Nadia Terranova: Zbohom prízraky

„A tak som sa mu zdôverila, že mi otec odišiel, keď som mala trinásť. Nezomrel, zmizol vo vzduchoprázdne, pokračovala som a čakala pritom na otázku, ktorej som sa obávala: nemohli ste mu v tom s matkou nejako zabrániť?“  

Tridsaťšesťročná Ida prichádza do rodného domu na Sicílii v meste Messina, aby pomohla matke vytriediť všetky veci, lebo dom chce predávať. Dom sa rozpadáva a je potrebné vymeniť aj strechu. Ida za pár dní, ktoré v dome pobudne, čelí prívalu spomienok na staré časy, v ktorých jej otec zmizol z ich života.

Keď mala Ida trinásť, jedného rána sa zobudila a zistila, že jej otec odišiel. Nezomrel, jednoducho od nich odišiel a už sa nikdy nevrátil. Táto skutočnosť ju poznačila a o viac ako dvadsať rokov neskôr stále nedokáže pochopiť, prečo to urobil. Idin otec bojoval s depresiami, bol pripútaný na lôžko, a práve Ida sa oňho, kým bola matka v robote, starala.

Ida počas celého deja spomína na minulosť, vracia sa do čias krátko pred odchodom jej otca a tiež po ňom. Spomína aj priamo na ten deň, tú hodinu a minútu, v ktorú ich opustil. Zamýšľa sa nad tým, prečo o tom s matkou nikdy nehovorili. Prečo to vzali ako hotovú vec, ktorá sa stala a nejde ju nijako ovplyvniť.

Spomína na vzťah s otcom, ale aj na vzťah s matkou, ktorý bol vždy akýsi neúplný, vlažný. Pociťuje to tak aj po návrate do rodného domu. Stretáva sa s bývalou jedinou kamarátkou, ktorú mala, ale ani u nej nenachádza pochopenie. Tá jej vyčíta, že vždy sa všetko točilo len okolo nej, jej problémov, jej života. Taktiež rozoberá svoj vzťah s manželom Pietrom, ktorý už dávno nie je ideálny.      

„Veci, ktoré si prenášame z jedného obdobia do druhého, nikdy neporiadne nefungujú, dobre im je tam, kde sú, a vždy existuje dôvod, aby spomienky zostali spomienkami a nenarúšali prítomnosť.“

Román Zbohom prízraky má autobiografické prvky – autorka sa narodila v meste Messina, žije taktiež v Ríme a dom, ktorý sa nachádza v románe, je inšpirovaný jej skutočným. Sama autorka vraví, že dom je najautobiografickejšia časť knihy.

Príbeh je venovaný všetkým pozostalým. Hlavná hrdinka sa snaží vysporiadať sa s minulosťou, s jej démonmi, ktoré ju stále „navštevujú“. Autorka jej stratu prirovnáva ku každej strate, ktorá často postihne bežného človeka. Napríklad keď mu niekto zomrie. V takom prípade je pozostalým, musí žiť zvyšok života s tým, že o niekoho, kto bol veľkou súčasťou jeho života, prišiel. Život zrazu naberá nový rozmer, avšak vracať sa stále do minulosti a rozoberať „čo by bolo keby“ nie je najideálnejšie. Ida to v závere románu tiež pochopí.   

Talianski spisovatelia to proste vedia. Vedia, ako písať, ako preniesť emócie na papier tak, aby zasiahli každého čitateľa. Ani v tomto prípade to nebolo inak. Skvelo napísaný príbeh, ktorí ocenia všetci, čo už v živote o niekoho prišli.

Za recenziu ďakujeme Martine Pinkovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @matine.knihy