Pomáha na hraniciach: Množstvo utečencov ma ohromilo (rozhovor)
Celý svet sleduje správy a nejednému sa nechce veriť, že ohavnosti páchané ruským vojskom na Ukrajine sú realitou. Žiaľ, je to fakt. 
Silu utrpenia, za ktoré nesie zodpovednosť najmä ruský prezident Putin, denno-denne vidí na vlastné oči aj naša kolegyňa - manažérka kníhkupectva z obchodného centra Zemplín v Michalovciach Angelika, ktorej spolupatričnosť si nesmierne vážime a ďakujeme jej, pretože svoj voľný čas trávi ako dobrovoľníčka na slovensko-ukrajinských hraniciach a pomáha utečencom. Aj keď neoficiálne motto dobrovoľníkov znie — Nehľadáme senzáciu fotkami na internete, ale pomáhame — Angelika sa s nami podelila o svoje dojmy a pocity v úprimnom rozhovore.
Angelika ďakujeme za to, čo robíš. Pamätáš si na okamih kedy si sa rozhodla, že pôjdeš pomáhať na hranice?
Určite nikdy nezabudnem na ten zlomový okamih, bola to návšteva hraničného prechodu vo Veľkých Slemenciach v nedeľu (4. vojnový deň) bol tam už opáskovaný uzavretý priestor, vyhradený pre humanitárnu pomoc so stanovišťami pre utečencov. Všade bolo veľa vojakov so samopalmi a policajti každého kontrolovali. Najviac však do očí bilo množstvo utečencov, ktorí tam postávali alebo sedeli po skupinkách pri svojich batožinách. Bolo vidno ich bezradnosť, únavu a strach, ako sme autom prechádzali zbadala som dve dievčatá sedieť na kufri, na okamih sa nám stretli pohľady a v očiach možno ani nie 20-ročného dievčaťa som videla prežitý príbeh 100-ročného človeka.
Veľmi ma to zasiahlo, tie oči boli červené od plaču, tvár bledá s tmavými kruhy pod očami, oblečenie mala zaprášené, vlasy strapaté, videla som jej bolesť, únavu, smútok a bezradnosť.... Najradšej by som ich vtedy tam zobrala do auta a doniesla domov....Od tohto okamihu som vedela, že musím niečo robiť, prispieť do zbierky finančne, či materiálne to nestačí, musím spraviť viac. Po príchode domov som začala pátrať po možnosti aktívnej pomoci ako dobrovoľník, zaregistrovala som sa hádam na všetkých možných portáloch.
Vedela si hneď, ako začala vojna, že ideš pomáhať, alebo čo ťa presvedčilo ísť do terénu?
Nutkanie pomôcť som cítila hneď, ako som videla prvé zábery a čítala prvé informácie o vojne na Ukrajine. Najprv to bola pomoc formou príspevku do zbierky, potom som začala uvažovať, že sama oslovím svoj okruh známych a zorganizujem zbierku, vtedy však už zbierky prebiehali v takom množstve a nekoordinovane, že charitatívne organizácie mali problém s uskladnením a logistikou darov. Tak som akciu zbierky stopla a rozhodla som sa ísť pomôcť priamo fyzicky na hraničný prechod, rozhodujúci impulz bol z Veľkých Slemeniec.
Ako často chodíš na hranice a koľko času tam tráviš?
Na hranici som doteraz absolvovala štyri služby v priebehu týždňa - z toho tri vo Vyšnom Nemeckom (12-hodinové) a jednu vo Veľkých Slemenciach (8-hodinovú). Prvý raz som išla ako dobrovoľník pomôcť na hranicu vo Vyšnom Nemeckom bolo to 1. marca nastupovala som do služby večer od 19:00 do 07:00 hod. Už samotný príchod na hranicu bol adrenalínový zážitok, kde som otestovala svoje vodičské schopnosti, išla som tam prvýkrát v živote a dostala som sa do cca 3 km dlhej kolóny kamiónov smerujúcich na Ukrajinu a smerom na Slovensko prichádzali húfy autobusov a áut ...za pomoci policajtov som sa viac menej jazdou v protismere dostala na križovatku už priamo pri hraničnom prechode, kde je akási „tepna“ — centrum diania.
Zrazu som sa ocitla v úplne inom svete, všade množstvo policajtov, vojakov so samopalmi, hasičov, ľudí pobehujúcich v reflexných vestách (teraz už viem, že to boli dobrovoľníci), množstvo autobusov a áut s ŠPZ z celej Únie a televízne štáby na každom kroku. Nič také som ešte nevidela sústredené na jednom mieste. O počte stanov postavených humanitárnymi organizáciami ani nehovorím ale čo ma absolútne paralyzovalo to bolo množstvo utečencov, ktorí sa tam nachádzali...
Nedá sa to ani opísať. Ten „chaos“ všade blikajúce majáky, obrovský hluk, v ktorom sa miešal plač detí, krik ľudí vo všetkých možných jazykoch, vyzváňania telefónov, vysielačiek, trúbenie áut. Vtedy som sa cítila úplne stratená a nebolo mi všetko jedno, bola som šokovaná, len som stála a pozerala sa, čo sa to tu deje. Videla som množstvo reportáží v TV na takú drsnú realitu som vôbec nebola pripravená. Napriek tomu som pozbierala všetok zmysel pre orientáciu a našla som v tom na prvý pohľad neprehľadnom „chaose“ systém aj svoje stanovište kde som sa mala po príchode registrovať.
Mohla by si nám popísať, ako pomáhaš?
Pomáham pri tzv. „prvom kontakte“. Je to priamo na colnici pri pasovej kontrole. Ujímame sa utečencov hneď po kontrole ich dokladov po prekročení hranice. Naša úloha je minimalizovať traumu a stres pri vstupe na územie SR, ukľudniť ich a ukázať, že sú už v bezpečí. Tí ľudia sú tak vystresovaní, unavení, premrznutí a vyľakaní, že sa to ťažko opisuje. Máme pre nich pripravený SOS potravinový balíček, alebo ich priamo balíme, ak nám ich nestihli prichystať. Balíček obsahuje keksík, paštétu, hygienické vreckovky, dezinfekciu, rúško, sendvič, vodu ... obsahuje to čo je aktuálne dostupné na zásobovacích skladoch. Všetko je tu sústredené zo zbierok prebiehajúcich v celej SR. Ľuďom rozdávame teplý čaj a deky, keď čakajú v zime na vstup na Slovensko šesť a viac hodín na ukrajinskej strane hranice. Po 3 až 6 dňovej ceste je to pre nich záchrana zababušiť sa do deky, v prípade potreby im poskytneme detský kočík, hygienické potreby a pre deti máme hračky toto je jedna z najkrajších častí našej činnosti. Keď dieťa dostane hračku a v tom momente sa prestane báť a plakať, keď si uvedomíme, že použitý pleskáčik, možno pôvodne odsúdený už aj na vyhodenie sa stane jedinou hračkou pre dieťa, ktorému neostalo okrem vystrašenej matky nič iné, je to na zamyslenie sa ... hračky pochádzajú z charitatívnych zbierok.
Pre informáciu dávam orientačnú štatistiku materiálu rozdaného za 12 hodín: Za jednu službu prejde colnicou priemerne tri až tri a pol tisícky utečencov. To znamená, že uvaríme pre nich približne štyristo litrov čaju, rozdáme asi dvetisíc balíčkov potravín , tisíc sendvičov, odhadom minimálne tristo hračiek a päťsto teplých diek. A k tomu rozdávame nespočetné množstvo úsmevov, povzbudivých slov. Ukrajinčinu neovládame no napriek tomu jazyková bariéra neexistuje dorozumievame sa srdcom, vo výnimočných chvíľach nám pomôže tlmočník, ktorý je tu úzkoprofilový člen teamu, ale v prípade potreby je k dispozícii. Keď majú vybavené pasy a vypili ten „смачний чай“ /najchutnejší čaj/, usmerňujeme ich kam majú ísť, podľa toho či potrebujú transfer, ubytovanie, alebo lekársku pomoc a podobne.
Čo je na tejto práci z tvojho pohľadu najťažšie?
Najťažšie je to emočne spracovať, je to neskutočný emočný stres. Keď sme v teréne nemáme veľa priestoru na rozmýšľanie, ale bežne sa stáva, že vidíme slzy na tvári ako utečenca tak isto aj dobrovoľníka... Emócie nás dobiehajú potom, nedá sa nemyslieť na to, čo tam zažívame, s akými osudmi sa stretávame. Keď pre nás je to také náročné, aké ťažké to musí byť pre nich ? To si ani nevieme predstaviť.
