Åsne Seierstad: Kníhkupec z Kábulu
Åsne Seierstad netreba milovníkom reportáži nijako obzvlášť predstavovať. Do myslí sa už vryla knihami Jeden z nás a Dve sestry, ktoré vyšli vo vydavateľstve Absynt. Ako tretiu v poradí uvádzajú na trh knihu, ktorá jej priniesla najväčší úspech, Kníhkupec z Kábulu. Pevne verím, že aj u slovenských čitateľov zožne opäť raz veľkú odozvu a spokojnosť.
„Deti sa učili abecedu v prvej triede takto: Dž ako džihád, náš cieľ vo svete, I ako Izrael, náš nepriateľ, K ako kalašnikov – zvíťazíme, M ako mudžáhidi – naši hrdinovia, S ako... Aj v učebniciach matematiky zohrávala kľúčovú úlohu vojna. Taliban vydával iba učebnice pre chlapcov a žiaci nepočítali jabĺčka a koláčiky, ale guľky a kalašnikovy. Úloha vyzerala napríklad takto: Malý omar má jeden kalašnikov a tri zásobníky, V každom zásobníku je dvadsať guliek. Dvoma tretinami guliek zavraždí šesťdesiatich neveriacich. Koľko neveriacich zavraždí jednou guľkou?“
Afganistan. Krajina zmietaná nepokojmi a vojnami. Mesto Kábul. Miesto, ktoré si Sultán Chán vybral pre založenie rodiny a podnikania. Uprostred všetkého skvelá Åsne Seierstad. Ako malá neviditeľná myška sa na 4 mesiace stáva súčasťou ich životov. V krajine, kde muži a ženy majú diametrálne odlišné postavenie. „Provokovalo ma zakaždým to isté – spôsob, akým muži zaobchádzali so ženami. Mužská nadradenosť bola do nich natoľko vštepená, že ju nikto nespochybňoval. Pri rozhovoroch mnohým prichodilo úplne samozrejmé, že ženy sú hlúpejšie ako muži, majú menší mozog a nedokážu myslieť ako muži.“ No ona je vnímaná ako obojpohlavný tvor majúci výnimku. Môže sa pohybovať ako v spoločnosti mužov, tak aj žien. Vedie rozhovory so samotným Sultánom, hlavou veľkej afganskej rodiny, jeho manželkami, bratmi, sestrami, deťmi. A tí keď majú chuť, rozprávajú. Dozvedá sa mnoho znepokojujúcich vecí, ktoré ostanú pre človeka mimo islamu nepochopené. Dohodnuté svadby, zneužívanie maloletých a detí, ponižovanie žien, upieranie ich základných práv, vraždy pre zachovanie cti rodiny, mnohoženstvo, teror zo strany vládnucej skupiny. Na pozadí rozprávania sa prehráva krutá minulosť krajiny poznačenej nadvládou Sovietov, mudžáhidov a nakoniec aj Talibanu. Meniace sa pomery v krajine, podradenosť ženského pokolenia, zničené životy, rozbité rodiny. Všetko spolu na 200 stranách podané bez predsudkov.
„Žena v Afganistane nesmie túžiť po láske, je to tabu. Nezakazujú to iba mullovia, ale aj prísne klanové predpisy o morálke. Mladí ľudia sa nesmú stretávať, milovať, nemajú právo voľby. Láska nemá nič spoločné s romantikou, naopak, v niektorých prípadoch to je vážny zločin, ktorý sa trestá usmrtením. Mladé ženy sú v prvom rade tovarom na výmenu či predaj. Manželstvo je zmluva, ktorú uzavrú rodičia alebo rodiny. Dôležité je, aký bude mať manželstvo prínos pre klan – city sa nezohľadňujú.“
S Åsne prestáva existovať čas. Zrazu ste len vy a ona. Spojenie, ktoré sa nedá prerušiť od otvorenia prvej strany do záverečnej bodky. Okamžite čitateľa vtiahne do deja a necháva ho vypiť kalich horkej pravdy a reality. Nesúdi, nekarhá, len objektívne podáva subjektívny pohľad na život členov jednej rodiny z mnohých. Rodiny, ktorá zažila už veľa a mnoho jej bolo vzaté. Jednému majetok, ďalšiemu sny a nádeje. To, čo sa skrýva zvyčajne za uzamknutými dverami odrazu presakuje na povrch. Príbehy vyvolajú istotne pohoršenie, zlosť a hnev. Osobnosť patriarchálneho kníhkupca je plná protikladov. Na prvý pohľad vzdelaný človek, milovník kultúry a umenia je postavený do protikladu s despotickým vládcom rodiny ponižujúcim ženy. Je zobrazením spoločnosti, ktorá sa na jednej strane snaží vymaniť z pazúrov prežívajúcej spiatočníckej doby, no na strane druhej nechce popustiť zo zaužívaných zvyklostí. Rovnako v ženách zotrváva rokmi vštepovaná obava z prejavenia samej seba. Kultúra a náboženstvo nepustia a držia nad ženami stráž v každú jednu sekundu ich života.
„Prvýkrát v živote sa jej niekto niečo pýta a vyžaduje odpoveď. Chce vedieť, čo cíti, čo si myslí. Ale ona si nič nemyslí, lebo nie je zvyknutá mať na niečo názor. A presviedča sa, že nič necíti, lebo vie, že nesmie nič cítiť. Naučila sa, že človek sa za pocity musí hanbiť.“
Autorka opäť raz prináša skutočné životné príbehy, ktoré musia chytiť za srdce každého. Obraz kultúry, ktorá je natoľko vzdialená, že nájsť pre ňu pochopenie je zložité a nemysliteľné. Autentické, úprimné, no zároveň poburujúce a zahanbujúce. Ostáva len dúfať, že sa postupne Afganistan zmení. Že sa muži naučia rešpektovať nežnejšie pohlavie. No možno ešte dlhšie potrvá, kým ženy dokážu hrdo odhaliť svoju vlastnú tvár a naučia sa vážiť samé seba. Opustiť rokmi zakorenené zvyky a nebáť sa byť rozhodujúcou, slobodne mysliacou individualitou.
„...pretiahnu si burky cez hlavu, po jednom ich zavesia na klinec a s úľavou si vydýchnu. Opäť majú tváre. Tváre, ktoré im ukradla burka.“
Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)
Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.
