Tiziano Terzani: Povedal mi veštec

Vydavateľstvo Absynt je v knižnom svete už známym pojmom. Či sa už jedná o knihy z edície Prekliati reportéri, alebo o knihy mimo edície, vždy ide o nevšedné diela. Dokážu uniesť čitateľa tisíce kilometrov ďaleko a dajú privoňať k inakosti a človečine.  Povedal mi veštec je cestopis a spoveď zároveň. Tiziano Terzani v tejto knihe odhaľuje  Áziu v jej nahote. Bez prikrášlení. S láskou a úctou.

„Nasledujúce strany prinášajú príbeh zvláštnej cesty, ktorú som v ten rok absolvoval s nohami na zemi... vlastne to bol rok, keď som sa nikdy nedržal tak málo pri zemi ako vtedy, pretože som nikdy toľko nelietal bez krídel ako počas týchto trinástich mesiacov.“

Veríte veštcom? Dokázali by ste sa na základe ich predpovede vzdať komfortu? Tiziano Terzani sa po návšteve hongkonského veštca, predpovedajúceho mu smrteľné nebezpečenstvo pri lietaní,  rozhodne podriadiť život tejto veštbe. No ako reportér, pôsobiaci na rôznych miestach sveta, sa podujme na neľahkú úlohu.  Na rok vypustí zo svojho života akékoľvek cestovanie vzduchom a nahradí ho dopravou  po súši alebo vode.

„Cestovať je umenie. Treba ho praktizovať pomaly, oduševnene, s láskou. Uvedomil som si že po nekonečnom cestovaní lietadlom som sa tomuto umeniu odnaučil.“

Na prvý pohľad to sa to môže javiť ako nie príliš náročná úloha. Ibaže Ázia v 90. rokoch rozhodne nepatrila medzi územia s bezchybne fungujúcim systémom  cestnej či lodnej dopravy. Napriek tomu cestuje po celom svetadiele a vracia sa na dávnejšie navštívené miesta. Sleduje ich zmeny a hodnotí ich. Popri svojom putovaní navštevuje aj veštcov, astrológov, šamanov a iné bytosti otvárajúce dvere do nepoznaného, fascinujúceho sveta  mystickosti a záhad. Cez ich jedinečnosť  odhaľuje povahu krajiny a jej obyvateľov. A tak cesta sprvu javiaca sa ako obrovská komplikácia a strata času, sa v konečnom dôsledku stáva pre neho oslobodením. Oslobodením od upätosti, náhlivosti a prehliadania vzácnej každodennosti. Prinavracia  mu radosť z cestovania a učí ho opätovne  vnímať všetky chute a vône sveta.

„Cestovanie vlakom či loďou na dlhé vzdialenosti mi navrátilo zmysel pre rozľahlosť sveta a predovšetkým mi umožnilo znovuobjaviť človečenstvo, mnohopočetné ozajstné človečenstvo, na ktoré človek pri lietaní takmer zabudne:  človečenstvo, ktoré sa presúva z miesta na miesto, obťažkané balíkmi a deťmi, človečenstvo, ktoré je lietadlám nad hlavami a všetkému ostatnému doslova ukradnuté.“

Autor používa toľko farbistých opisov, že nie je žiaden problém ocitnúť sa s ním na ulici, cítiť miestny vzduch, vidieť tváre okoloidúcich či cítiť pachuť krvavej minulosti. Lebo aj to zahŕňa tento kúsok sveta. Ukazuje pravú tvár ázijských miest a odhaľuje  verejne známe tajomstvá. Prostitúcia, rasové problémy, korupcia, krádeže, násilie či zneužívanie dôverčivosti turistov veselo prekvitajú. Fungujú v protiklade s dobrosrdečnosťou a čistotou inej časti obyvateľstva. Láska k pravým hodnotám, úcta k staršiemu, či uvedomovanie si dôležitosti rodinnej súdržnosti a blízkosti k prírode sú stále silným fenoménom.  Jeho rozprávanie je obohatené o výklad historických faktov. A tak čitateľ získa príbeh s  bohato náučným charakterom,  no súčasne i obsah nesúci v sebe veľký kus duše a ľudskosti. Rovnako je v knihe cítiť aj silný rukopis nádeje. Viery vkladanej do miestnych  ľudí , že dokážu ešte zachovať svoju identitu a budú bojovať s nenásytným  materializmom západného sveta. Tajné prianie autora, aby si zachovali dušu.

„Čím viac sa pozeráme dookola, tým viac si uvedomujeme, že náš spôsob života sa stáva čoraz nezmyselnejším. Všetci bežia, ale kam? Prečo? Mnohí cítia, že táto naháňačka nie je pre nás vhodná a oberá nás o veľa niekdajších potešení. Kto však ešte má odvahu povedať: Zastavme sa! Poďme inou cestou!?“

Hoc je kniha Povedal mi veštec z roku 1995, Ázia aj dnes ostáva zahalená rúškom tajomstva. Stále je vzdialená, a predsa sa približuje viac a viac západnému svetu. Vo vzduchu však ťaživo visia otázky:  Je to tak správne? Je na mieste brať identitu a kolorit tak čarovnému kúsku Zeme? Meniť vzácnu jedinečnosť Ázie? Ten pokoj a čistotu, ktoré ešte vytrvalo bojujú a držia sa pri moci na niektorých miestach a sídlia v mysliach obyvateľov.

„Každé miesto je zlatá baňa. Stačí len do nej vojsť. Dopriať si čas, posedieť si v čajovni a len tak pozorovať ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú, postaviť sa do kúta na trhovisku, zájsť do kaderníctva a potom sa vydať po stopách spletitej záležitosti,  ktorá môže  začínať náhodným stretnutím, s priateľom priateľa človeka, s ktorým sme sa práve zoznámili. A najbanálnejšie, najbezvýznamnejšie miesto na zemi sa zrazu stane zrkadlom sveta, oknom do života, divadlom človečenstva, pred ktorým by sme sa mohli  zastaviť a necítiť viac potrebu ísť ďalej. Tá zlatá baňa je práve tam, kde sme: stačí len načrieť.“

Za recenziu ďakujeme Andrejke Gálovej. :)

Jej fotky a časť recenzii nájdete aj tu: @anduskag.