! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Kazuo Ishiguro: Malíř pomíjivého světa

Ishiguro nás cez rozprávača, maliara Ona, prenáša do Japonska po druhej svetovej vojne, do času, kedy sa všetci vyrovnávajú s prudkou zmenou režimu. Niektorí s radosťou, niektorí so smútkom, niektorí s hnevom či neistotou. Kedysi slávny maliar Ono, ktorý žal najväčšiu slávu počas vojny, sa zveruje čitateľom so svojimi dilemami, neustále drásajúce jeho vnútro. Separovaný od ostatných ľudí nevie nájsť svoje miesto v novom, zmenenom svete, kde sa ocitá bez manželky a syna, no stále s dvoma dcérami, s ktorými akoby strácal spoločnú komunikačnú niť. Podobne je to aj s jeho starými priateľmi. Ono sa ocitá v priestore, poznajúc síce jeho základy, ale nepoznajúc novú fasádu a to ho desí a spôsobuje kľúčový pocit, spájajúci všetky postavy v diele. Váhavosť.

Už v úvode sa ocitáme na začiatočnom i konečnom bode románu, na Moste váhaní, ktorý je istým predstaviteľom atmosféry knihy. Každá z postáv v nejakom momente váha, nad správnosťou svojich rozhodnutí, ako napríklad hlavná postava Ono, alebo nad dôvodmi, prečo boli zásnuby jeho dcéry Noriko zrušené, ako to robí staršia dcéra Secuko, alebo nad tým, či je Ono naozaj vlastizradca alebo nie, ako to robia jeho bývalí kolegovia. Napriek tomu, že postavy prežívajú silné emócie, neprejavuje sa to explicitne. Čitateľ ich môže iba intuitívne vycítiť z opísaných gest, či narážok postáv. Ani dej nie je závratne dynamický, čas v románe jednoducho plynie, pokorne a potichu. Tak, ako plynie aj vývin vzťahov medzi postavami, či už medzi dcérami a otcom, ktorý sa nevie vnútorne vyrovnať so stratou manželky, syna a svojej niekdajšej umeleckej vážnosti alebo medzi žiakmi a ich bývalými senseimi. Tento tlmený dejový priebeh umocňujú aj samotné prejavy postáv. Nekričia po sebe, teda, až na malého Ičira, Onovho vnuka, nevybuchujú pod prívalom hnevu alebo šťastia. V ich rozhovoroch panujú úcta, zdržanlivosť a pokora. Čitateľ by sa však nemal dať zmiasť toľkou tlmenosťou emócii. Napríklad práve prehnanou úctivosťou Ishiguro poukazuje na pokrytectvo, panujúce medzi opozične ladenými postavami. Pravdou však zostáva, že práve tá slušnosť a pokora, hoci i predstieraná, dodáva románu elegantný charakter, až začína pripomínať ťah štetca po plátne akvarelom.

Román Malíř pomíjivého světa nie je na dni vyžadujúce akčné, dynamické čítanie, ale na dni skladajúce sa z dažďových kvapiek, svetrov a vône kávy a možno pre niektorých i toho akvarelu. A prečo je názov Malíř pomíjivého světa? No a ktorý maliar maľuje svet, ktorý vydrží večne?

 

Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej. :)

Instagram@theartcticlass

← Predchádzajúci blog

Isabel Allende: Dcéra šťasteny

Nasledujúci blog →

Oľga Feldeková: Minútové romány