Intermezzo

Intermezzo od Sally Rooney vo mne opäť zanechalo zmiešané pocity – presne také, aké mám s jej tvorbou už dlhšie. Nedá sa jej uprieť, že píše výborne. Jej jazyk je presný, citlivý a veľmi dobre dokáže zachytiť vnútorné prežívanie postáv. Aj v tejto knihe má veľa momentov, ktoré sú psychologicky presné a miestami až nepríjemne autentické. Práve v tom je Rooney silná – v pozorovaní emócií, neistôt a komplikovaných vzťahov medzi ľuďmi.

Napriek tomu som mala pri čítaní pocit, že 400 strán je na takýto typ rozprávania jednoducho priveľa. Dej sa posúva len veľmi pomaly a veľká časť knihy stojí skôr na vnútorných monológoch a premýšľaní postáv než na skutočných udalostiach. Navyše ma dosť ubíjala neschopnosť hlavných postáv normálne komunikovať. Neustále obchádzanie problémov, zamlčiavanie pocitov a nedorozumenia boli realistické, ale zároveň aj frustrujúce – miestami som mala chuť postavám povedať, aby si jednoducho sadli a porozprávali sa.

Čo mi však čítanie komplikovalo najviac, bola forma. Rooney sa drží svojho typického štýlu a vynecháva klasické označenie priamej reči, čo mi miestami dosť sťažovalo orientáciu v texte. Niekedy som sa pristihla, že sa vraciam o pár riadkov späť, aby som si ujasnila, kto vlastne hovorí. Niekomu môže takýto spôsob rozprávania vyhovovať, ja som sa s ním však úplne nezžila. Aj preto vo mne Intermezzo zanechalo skôr rozpačitý dojem – obdivujem, ako Rooney píše, ale jej knihy ma zatiaľ nedokázali strhnúť tak, ako by som čakala.