! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Jozef Karika: Strach alebo zlo prichádza, keď ostané už paralyzoval mráz

Príbeh sa aj tentoraz odohráva v autorovom rodnom Ružomberku. Už sme si u Kariku akosi zvykli na to, že reálie a historické (vzdialené viac či menej) udalosti sú nevyhnutnou súčasťou, ak nie základným stavebným materiálom jeho textov. Aj v tomto prípade je príbeh zasadený do reálneho prostredia, aj teraz doň vnoril známe (aj historické) udalosti. A jeho aktérmi sú – ako inak – Karikovi priatelia z detstva.

Milan Ferko sa v recenzii na knihu v Tieni mafie vyjadril, že autor démonizuje dejiny. Niekedy sa mi zdá, že Karika démonizuje všetko – každý okamih nášho bytia. V jeho podaní sú aj bežné aktivity či len prosté bytie niečím, čo vzbudzuje akúsi úzkosť. Človek si nemôže byť istý ničím. Ale nie je to vskutku tak, že sa bojíme ozaj všetkého? Bojíme sa o prácu, či si ju udržíme, bojíme sa, či ju zvládneme, či požiadavky na nás kladené korešpondujú s naším presvedčením. Bojíme sa, že nás opustí partner, bojíme sa smrti rodičov, hoci s nimi nežijeme a možno ani bohvieako s nimi nevychádzame. Všetky tieto strachy môžu vyústiť v niečo nepoznané, niečo, čo sa na nich pasie a rastie...

Čosi podobné sa deje aj hrdinovi, vyhoretému tridsiatnikovi, Jozefovi Karskému. („Baví ma, keď hranica medzi realitou a fantáziou nie je jasná...,“ povedal v súvislosti s menom hlavného hrdinu autor.) Jozef Karský sa potom, čo prišiel o prácu aj o priateľku, vracia do rodičovského bytu, aby sa aspoň na chvíľu skryl pred svetom, aby znovu získal sebadôveru, alebo povedzme len chuť žiť. V prostredí, kde bolo všetko jednoznačné, jasné a bezpečné. Aspoň na prvý pohľad... Zrada príde, keď sa v spomienkach na detstvo začne hrabať príliš dôsledne. Keď sa z útočiska stane pasca.

A keď v meste opäť začnú miznúť deti, keď treskúca zima vytiahne z podvedomia hlboko a dôsledne utajené, ukryté spomienky, keď znovu vypláva na povrch to, čo malo ostať navždy zabudnuté, začína chápať, že to najhoršie ešte len príde. Keď vidí odraz svojho strachu v očiach kamarátov a pochopí, že hoci robili čo mohli, ani oni nezabudli...

Karika vo svojich predchádzajúcich (historických) románoch nasadil latku ozaj vysoko. Dovolím si tvrdiť, že trilógia V tieni mafie aj dvojdielny román Na smrť majú edukatívny aspekt, dali by sa brať ako doplnkové učebnice novodobých dejín. Ich napísanie vyžadovalo množstvo štúdia a hľadania v archívoch. Naproti tomu, v románe Strach hrá prím autorova fantázia (alebo osobná skúsenosť, ako naznačuje v úvode knihy.) A preto sa možno čitateľom, ktorí očakávajú gradáciu (autorov perfekcionizmus, ktorý už predviedol, k tomu vyslovene nabáda), je možno zmena žánru istým krokom späť. Nie však na úkor kvality. Napokon, dobrý tanec vyžaduje aj úkroky vzad.

V predošlých románoch Karika opisoval zlo, ktoré je schopný vykonať človek, hoci jeho povaha vyvoláva pochybnosti o jeho ľudskom pôvode. V románe Strach ide o zlo, o neznámo, ktoré sa vymyká z rámca bežného chápania. Zlo ako niečo, čo ide mimo nás, kým to neprebudíme... Čo je desivejšie? Zlo ako výsledok vnuknutia ľudského mozgu, či zlo ako čosi neznáme, čo prišlo nevedno odkiaľ, ale čomu sa človek napokon so zvláštnou rozkošou poddá. Lebo strach nás dostane v tom okamihu, keď mu začneme slúžiť. Keď sa prestaneme báť.

← Predchádzajúci blog

Literárna revue 22/2014

Nasledujúci blog →

Haruki Murakami: Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania