Petra Hilbert: Pepína z Longitálu
Detské knihy nie sú určené len pre deti. Treba ich čítať oveľa pozornejšie ako literatúru pre dospelých. A ony sa odmenia odkrytím pokladov učiacich nás žiť tu a teraz. Nesebecky, láskyplne a naplno. Petra Hilbert priniesla v knihe Pepína z Longitálu naplnenie presne tohto zámeru.
„Mami, aj ty si bola niekedy malá? Opýtal sa ma raz večer môj syn Vincent. A ja som sa rozpomenula na dom, kde sme bývali, keď som mala osem, na záhradu, na jeho streche, i na susedov, ktorí vôbec neboli obyčajní. Prišlo mi ľúto, že som už dávno zabudla na svoje detstvo. Dospelým sa to niekedy stáva.“
Longitál. Dlhá dolina neďaleko mesta s hradom ako obrátená stolička. Miesto, ktoré Petra Hilbert milovala. Stránku za stránkou predstavuje celú svoju rodinu, všetkých susedov, tajomné a čarovné miesta v Longitále. Nezvyčajné príhody cez nevinné detské oči. Keď je všetko jednoduchšie a zrozumiteľnejšie. Porozpráva o čiernej ovečke, priateľovi psíkovi, skrytom poklade či o smutnom kopci. Nezabudne ani na susedku Švédku, Múzu či Humbugovcov. Všetko cez kvetnaté opisy plné fantázie. Odhalí svoju dušu a veľkú časť z nej odovzdá čitateľovi. Predostrie krásne detstvo, ktoré by malo zažiť každé dieťa. Plné fantázie, času stráveného v lone prírody, kruhu svojej rodiny a milujúcom prostredí.
„Krajina v jej hlave bola každým dňom väčšia a väčšia. Sivé paneláky hýrili farbami, bytoch poletovali psíci, medzi nimi plávali ryby a na oblohe sa člnkovali Indiáni. Už jej nebolo ľúto, že nechodí na klavír alebo na flautu ako iné deti, pretože objavila zázračný svet, v ktorom si mohla vymyslieť čokoľvek. Ten svet sa volá – fantázia.“
Autorka na stránkach prináša veľmi osobnú spoveď. Nežne vás vezme za ruku a vtiahne do svojho detstva. V jej rozprávaní nájdete mnoho hlbokých myšlienok, pocitov radosti a šťastia, no objaví sa aj bolesť či zármutok. Vyzdvihnúť treba aj originálne kresby dotvárajúce celú atmosféru. Je neskutočné, koľko čarovných a dôležitých myšlienok býva skrytých do detských kníh. Zahrejú pri srdci, miestami nahrnú do očí slzy. Za všetko môže čistý detský svet, ktorý vníma len to podstatné. Všetko to, čo sa pod návalom dospievania a starostí zahádže dospeláckym toxickým smogom a zadúša dieťa driemajúce v každom z nás.
„Večer mesto pod nimi rozsvietilo stovky malých ligotavých svetielok a Pepína už nebola smutná. Trávy ju hladkali po lícach a ona snívala o budúcnosti, o ďalekých cestách, na ktoré sa raz vyberiem aj o obrazoch, čo namaľuje. Každý by mal mať svoj kopec, tak ako ona.“
Kniha Pepína z Longitálu je krásna. Prečítaná za veľmi krátky čas, ale doznievať bude určite dlhšiu dobu. V mnohom pripomína Malého princa, čím si ma získala ešte o čosi viac. Ak ju uvidíte niekde v kníhkupectve, určite ju neobíďte a nechajte svoje skryté dieťa zas radostne hľadieť na svet. I keď niekedy to nie je práve prechádzka ružovou záhradou.
„Vieš, niekedy sa človek zmení na motýľa. A nikto nevie prečo... Babôčka s veľkými farebnými krídlami chvíľu plávala horúcim vzduchom ponad ne a potom pomaly pristála Pepíne na ramene. A ona uvidela svet maminými očami.“
Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)
Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.
