálna, neokukaná a čitateľná. Jej videnie tejto problematiky rovnako. Čitateľom nepodsúva zaužívané názory či rady, práve naopak. Píše o predsudkoch, spravodlivosti, súcite. Rovnako vyzdvihujem autorkin štýl, kniha sa číta ľahko. Vidieť, že sa pred písaním musela ponoriť do množstva materiálov, musela si ozrejmiť fungovanie súdnictva, a podobné veci, ktoré zvládla úplne bravúrne. Knihu v závere hodnotím kladne, vyvoláva veľa pocitov a núti zamýšľať sa nad danou problematikou rasy.
Za recenziu ďakujeme Martine Pinkovej. :)
Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @matine.knihy
