! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Miroslav Beblavý: Nová šľachta – Papalášstvo od Mečiara po Matoviča

V súčasnosti si ešte viac ako inokedy uvedomujeme, ako veľmi nás svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú politici. Aj to má za následok fakt, že veľká časť ľudí nedodržiava vládne nariadenia a svoju revoltu preukazujú nesprávnym (alebo žiadnym) nosením rúška, zoskupovaním sa v prírode či príležitostnými nepovolenými zhromaždeniami. Nálade Slovákov nepomáhajú ani neustále prejavy nadradenosti, ktoré zo strany zákonodarcov možno pozorovať - prinajmenšom netradične prebiehajúca hospitalizácia, tajomná kritická infraštruktúra, prednostné očkovanie či výnimky z testovania.

Papalášizmus slovenskú politiku sprevádza už od samostatnosti v roku 1993. Príkladov, kedy si vyvolená skupina osôb dokazovala svoju nadradenosť nad ostatnými občanmi, nájdeme skutočne veľa. Dnes už bývalý politik Miroslav Beblavý v Novej šľachte zhmotnil do knižnej podoby tie najzaujímavejšie príklady, navyše doplnené o zákulisné informácie, takpovediac, z prvej ruky. Po jej prečítaní som vyvodil nasledujúce závery:

-        papalášizmus na Slovensku bol, je a vzhľadom k súčasnej atmosfére v spoločnosti zrejme tak skoro ani nevymizne

-        ešte horšie je precitnutie, keď si uvedomíte, že nevidieť ani náznak zlepšenia v tomto smere

-        väčšina verejných funkcionárov trpí amnéziou - s nástupom do funkcie zabudli, že ide o službu občanom, nie o nástroj moci

-        urobiť chybu je ľudské, ale nepriznať si ju, resp. nevyvodiť za ňu zodpovednosť, je prinajmenšom zbabelé

Miestami som mal pri čítaní pocit, že nie je vidieť ani záblesk na konci pomyselného tunela. Napriek tomu zostáva Beblavý pomerne optimistický, keď tvrdí, že nie všetci politici sú rovnakí a že je potrebné sa na ich prešľapy dívať v kontexte toho, čo pre krajinu urobili. Aj na svojich príkladoch ilustruje niekoľko spoločenských dilém, ktorých riešenie často nie je úplne priamočiare. Nová šľachta má niekoľkokrát prinútila silne zamyslieť sa, ohrnúť nos, aj rozhodne kývať hlavou. Odporúčam ju prečítať každému, kto si aspoň raz týždenne pozrie tlačovú besedu, v krčmových debatách kritizuje nejeden vládny návrh a sťažuje sa na to ako mu politici zničili život.

Papier znesie veľa, ale znamená to, že to musíme aj my?

 

 

← Predchádzajúci blog

Julie Caplinová: Kaviareň v Kodani

Nasledujúci blog →

Bernard Minier: Údolie