Niccolò Ammaniti: Anna

Ako aj v predošlých knihách, aj v tejto Ammaniti situoval dej do Talianska, ale nie na idylický toskánsky vidiek alebo do srdca historického mesta, nie, nie. Nachádzame sa na Sicílii v post-apokalyptickom štádiu. Už štyri roky zvláštny vírus „kosí“ každého dospelého jedinca na planéte, takže zostávajú už iba deti, vydané napospas extrémnym podmienkam a sami sebe. Ako už názov napovedá, hlavnou postavou je Anna, útle deväťročné sicílske dievča žijúce v usadlosti pri moruši spolu so svojím štvorročným bratom Astorom a kostrou ich matky, slúžiacej ako talizman, ochraňujúci súrodencov pred vonkajšími nebezpečnými živlami. Anna, vyzbrojená knihou, obsahujúcou matkine podrobné zápisy a rady, ako prežiť,
keď obaja rodičia zomrú a vôľou zabezpečiť ako-také živobytie jej aj bratovi, je dennodenne vystavená vyhroteným situáciám, kedy často musí bojovať o holý život. Z malého dievčatka užívajúceho si slnko a zmrzlinu, sa vplyvom katastrofických okolností musel stať, doslova, predátor, zápasiaci s ostatnými jedincami o jedlo, vodu, oblečenie a koniec-koncov, často aj
o holý život. Niektorí žijú tak, ako Anna s bratom, sami v domoch po príbuzných, alebo v takých, čo si vydobyli a niektorí žijú v klanoch podliehajúcich prísnej hierarchií. Presne taký, klan modrých detí, jedného dňa unesie Anninho brata. Anna, poháňaná strachom o Astora a odhodlaním zachrániť ho za každú cenu sa vydáva na výpravu do epicentra klanu
a úmorne sa snaží brata vyslobodiť z vplyvu fanatickej skupiny vyhladovaných a ľudskosti zbavených detí.

Anna je skvelým talianskym sci-fi, v ktorom autor intenčne zobrazuje podprahové vlastnosti človeka u tých, ktorých považujeme za svetom, zatiaľ, „neskazených“. Tým, že im zobral detskú naivitu a nevinnosť a postavil ich pred rozhodnutie nie akú zmrzlinu si dajú, ale koho zabiť a koho ušetriť, aby ma na ďalší deň nezabili oni, čitateľa šokuje a súčasne ho
stavia pred otázku, čo by robil on sám, keby sa ocitol v ich situácií. Dokázali by sme my, ako dospelí, potlačiť svoju pudovosť, neprepadnúť šialenstvu a vytvoriť novú societu? Alebo by sme vytvorili, tak, ako v knihe, malé gangy, fungujúce na mýtoch o záchrane a dogmách, ktorým slepo veria, aby sa udržali v myšlienke, že predsa len existujú v nejakej komunite?
Podarilo by sa nám zachovať si „civilizovanosť“, chladnú hlavu a vyriešiť existenčnú otázku bez toho, aby sme obišli to primárne chcenie, prežiť, a to akokoľvek?

Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej.

Viac o knihách, si viete pozrieť aj na jej instagrame: @theartcticlass