Tara Westover: Vzdelaná
Nie každý nájde odvahu podeliť sa so svojimi vzostupmi a pádmi, čo však nie je prípad Tary Westover. Tá ide doslova s kožou na trh a prináša svoje spomienky v knihe Vzdelaná.
„Môj život rozprávali iní. Ich hlasy boli rázne, dôrazné, absolútne. Nikdy mi ani len nenapadlo, že môj hlas môže byť rovnako silný ako ten ich.“
Tara nie je obyčajné dievča. Nevie svoj presný deň narodenia, nenachádza spoločnú reč s rovesníčkami, nechodí do školy. Žiadne nemocnice, lieky, úrady či zábava. Iba tvrdá práca, prísna výchova a upäté pravidlá. V skratke zhrnuté, je mormonka. Členka silne veriacej rodiny. Na čele stojí autokratický otec, ktorý sa snaží zo svojich detí vychovať dokonalých členov mormonskej spoločnosti. No vnútorný hlas Tary volá stále po niečom inom. Po vzdialenom svete. Po svete, kde môže naplno roztiahnuť krídla a byť sama sebou. Byť sebavedomá, mladá žena, prejaviť svoj intelekt. Zapadnúť medzi ostatných a nebyť vždy len outsiderom. Stojí pred neľahkou úlohou. Vybrať si vzdelanie, nájsť samú seba a vzdialiť sa rodine. Alebo ostať doma a prijať osud poslušnej a oddanej manželky. Dokáže si zvoliť jednu konkrétnu cestu? Riskovať vyhnanstvo z vlastnej rodiny a prerušenie akéhokoľvek kontaktu? Alebo svoj boj vzdá a poslušne sa prepadne späť do tmavej rokliny oddanosti a beznádeje?
„Odjakživa som vedela, že môj otec verí v iného Boha. Už ako dieťa som si uvedomovala, že aj keď sem s rodinou chodili do rovnakého kostola ako ostatní, mali sme iné náboženstvo. Oni v cudnosť verili, my sme ju žili. Oni verili, že Boh má moc uzdraviť, my sme úrazy vkladali do Božích rúk. Oni verili, že sa treba pripravovať na druhý príchod, my sme sa skutočne pripravovali. Pochopila som jednu vec: buď budem na strane rodiny, alebo na stane pohanov, buď tam, alebo tam, medzi nimi je priepasť.“
Dokonalo nedokonalý príbeh. Takto sa troma slovami dá opísať kniha Vzdelaná. Rozprávanie ženy, ktorá sa postaví svojmu predurčenému osudu. Autorka otvára najtajnejšiu skrinku uloženú v hĺbke duše a podáva príbeh svojho detstva a dospievania. Je to tak osobná spoveď, že musí zasiahnuť srdce každého čitateľa. Do slov je vložená preciťovaná bolesť a skľučujúce spomienky. No ľútosť by ste u nej hľadali zbytočne. Hrdosť a tvrdosť víťazí nad všetkou fyzickou či psychickou bolesťou. Jej ohromná sila osobnosti dýcha z každej jednej strany a vyvoláva obrovský obdiv a sympatie. Neštíti sa odhaliť temné tajomstvá a zlomové zlyhania rodiny. Pre členov „bežnej“ spoločnosti často nepochopiteľné. No sila ich rodinného puta je nepopierateľná.
„Zvláštne, akú moc nad sebou dáva človek ľuďom, ktorých miluje.“
Kladie dôraz na detailné vykreslenie vnútorného sveta jednotlivých postáv, jej najbližších. No sústreďuje sa aj na seba. Vyleje na čitateľa kalich nespravodlivosti, pochybností, zlyhaní, hanby v kontraste so silou a neoblomnosťou, tak jej príznačnou. Dotkne sa psychických porúch a dôsledkov, ktoré so sebou prinášajú. Obviní ignorantstvo a zatváranie očí pred pravdou, spôsobujúce často horšie rany na duši ako samotné týranie. Ukáže príklad toho, ako až fanatická viera v niečo a niekoho dokáže zničiť životy. Rovnako vyzdvihne vzdelanie na najvyššiu priečku, kde sa človeku otvárajú nové obzory a formuje kritické myslenie.
„Život pozostáva z množstva rozhodnutí, rozhodnutí, ktoré ľudia robia ľudia spolu aj sami a ktoré spoločne vyústia do jednej udalosti. Zrnká piesku, nespočítateľné, formujúce nános, neskôr skalu.“
Vzdelanú by si nemal nechať ujsť žiadny čitateľ. Nie je to žiadne romantické rozprávanie ukončené „happy endom“. Je to pútavý, pravdivý a nahý život. Nezlomný dôkaz toho, že človek dokáže veľké veci, keď sa rozhodne prekročiť svoju komfortnú zónu a obetuje nevyhnutné. Nechcete odložiť knihu, kým Tarine rozprávanie nedostane poslednú bodku. No tou jej život nekončí. Naopak, len začína.
„Len to zostalo zo života, ktorý som kedysi žila: hlavolam, ktorého pravidlá nikdy nepochopím, lebo to nie sú pravidlá, ale akási klietka, ktorá ma má uväzniť. Môžem zostať a pátrať po tom, čo bolo kedysi mojím domovom, alebo môžem odísť, hneď, skôr ako sa pohnú steny a odrežú mi únikovú cestu.“
