Kníhkupectvo PANTA RHEI na skvalitnenie služieb používa cookies podľa pravidiel, ktoré sú Vám k dispozícii v Obchodných podmienkach. Ďalším používaním stránky s uvedenými pravidlami súhlasíte.

Osobný odber už na 477 miestach na Slovensku

Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba

Autor: Andrea Gálová, 13. júna 2019
thumbnail
foto: Andrea Gálová

„Táto kniha nie je o Černobyle, ale o svete Černobyľa. O samotnej udalosti už boli popísané tisíce strán a nakrútené stovky tisícov metrov filmu. Je sa však zaoberám tým, čo by som pomenovala ako opomenutá história, ako vymazané stopy nášho bytia na zemi a v čase. Píšem a zbieram všednosť pocitov, myšlienok, slov. Pokúšam sa zachytiť každodennosť duše.“

V týchto dňoch sa skloňuje slovo Černobyľ akosi častejšie. Môže za to vďačiť seriálu s rovnomenným názvom, ktorý zožal celosvetový úspech. Stačila skvele spracovaná mini séria a ľudia začali touto katastrofou opäť žiť. U pamätníkov odfúkla nasadaný prach zo spomienok a pri mladších ročníkoch vytvorila spleť nových emócií. Ak chcete v spoznávaní životov, do ktorých zasiahla havária nepredstaviteľných rozmerov pokračovať, určite siahnite po reportáži z vydavateľstva Absynt. Laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič sa vydala do zasiahnutej oblasti, aby sa stretla s preživšími a priniesla ľudom Černobyľskú modlitbu. Určite spoznáte niektoré okamihy, ktoré ste mali možnosť zahliadnuť v uvedenej mini sérii.

„Som svedkyňou Černobyľa.. najdôležitejšej udalosti dvadsiateho storočia bez ohľadu na hrozné vojny a revolúcie, ktorými toto storočie vojde do dejín. Prešlo viac ako dvadsať rokov od katastrofy, no do dnešného dňa mi nie je jasné, o čom podávam toto svedectvo – o minulosti , alebo o budúcnosti? Ako ľahko sa dá skĺznuť k banálnosti.. Do banálnosti hrôzy.“

Je 26. apríl 1986. Deň, ktorý sa má natrvalo zapísať do svetovej histórie.  Dátum vyvolávajúci hrôzu. Po polnoci prichádza k explózii reaktora v jadrovej elektrárni Černobyľ. Od tohto okamihu sa začína boj s časom. Boj o životy ľudí na celej planéte. Boj, v ktorom sa z obyčajných ľudí stávajú hrdinovia. A z obyvateľov priľahlých oblastí vydedenci. Tragédia, ktorá nemá obdoby v ľudských dejinách sa pomaly, neviditeľne vpíja do všetkých okolitých životov a zanecháva za sebou znamenie skazy.

„Smrť číhala všade, ale bola to akási iná smrť. Pod novými maskami. V neznámej podobe. Človeka zaskočila, nebol na ňu pripravený. Nebol na ňu pripravený ako biologický druh, nefungoval celý ten prirodzený aparát, určený na to, aby človek videl, počul, dotýkal sa. Už to nefungovalo, oči, uši i prsty mu boli nanič, už mu nemohli poslúžiť, pretože radiáciu nevidno, je bez vône a zvuku. Je nehmotná. Podoba nepriateľa sa zmenila.“

Po dvadsiatich rokoch autorka prichádza do oblasti a nechá ľudí vyrozprávať ich údely. Výpovede rodinných príslušníkov obetí, resp. samotných obetí či rezidentov zasiahnutej oblasti sú veľmi silná nálož zasahujúca tie najcitlivejšie miesta. Spomienky sú trpké a otvárajú staré rany. Oživujú mŕtvych a nedovolia zabudnúť. Nech celý svet počuje ich volanie. Lebo toto nie je fikcia. Je to realita v najsurovejšej podobe. Odraz prehnitého politického systému, ktorý nepripúšťal chyby a ohrozil tak tisícky ľudských životov.

„Žiješ si... Taký obyčajný človek. A jedného dňa sa odrazu zmeníš na černobyľského človeka. Na kuriozitu! Na niečo, čo všetkých zaujíma a čo nikto nepozná. Chceš byť ako ostatní, ale to sa už nedá. Už nemôžeš, nemôžeš sa vrátiť do predchádzajúceho sveta. Hľadia na teba inými očami. A kladú ti otázky. Už na začiatku sa všetci zmenili na vzácne exponáty.. Samotné slovo Černobylec je doteraz ako zvuková výstraha... Všetci obracajú k tebe pohľady... On je odtiaľ.“

Z rozprávania preživších behajú zimomriavky a zastavuje sa dych. Dostávajú čitateľa do  útrob  tragédie.  Postupne graduje silné emočné vypätie, potichu vniká hlbšie a hlbšie podobne ako radiácia. Neviditeľným vplyvom pohlcuje každú bunku. Zrazu ste tam, rozprávate sa s ľuďmi, cítite ich žiaľ, strach z odlúčenia od milovanej rodiny či domova. Vnímate ich pochybnosti o tom, že hrozí nebezpečenstvo z niečoho, čo vlastne nie je vidno. Z niečoho, čo číha v každom kúsku milovanej pôdy, v každej kvapke krištáľovo čistej vody, v šťavnatom dozretom ovocí, či ako neviditeľný povlak objíma detskú hračku. Vraždiaci kokteil bez pachu a farby. Nepriateľ, ktorý bez varovania prevrátil mnohé životy na ruby.

„Začal sa mi meniť pred očami – každý deň som sa stretávala s iným človekom... Popáleniny vychádzali na povrch... V ústach, na jazyku i lícach.. Najprv sa objavili malé jazvičky, potom sa rozrastali. Sliznica sa mu odlupovala v celých kusoch, ako také biele blanky. Farba tváre.. Farba tela... Je sivý... červený.. popolavo hnedý...A všetko je to moje, také drahé, také milované! To sa nedá ani vypovedať! Ani napísať! Nieto ešte prežiť...“

Napriek tomu, že vo vydavateľstve Absynt vyšlo nespočetne veľa skvelých reportáži, táto sa ma dotkla akosi viac. Je súčasťou každého z nás, je to blízka minulosť, ktorá nebezpečne zasiahla do budúcnosti životov nás či našej rodiny. Dokážem bez preháňania sľúbiť, že táto kniha prinesie každému čitateľovi nezabudnuteľný zážitok a jej posolstvo si ešte dlho ponesie nielen v mysli, ale aj v srdci. A keď sa spomenie slovo Černobyľ, vynoria sa hlasy všetkých tých, ktorí sa stali jeho svedkami. Zaznie Černobyľská modlitba.

„V našich predstavách vyzeral obraz sveta asi nasledovne: vojenský atóm, to je zlovestný hríb, stúpajúci do neba ako v Hirošime a Nagasaki, ľudia, ktorí sa v okamihu premenili na popol. Ale mierový atóm , to je – nevinná elektrická žiarovka. Mali sme detský obraz sveta. Žili sme podľa šlabikára. Nielen my, ale celé ľudstvo po Černobyle zmúdrelo... Dospelo. Dozrelo.“

 

Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag

Produkty