Mario Escobar: Osvienčimská uspávanka
Nemecko. Rok 1943. Helene Hannemannová žila spolu so svojou milujúcou rodinou pomerne spokojný život až do dňa, kým si pre jej rómskeho manžela a päť detí neprišli policajti. Helene vedela, čo bude nasledovať, a tak sa rozhodla nasledovať svoju rodinu aj na to najhoršie miesto – do Osvienčimu.
Už pri nástupe do vlaku sa začína ich boj o život. S manželom ich rozdelili, žiadne správy o ňom nemá, zostáva jej tak len viera, že je v poriadku a zdravý. Keďže bola Nemka, pre doktora Mengeleho bola ideálnou kandidátkou na založenie škôlky pre deti rómskych väzňov. S pomocou ďalších väzenkýň tak vytvára akési útočisko, kde deti môžu zabudnúť na všetky hrôzy okolo nich a aspoň na chvíľu sa môcť cítiť ako doma a hlavne v bezpečí.
,,Niekedy musíme prísť o všetko, aby sme získali to najdôležitejšie. Keď nám život vezme to, čo sme pokladali za nevyhnutné, a ocitneme sa nahí zoči-voči neúprosnej realite, to podstatné, čo je očiam vždy skryté, náhle odhalí svoj skutočný význam.”
Krásny, silný a nesmierne emotívny príbeh, ktorý dokáže v čitateľovi zanechať hlbokú stopu.
Osvienčimská uspávanka nám ukazuje silu materskej lásky, ktorá nepozná hranice. Vedela, že ju čaká to najhoršie, keď sa pridá k svojej rodine, no nedokázala opustiť svoje milované deti a manžela. Bez nich by jej život nedával zmysel, a tak jej takýto krok pripadal úplne prirodzený. Veľmi zaujímavé bolo zistenie, že nie každý by pristúpil k takémuto kroku. Pre Helene to bolo však jasné už na začiatku.
,,Moja rodina je tu. Bez nich neodídem. Som matka, Herr Doktor. Vy všetci vediete tie svoje vojny za veľké ideály, fanaticky obhajujete myšlienky slobody, vlasti a rasy, ale my matky máme iba jednu vlasť, jeden ideál, jednu rasu: svoju rodinu. Kam osud zavedie moje deti, tam pôjdem s nimi.”
Nie je to však len jej nehynúca láska, ktorú musíme u Helene obdivovať. Rovnako tak aj jej odvahu a bojovnosť. Nehľadela totiž len na seba a svoje deti, myslela tiež na iných. Zachránila nejedno dieťa pred nezmyselnou smrťou, dokázala sa postaviť obávanému Mengelemu, pokúsiť sa ho presvedčiť či poprosiť.
,,Nezabúdajte, že sú to ľudské bytosti ako my. Možno im nekoluje v žilách árijská krv, Herr Doktor, ale stále je to krv.”
Príbeh je ešte o to silnejší, že je skutočný. Autor sa snažil zachovať všetko, čo o živote tejto odvážnej ženy vedel, do príbehu tak zasahoval minimálne.
Prečítajte si to. Rozhodne to stojí za to.
Za recenziu ďakujeme Carolinke Turazovej, ktorú môžete nájsť aj na Instagrame pod profilom:https://www.instagram.com/knihomolky/
