Nebudeš si pamätať
Trilerom Nebudeš si pamätať Sebastian Fitzek opäť dokazuje, že vie vybočiť zo svojich zaužívaných schém. Síce zostáva verný napätiu a psychologickej hre s čitateľom(kou) (načo nie je dôvod sa sťažovať), ale zároveň prekvapí odlišnou štruktúrou príbehu a aj menej predvídateľným vyvrcholením, než na aké sme boli zvyknutí v jeho staršie vydaných dielach.
Hneď v úvode nastaví latku vysoko, keď sa trestný obhajca stretáva so smrteľne chorým desaťročným chlapcom, ktorý tvrdí, že spáchal vraždu pred pätnástimi rokmi. Áno, počítate správne…v čase vraždy ešte ani nežil! A presne toto je moment, kedy vás kniha chytí a nepustí. Tento paradox totiž okamžite vzbudí zvedavosť a zároveň naznačí, že nepôjde o klasický kriminálny prípad. Príbeh sa tak pohybuje na hrane medzi realitou a niečím, čo presahuje bežné chápanie — objavuje sa tu regresná terapia či teória o viacerých životoch jednej duše.
Fitzek postupne stupňuje napätie a záhadu čoraz viac zamotáva. To, čo spočiatku pôsobí ako klamlivé tvrdenie dieťaťa až akýsi žart, začína získavať reálne kontúry keď sa jednotlivé detaily potvrdzujú na konkrétnych miestach. Čitatelia sú tak neustále nútený prehodnocovať vlastné domnienky a hľadať racionálne vysvetlenie tam, kde sa zdá, že asi ani neexistuje…
Popri tom je od začiatku prítomná aj osobná linka hlavného hrdinu, ktorá súvisí so stratou v jeho živote. Autor ju prepája s prípadom a v tomto bode príbeh získava emocionálnu hĺbku a zároveň posilňuje motiváciu hlavnej postavy obhajcu.
Neskôr sa celkom nečakane do deja dostane aj téma obchodovania s deťmi, čo príbehu pridáva ďaľší temný rozmer. Prináša to viac napätia, ale zároveň nepríjemnú tému, ktorá v čitateľoch môže zostať — aj napriek názvu knihy — dlho po prečítaní.
Ak si však trúfate, čítanie tejto knihy neoľutujete.
