Veronika Homolová Tóthová: Mama milovala Gabčíka
„Gabčík, Kubiš a všetci ostatní si nemysleli, že postaviť sa zlu je zbytočné. Zbytočné je to len pre tých, ktorí neveria, že zlo sa dá poraziť. A preto ho ani nikdy neporazia.“
„Musíme ukázať, že si vlasť ceníme viac ako život v otroctve.“
Kniha Mama milovala Gabčíka opisuje osudy troch ľudí, ktorí milovali život a túžili poraziť zlo – Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky. Veronika Homolová Tóthová sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére - Alene Voštovej. O Anne Malinovej sme možno mnohí doteraz ani netušili. Bola to veľmi statočná žena, ktorá bola v odboji a prispela k celej veci ukrývaním Jozefa Gabčíka vo svojom byte. Riskovala tak nielen svoj život, ale tiež život svojej dcéry, ale nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala. To, že sa naozaj Gabčík a Anna Malinová poznali, je historicky dokázané, jedinou fikciou, ktorú nám autorka v tejto knihe ponúkla, je ľúbostný príbeh, ktorý sa medzi nimi zrodil. Vďaka pútavému a príjemnému rozprávaniu sa však mnoho dozvedáme o ich detstve, o tom, ako sa mohli stretnúť, o úkrytoch, a udalostiach po atentáte. Tu sa musím priznať, že som nečakala, že ma táto kniha strhne už od prvých viet až po samotný záver, pri ktorom mi úplne spontánne vyhŕkli slzy a naskočili zimomriavky. Táto kniha ma citovo prevalcovala v tom zmysle, že aj keď som vedela, že v nej bude opísané vraždenie nevinných ľudí, dokonca celých rodín, prenasledovanie, teror a beštialita nacistov, ktorú nikdy nepochopíme, pri niektorých stranách som si nebola istá, či to dokážem dočítať, a to sa mi nestáva často. Lebo čítať knihu Mama milovala Gabčíka bolo nielen citovo náročné, ale dych berúce, smutné a zároveň povzbudzujúce, také detailné a predstaviteľné, vysoko profesionálne a dokumentujúce. Táto kniha by mala byť povinnou literatúrou pre všetkých, ktorí nie sú ľahostajní voči československej minulosti a sú hrdí, že sú Slovákmi alebo Čechmi.
Ak nepotrebujeme obdivovať či oslavovať Gabčika či Kubiša ako hrdinov, vlastencov, nezabúdajme aspoň na ľudí, ktorí nepomáhali len im, ale celému odboju, ktorí sa nebáli riskovať, ktorí aj v momente najväčšieho zúfalstva a bolesti neprezradili ani jedného z parašutistov alebo prispeli aj tou najmenšou časťou, lebo „pomáhať druhým vo vojne, najmä keď sa pomoc tvrdo trestá, je veľmi odvážne.“ Heydrich zastával názor, že Slovan sa nedá zlomiť, len ohnúť. A tak mu treba ukázať, čo sa stane, ak sa pokúsi narovnať. A tak sa na jeho rozkaz začalo vraždenie v Prahe. A túto „beštiu“ bolo treba zastaviť.
„Svet postavil Československo do pozície poddaného, toho, kto sa zakaždým podriadi rozhodnutiu väčších a mocnejších. Odpor nebol vítaný. Považoval sa za zradu.“
Veľkým plusom sú v daných kapitolách dobové fotoprílohy so stručným popisom, ktoré sú skvelým sprievodcom na všetkých tých dôležitých miestach súvisiacich s hlavnými postavami, momentami z ich života, osobnými portrétmi a v neposlednom rade s miestami ich poslednej cesty.
Nedokážem si ani predstaviť koľko práce a času zabralo samotnej autorke pri písaní tejto knihy, bolo to dokonca lepšie ako akákoľvek učebnica dejepisu. Vďaka svojej húževnatosti a tiež za pomoci iných odborníkov dokázala Veronika Homolová Tóthová v knihe hodnoverne podať obraz života ľudí v Československu pred aj počas vojny, a tiež to, čo sa s hlavnými protagonistami a ich rodinami stalo po vojne. To, ako tieto informácie prijmeme my čitatelia, je individuálne. Len chcem pripomenúť, neodsudzujme ľudí, v ktorých koži sme nikdy neboli.
„Každý v odboji dúfal, že naňho neprídu. Každý. Neboli to samovrahovia. Boli to veľmi statoční ľudia. Aj ostatní mali rodinu, lenže ak by sa všetci starali len o seba, diktatúra by zvíťazila. Rodičia, ktorí sa postavili na odpor, chceli, aby ich deti žili slobodne, aby sa starali o svoju vlasť, aj o samých seba, aby nežili v strachu.
CHCELI SVET, KDE SA CTÍ SLOBODA, SLUŠNOSŤ A PRÁVO NA ŽIVOT.“
Za recenziu ďakujeme Terezke Zoľákovej . :)
Nájdete ju aj na jej Instagram profile: @terezia.zk
