! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Julia Heaberlin: Papieroví duchovia

Mala len dvanásť rokov, keď jej sestra zmizla úplne bez stopy. Dlhé pátranie k ničomu neviedlo a rodine prinášalo len väčšie zúfalstvo, čo sa s ich milovanou Rachel naozaj stalo. Jej sestra sa však rozhodla len tak ľahko sa nevzdať a pátrať na vlastnú päsť. Dlhé roky sledovala stopy, ktoré sa jej pri pátraní podarilo odhaliť, stretla mnohých ľudí. ktorí zažili podobné osudy, preštudovala množstvo dokumentov, ktoré ju mali dostať k bližšie k odhaleniu pravdy. Až raz našla podľa nej skutočného páchateľa – fotografa Carla Louisa Feldmana, ktorý bol podozrivý z viacerých podobne záhadných zmiznutí.

Aby odhalila skutočnú pravdu, rozhodne sa s Carlom stráviť desať dní. Desať dní, počas ktorých odhalí skutočnú pravdu a rozhodne sa, čo s ním urobí. Keďže Carl je v domove a údajne trpí demenciou, rozhodne sa vydávať za jeho dcéru, ktorá s ním chce stráviť istý čas a dozvedieť sa pravdu o vraždách, ktoré mu boli pripísané. Dokáže vydržať tak dlhú dobu s údajným vrahom svojej sestry? A vôbec, dokáže prijať celú pravdu?

Papieroví duchovia vás okamžite vtrhnú do deja! Aj keď už od začiatku tušíme, kto je vrahom dávno stratenej dcéry, stále sú to len dohady jej milujúcej sestry, ktorá ani po rokoch nestratila nádej spoznať celú pravdu. O to zaujímavejšie však je prežívať každý jeden deň hlavnej hrdinky s Carlom a spolu s ňou odhaľovať jednotlivé časti tejto zamotanej skladačky.

Veľmi ma tiež zaujal spôsob, akým sa autorka pohrala s hlavnou hrdinkou – až do konca knihy vôbec netušíme, ako sa volá a vlastne ani nič bližšie o nej. Bola len rozprávačkou, ktorej niekto zabil milovanú sestru s obrovskou túžbou po pravde.

Rovnako ako naša hlavná hrdinka, aj Carl bol nesmierne zaujímavou postavou zahalenou mnohými tajomstvami. Bol naozaj mužom s demenciou, alebo len veľmi dobrým hercom? Zabil naozaj všetky ženy, s ktorými sú späté jeho fotky, alebo je to naozaj len zhoda náhod?

 

Za recenziu ďakujeme Knihomoľke Caroline Turazovej. :)

Instagram: @knihomolky

← Predchádzajúci blog

Nadia Terranova: Zbohom prízraky

Nasledujúci blog →

Michel Houellebecq: Sérotonín