Július Satinský: Gundžovníky

Existuje veľa kníh, no predsa sú medzi nimi také, ktoré prirastú k srdcu viac. Tie, čo zaujmú už len pri uchopení do ruky. Nepochybne medzi ne patria aj Gundžovníky. Majstrovské dielo v ešte dokonalejšom vizuálnom prevedení vzniklo vďaka dcére Júliusa Satinského, ktorá sa rozhodla podeliť s rodinným klenotom. Už na prvý pohľad si ich musíte zamilovať a to ešte ani nepoznáte tajomstvá ukrývajúce sa vo vnútri. Už meno na prebale je zárukou kvality. Veď kto by nepoznal skvelého človeka, zabávača, herca a Pána umelca Júliusa Satinského. Jeho humor a smiech sprevádza mnohé generácie a isto ešte ďalšie aj bude.

„Všade sa ozýva slovo demokracia. Tu na Slovensku vlastne mládež ani nevie, čo to je. Len to vykrikujú a čaká sa. Mnohí komunisti, ktorí ešte včera nechceli počuť o uvoľnení pomerov, sa zrazu stali demokratmi. To, čo sa u nás deje, je aj tak veľmi radostné. Dúfajme, že sa to udrží. Zatiaľ mám najväčšiu starosť so „stádovitosťou“ slovenského národa. Stačí, aby pustili k slovu dobrého rečníka a ten nemal na tribúne oponenta, a  národ mu naletí. To je najväčšia tragédia.“

V 60. rokoch nebolo žiadnym výnimočným javom, že sa mnohé rodiny rozdelili. Niektorí členovia opustili rodné Slovensko a šli hľadať šťastie do vzdialenejších častí sveta.

„Z emigrovania sa stala zrazu zo dňa na deň  móda v tom najhoršom zmysle slova. Móda, ako mať auto, dom a pod. Ten, kto zostával doma u nás v ČSSR, považuje sa za blbého.“

Inak tomu nebolo ani v rodine Júliusa Satinského, ktorý sa rozhodol udržiavať s nimi vzťah cez ručne robený originálny časopis Gundžovník. Na jeho stránkach opisoval bežný život členov rodiny, prostredie Bratislavy, ako aj dôležité okamihy otriasajúce základmi československej spoločnosti. Úsmevné témy striedajú tie vážnejšie, hoc podané tiež nadľahčeným spôsobom. S dávkou humoru a irónie jemu vlastným. Okrem originálnych textov knihu ozvláštňujú aj autorove kresby, dobové fotografie miest či osôb.

„My slovenskí umelci podávame protest proti správaniu sa niektorých Bratislavčanov  v nočných hodinách. Po namáhavých poradách u Veľkých Františkánov uberali sme sa domov okolo pol štvrtej ráno. Správali sme sa ako skromní umelci na celom svete. Spievali sme francúzsku hymnu, šlágre z My Fair Lady a pokúšali sme sa pre dobro ľudu rozobrať niektoré domy a výklady. Práve keď sme spievali slávnu taliansku pieseň Funiculi, funicula, spikli sa proti nám nejakí neseriózni obyvatelia Sedlárskej ulice a vyliali nám priamo na hlavu obsahy svojich podozrivých hrncov, ktoré sa nepoužívajú na prípravu jedál, ale až produktov vytvorených z jedla dodatočne. Protestujeme proti takému vzťahu nášho národa k nám, poctivým pracovníkom na kultúrnej roli. Podpísaní: Milan Lasica a Július Satinský.“

Každému musí byť okamžite jasné, že sa nejedná o obyčajné knihy, ale o kúsky duše zaslúžilého umelca. Pri otváraní sa zmocní čitateľa jemný chvejivý pocit, či je vôbec oprávnený nahliadnuť do niečoho tak jedinečného a súkromného. No pri čítaní sa náruč a veľké srdce Jula Satinského otvorí a objíme vás. Ani sa nenazdáte, zapadnete dokonale do ich rodiny a budete mať pocit, akoby hovoril priamo k vám. Vzhľadom na to, že Gundžovníky tvoria dve hrubé knihy, iste ich neprečítate na jedno posedenie. Stanú sa vašim verným priateľom pri posteli, pri pití kávy či len tak na odohnanie každodenných problémov.

„Mohutný príliv burčáku v cisternových vozoch do bratislavských viech sa začal. Zároveň sa začal aj mohutný odliv do bratislavských gágorov. Zdravý človek má každý rok vypiť minimálne toľko litrov burčáku, koľko má práve rokov. Najhoršie sú na tom nemluvňatá. Po uliciach vidno ponáhľať sa ľudí s fľaškami v rukách. Opatrne nesú liek domov, aby ho vypili skutočne na zdravie.“

Je to klenot, ktorý by mal mať v knižnici každý. Z času na čas ich otvoriť a nasať atmosféru. Preniesť sa v čase. Pocítiť hrdosť, že niekto tak talentovaný bol súčasťou krajiny, v ktorej žijeme. A hlavne nezabudnúť na časy minulé, vďaka ktorým žijeme tie súčasné.

„Nerob nikdy ústupky v živote – len keď visíš za galoty na plote.“

 

Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.

← Predchádzajúci blog

Jessa Crispin: Prečo nie som feministka

Nasledujúci blog →

Marek Hudec: Prosté rozprávky