Simon Mawer: Sklenená izba
Kniha Sklenená izba vyšla už v roku 2009 a po desiatich rokoch vyšla v slovenskom jazyku vo vydavateľstve Slovart. A na tento moment som sa naozaj veľmi tešila. Podľa knihy bol nedávno nakrútený úspešný film.
Bohatý český manželský pár, Viktor a Liesel Landauerovci sa počas svojej svadobnej cesty v Benátkach zoznámia s rakúskym architektom Rainerom von Abt, ktorý im navrhne, že im naprojektuje ich nový dom v Brne. Nejde však o hocijaký dom, má to byť netradičná, moderná stavba z betónu a skla – najdominantnejšou časťou je sklenená izba, ktorú charakterizujú svetlo a priestor. Landauerovci túžili po novom živote, nechýbala im predstavivosť, chceli bývať moderne a vila so sklenenou izbou sa stala ich skleneným snom – snom, ktorý sa hodil k duchu nového štátu, v ktorom sa ocitli; štátu, v ktorom nezáležalo na tom, kto je Čech, Nemec či Žid, kde vládla demokracia, veda a umenie spoločne prinášali šťastie všetkým.
Dej sa odohráva koncom 20. rokov minulého storočia, v čase československého štátu, kedy si rodina bohatého podnikateľa židovského pôvodu žije v harmónii v luxusnej vile na kopci nad Brnom. Blížiaci sa príchod vojny donúti rodinu opustiť tento ich vysnívaný domov a aj s deťmi odísť do zahraničia.
„Sú spomienky naozaj zbytočné? Sú predsa to jediné, čo máme, či nie? Nič iné nám nezostalo.“
Po ich odchode vilu Landauer zhabala vtedajšia vláda pod silným nemeckým vplyvom a neskôr slúžila na rôzne vojenské a vedecké účely, prežila vyvlastnenie, okupáciu, bombardovanie a celá jej štruktúra sa zmenila takmer od základov.
„Celý ich svet sa bez ohľadu na to, aké mali výsady, rozpadol na prach, ktorý vietor rozfúkal na všetky strany.“
Sklenená izba je podaná ako veľmi pútavý príbeh plný rôznych ľudských osudov, ktoré sa síce neudiali rovnako aj v skutočnom živote, pretože jednotlivé postavy nemajú reflektovať život rodiny, ktorá reálne žila vo vile, ktorá sa stala predlohou pre autora Sklenenej izby. Aj keď niektoré udalosti a veci nie sú úplne dokončené a uzavreté, na celom tom príbehu mi v podstate nič nevadilo, práve naopak, bolo to kvalitné čítanie, ktoré si podmanilo moju čitateľskú dušu. Bolo ľahké si všetko predstavovať a rozmýšľať nad konaním postáv, a zároveň dúfať, nech sa to ani neskončí. Naozaj, boli chvíle, kedy som si hovorila, nech sa to ešte nechýli ku koncu, nech ten príbeh pokračuje, je ťažké vysvetliť prečo, ale pre mňa to tak bolo. Za mňa jedna z najlepších kníh, ktoré som tento rok prečítala.
„Veríte, že je možné, že miesta v sebe zachovávajú ozvenu minulosti?“
Za recenziu ďakujeme Terezke Zoľákovej. :)
Viac recenzií a fotiek nájdete aj na jej Instagrame: @tereza_zolakova