Martin Charles: Keď svrčky plačú
Priznám sa, už veľmi dlho sa mi nestalo, aby som mal problém s tým, ako mám v rámci textu vôbec začať. Pretože, to teda bol príbeh! Plný nečakaných zvratov, prepchaný najrôznejšími emóciami a jeden z najlepších textov, ku ktorým som sa v poslednej dobe vôbec dostal. A hoci sa podľa niektorých oficiálnych zdrojov zaradzuje tvorba Martina Charlesa medzi tzv. kresťanskú fikciu a získal niekoľko rovnako kresťanských ocenení, tým z vás, pre ktorých je kostol len jedna z mnohých stavieb v okolí bez akejkoľvek filozofickej, resp. náboženskej hodnoty, nemusíte sa báť toho, že by sa vám z prehnanej kresťanskej symboliky zatočila hlava. Skôr naopak.
Malá Annie má 7 rokov, stojí na rohu ulice, v blízkosti ktorej pracuje za pokladňou jej teta Cindy. Tá sa o ňu stará po tom, ako jej rodičia, čoby misionári, tragicky zahynuli. Aby toho nebolo málo, Annie už nemá ani sestru, ktorá zomrela v dôsledku vrodenej chyby srdca. Vždy, keď môže, predáva limonádu. Nie preto, aby sa nudila, ale preto, že si chce aspoň trošku privyrobiť na operáciu srdiečka. Pretože rovnako ako jej nebohý súrodenec, aj ona má choré srdiečko. A potom príde stretnutie s kardiochirurgom Jonathanom...
Táto kniha je hlboká rovnako ako jazva na hrudi malej Annie, smutná ako osud malého dievčatka a dojemná ako už dávno žiadna kniha nebola. Ako náruživý filmový fanúšik by som vedel vymenovať iba dva – tri snímky, ktoré ma dokážu zakaždým dojať k slzám. No nepamätám si, že by sa to niekedy podarilo niektorej z kníh, a že mi ich pod rukami prešlo nespočetné množstvo. Neviem, či je to pre vás dostatočná reklama, no minimálne vás môže zaujímať, čo sa v nej, preboha živého píše, že dokáže dojať aj dospelého chlapa.
Na záver, trochu netradične, zverejňujem upozornenie vybraným skupinám potenciálnych čitateľov, ktorí by sa do knihy mohli začítať a mohli by tým značne utrpieť, najmä po psychickej stránke. V prvom rade, pokiaľ máte menej ako 18 rokov, jednak niektoré pasáže nepochopíte (bez urážky) a ani ich nebudete vedieť dostatočne dobre precítiť. Ja sám píšem recenziu po opakovanom prečítaní knihy. Kniha nie je vhodná pre slabé (= citlivé) povahy, ktoré by mohli jednak zmočiť vybrané stránky svojimi slzami a, navyše, mať veľký problém vypustiť vybrané pasáže zo svojich hláv. No osobne, neľutujem ani sekundu, pretože napriek dojmu, ktorý vo mne kniha zanechala, ju vlastne môžem odporúčať všetkými desiatimi.