Väčšina z nás sleduje len médiá, mohla by si nám povedať akých ľudí stretávaš? Aká je ich cesta za prežitím, za slobodou?
Ich cesta je veľmi dramatická, často život ohrozujúca. Utiecť pred vojnou s jedným kufrom, do ktorého si zbalia celý svoj doterajší život, musí byť extrémne ťažké. Najťažšie však musí byť nechať vo vojnou zmietanej krajine manžela, otca či syna – často povolaných na mobilizáciu alebo nechať starých rodičov napospas osudu. Hneď majú slzy v očiach keď o tom rozprávajú. Nevedia, či sa budú mať kam vrátiť, či ich rodina vojnu prežije. Stretávame tri skupiny ľudí : utečenci , ktorí majú kam ísť, čakajú ich hneď na hranici ich rodiny. Druhá skupina je tá, ktorým Slovensko slúži len ako krajina na transfer do iných štátov Únie. Tretia skupina je tvorená ľuďmi, ktorí nemajú kam ísť. Ušli pred vojnou a nevedia kam pôjdu, čo s nimi bude.
Vekovo je to rôzne. Je veľa mladých žien s deťmi vo veku od batoliat po tínedžerov, seniori ich často osamote vyložia pred hranicou a nemajú tu kam ísť, privážajú zo sirotincov siroty v sprievode rehoľných sestier, študenti. Prichádzajú z Charkova, Kyjeva, Odesy a rôznych kútov Ukrajiny , počúvame ako dlhé dni boli v pivnici počas bombardovania bez jedla, vody v zime a tme. A za celoživotné úspory ich priviezli na hranicu, ich cesta trvala tri až šesť dní aj cez vojnové zóny. Niektorých vyložia päť či desať kilometrov pred hranicou, kde musia prísť pešo a ukrajinský colník ich ešte nechá čakať ďalších päť hodín lebo už nemajú eurá, ktoré by dali do pasov ako „všimné“ za „rýchle preclenie“. A medzi tým nevedia, či do mobilizácie povolaný ich otec, syn, manžel vôbec ešte žije, či sestra stihla nastúpiť na ďalší autobus alebo ostala v Charkove. Z Kyjeva utekajúca žena, ktorá prichádza len s kabelkou úplne bez všetkého lebo sa musela rozhodnúť hneď či ide alebo ostáva. Nie je zriedkavé keď privezú ku hranici deti, ktoré samé púšťajú rodičia cez hranicu s telefónnym číslom v ruke, lebo oni sú povolaní na mobilizáciu. Cez hranicu prichádzajú ľudia aj v sprievode svojich štvornohých miláčikov je to neuveriteľné keď vidíme, že do jednej tašky majú zbalené veci pre bábätko a do druhej pre seba a psa, mačku či králika. Dokonca aj papagája sme už videli .
Dá sa opísať to, čo títo ľudia cítia?
Myslím si, že prvotná reakcia je úľava že sú už v bezpečí. Potom nastupuje strach z toho, čo bude ďalej s nimi a majú obrovský strach o rodinu a majetok, ktorý zanechali na Ukrajine. Sú extrémne vyčerpaní fyzicky aj emočne a napriek tomu prejavujú neskutočnú vďačnosť za poskytnutú pomoc.
Chcela by si nechať nejaký odkaz kolegom či zákazníkom?
Milá rodina Panta Rhei, prosím pomôžte v rámci svojich možností pri tejto obrovskej humanitárnej katastrofe, ktorá zničila život miliónom ľudí, je potrebné veľmi veľké množstvo materiálnej pomoci. Prosím prispievajte koordinovane, podľa aktuálnych zverejnených požiadaviek jednotlivých zberných miest, je to dôležité pre cielenú, efektívnu a rýchlu pomoc na potrebné miesta. Pomôžte a zistíte, že byť dobrovoľníkom je úžasné poslanie, keď sa raz staneš súčasťou zmeny života niekoho iného a máš naň pozitívny vplyv veľa sa tým zmení, nielen v jeho živote ale v prvom rade tvojom. Ďakujem.
