Mariateresa di Lascia: Cesta tieňmi
Politicko-historickú ne-ľahostajnosť a vycibrený cit pre prehliadané skutočnosti zo života bežných ľudí možno postrehnúť aj v jej diele Cesta tieňmi.
Rozprávačom diela je Chiara, menovkyňa svojej babičky Chiary Bartoliovej, ktorá žije sama v zdedenom byte po svojej tete, obklopená množstvom vecí z blšieho trhu alebo podedených od svojich predchodkýň. Napriek tomu, že čitateľovi sa môže zdať Chiara osamelá, nie je to celkom pravda. Hoci nie je spoločenskou postavou, rada vyťahuje a dopĺňa príbehy osôb z jej života, ktoré boli, alebo ešte stále sú, pre ňu dôležité. Tým akoby vo svojom byte z navonok zbytočného zaprášeného haraburdia vyťahuje príbehy s nimi spojené a vdychuje tak veciam ich zabudnutý život. Chiara sa dostáva do stavu intenzívneho spomínania a za spoločnosti duchov minulosti a Chiariných sĺz čitateľov presúva zo svojho, dnes by sa možno povedalo „vintage“, bytu, do malého provinčného mestečka po vojne. Chiara začína spomienkami na detstvo, na svoju pestúnku Rosinu, pozývajúcu svojich príbuzných domov, ku Chiare a na svoju mamu, Anitu, pôrodnú babicu, ponechanú vlastnému osudu slobodnej matky. Otvára nám problematiku situácie slobodných žien-matiek po vojne a s tým spojenú vlnu predsudkov a odsudzovaní zo strán okolia a samotnú snahu matky o vytvorenie relatívne bezchybného života pre svoje dieťa, za každú cenu. Obrat v „babinci“, na ktorý je Chiara zvyknutá, nastáva po príchode jej otca z vojny, ktorý sa o nej dozvedel od svojej sestry. Postupne sa začne so svojou dcérou zbližovať prostredníctvom prechádzok a výletov. Bráva ju ku svojim príbuzným a do Chiarinho života vstupujú nové ženy, ako napríklad Giuppina. Práve ženské postavy Chiaru veľmi ovplyvňovali počas celého života. Ich postupy vyrovnávania sa s rôznymi životnými ťažkosťami od nešťastných lások až po nerovnocennosť v právnych veciach, je autorkou nenápadne skrz postavy analyzovaný. Čitateľ má pred sebou celú paletu rozmanitých typov ženských charakterov, ktorých kontrast vnútornej sily a súbežne fragilnosti nie je vyjadrený explicitne, ale sofistikovane cez ich konanie, mimiku a gestá. Tak je tomu aj u rozprávačky Chiary. Sprvoti vystupuje sebavedomo, nebojí sa byť sama so sebou, nebojí sa ani smrti a prijíma život, ako sa vraví „se vším všudy“, no potom, počas vyvolávania spomienok, nečakane príde plač. Táto kontrastnosť však nie je tak celkom doménou iba ženských postáv, ale aj mužských. Cez nich di Lascia ukazuje, ako sa zraniteľnosť prejavuje u nich, či si ju vôbec vedia a chcú pripustiť a ako sú ňou schopní pracovať. Takýto príklad možno nájsť hneď v úvode knihy, kedy Francessco, Chiarin otec, až kypel hrdosťou, že má dcéru. Bývalý zádumčivý vojak, vzdávajúci sa už akejkoľvek vôle prejavu citu, si uvedomuje, a čiastočne ho to aj desí, koľko pre neho to malé dievča znamená a aký je šťastný, že ju má. Autorka takto rozpytváva postavy a Chiara spomína ďalej, až sa vráti späť, k sebe do bytu a uvedomuje si, že spomienky ju priviedli k opatrnému otváraniu nových dvierok, ktoré vytesnila zo svojho života, dvierok príležitostí, od ktorých kľúč je posledné slovíčko knihy, možno.
S Chiarou je to ako s nami, ľuďmi. V zásade nemusíme žiť v byte plnom krabíc s „vetešami“, ale aj my, tak, ako Chiara, spomíname a snažíme sa v minulosti nájsť odpovede, útechu alebo si chceme pripomenúť tých, ktorí sa nám zo života niekam vytratili a možno ich tak podvedome privolať, že by bolo fajn, ich znovu vidieť, možno...
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej.
Viac o knihách, si viete pozrieť aj na jej instagrame: @theartcticlass
