Najnovšie - Knihy vydané s podporou Fondu na podporu umenia strana 21 z 75
zobraziť:
Štefánik – mon amour
Štefánik – mon amour je skutočný príbeh dvoch európskych osobností,
ktoré tvorili dejiny.
Louise Weiss – francúzska spisovateľka, novinárka, neskôr bojovníčka za volebné právo žien a priekopnícka Európanka – popisuje perom autora, ako jej životné poslanie rozhodujúco predurčilo puto lásky k Najväčšiemu Slovákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Dve silné osobnosti prežili výnimočný vzťah, ktorý bol pre každého svojím spôsobom osudový.
Na prelome apríla a mája
Každého z nás raz prepadne pocit, že život je iný, ako sme si ho predstavovali. Ale iba niektorí majú odvahu predstaviť si ho nanovo. Milovi ťahá na štyridsať a cíti nutkanie svoj život manžela a otca obrátiť naruby. Do cesty sa mu pripletie dávna priateľka Žaneta, ktorá si nevie dať rady s vyšetrovaním jednej nepravdepodobnej vraždy. Z minulosti všetko pozorujú dvaja významní muži slovenských dejín, ktorí zažili dosť veľkých životných zvratov aj bez zbytočnej predstavivosti.
Pavel Siblya vo svojej tretej knihe, ktorej príbeh sa odohráva v nedávnej minulosti, pútavo opisuje, k akým neočakávaným rozhodnutiam dokáže ľudí priviesť pandémia vnútornej osamelosti.
Napísanie a vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.
Bellerofontés a Filonoé
Ôsma kniha Edície MÚZY prináša príbeh o korintskom princovi Bellerofontovi. Mladý jazdec konských záprahov je hrdinom starovekých športových hier do času, kým ho neuvážený čin nezvrhne z piedestálu moci a slávy. Tu sa začína jeho životná púť k naozajstnému hrdinstvu. Bellerofontés je rebel, jeho príliš smelé sny ho nakoniec opäť doženú k skaze. Pád hrdinu však neumenšuje veľkosť jeho činov.
Príbeh o Bellerofontovi a Filonoé sprevádzajú pôsobivé ilustrácie Ivana Pavleho.
3x Viliam Klimáček
Bratislavská trilógia – zábavná alternatívna história, prítomnosť i blízka budúcnosť hlavného mesta v troch humoristických románoch rešpektovaného kráľa slovenskej divadelnej postmoderny. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.
Čítať Klimáčka znamená nenudiť sa. Atraktivitu jeho textom dodáva osobitý štýl, nasiaknutý až rozprávkovou magickosťou, hravým poskakovaním ponad hranicu reálnosti a fantázie a v neposlednom rade groteskná optika, cez ktorú pozoruje a opisuje svet svojich postáv.
(Martin Boszorád)
Panic v podzemí je fiktívny životopis hlavného hrdinu, ktorému telo začne obrastať perím a ktorého posadnutosť ženami vyženie do zatopeného pressburgského metra, odkiaľ podniká svoje výpravy na pomedzí sna a možného. Príbeh začína v roku 1956 v dome na kopci, uprostred višňového sadu, vzducholodí a juvenílnej erotiky. Presúva sa do Pressburgu, sužovaného vlnami prisťahovalcov, bojmi gangov Panterov a Romantikov, aby sa zakončil v blízkej budúcnosti pred Katedrálou, kde tisíchlavý dav očakáva nový zázrak odpustenia
Váňa Krutov je síce aj o problémoch hercov, kultúre záchodov, vykrádaní autorov, ale je to najmä taký slovenský orwellovský román, veľmi čierna groteska z mečiarovských rokov. Mám jednu vlastnosť, že nezabúdam. Vtedajšia vláda nás takmer izolovala od Európy a nie je zlé byť na pozore pri každej ďalšej vláde.
Naďa má čas – v tejto ezoterickej detektívke z dnešnej Bratislavy pátra dvojica kriminalistov po Jazykárovi, ktorý svoje obete najprv skúša z vetného rozboru a keď urobia chybu, vytrhne im jazyk. Vatikánska rozviedka otvorí v Bratislave tajnú pobočku – sleduje tunel pod hradom, v ktorom miznú ľudia aj električky.
(Viliam Klimáček)
45x Pavol Rankov
Fascinujú vás poviedky s tajomstvom, bizarné príbehy a prekvapivé, silné pointy? Zbierka 45 poviedok slovenského autora, laureáta významných zahraničných ocenení, vás doslova uriekne. Táto antológia vychádza v ExEdícii, ktorá získala Národnú cenu za dizajn..
Čítanie poviedok Pavla Rankova vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže oni idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my.
(Milena Schefs, Nowe książki, Varšava)
Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler.
(Barbora Škovierová, Hospodárske noviny)
To, čo u Rankova nazývam filozofickým tajomstvom, tkvie v nezodpovedaných a azda aj nezodpovedateľných hádankách, ktoré sa u každého dobrého autora obyčajne rodia z banálnych situácií či anekdot. Anekdota odrazu prerastie do hrôzostrašných rozmerov, jej vyústenie vyvolá existenciálnu tieseň.
(Adam Bžoch, Dotyky)
Schopnosť predostrieť dostatočne dramatickú zápletku, stvoriť „vierohodné“ postavy a zasadiť ich do sugestívneho prostredia a atmosféry, toto všetko Rankov vie až márnotratne a je si toho vedomý, preto si môže dovoliť urobiť onen povestný ďalší krok, ktorý jeho texty vyzdvihuje nad štandardnú produkciu.
(Miroslav Zelinský, Tvar, Praha)
Rankova zaujíma život človeka v zajatí obsesií, neprekonateľných tráum, v podvedomí zakorenených fixných ideí – a najmä zdĺhavé, zložité a predovšetkým bezvýchodiskové vyrovnávanie sa, presnejšie poddajná zžitosť s takýmito komplexmi.
(Zoltán Rédey, Revue aktuálnej kultúry)
Pod strohou vecnosťou, ktorou sa na prvý pohľad texty vyznačujú, ožíva priestor kultivovane navrstvovanej poetiky prekvapenia a šoku. Čitateľovej fantázii sa medze nekladú, naopak, bez jej účasti by sa stratila výrazná časť svojského čara Rankovových poviedok.
(Dana Kršáková, Romboid)
33x Márius Kopcsay
Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na škodoradostný smiech. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.
Smiech je Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny, „cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho neúspešného hrdinu ako tých úspešných?
(Valér Mikula)
Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak.
(Ivana Taranenková)
33x Karol D. Horváth
Máte radi čierny humor, grotesku a hlasný smiech? Tak to si musíte prečítať 33 poviedok Karola D. Horvátha, v ktorých každý dostane to, čo si žiadal, akurát tie želania naberú nečakané pokračovania a neželané konce. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.
Jednoduchý, často banálny príbeh dokáže Horváth katapultovať do neuveriteľne komických rozmerov, zvrtnúť rozprávanie nečakaným smerom, prevrátiť jazyk naruby alebo všetko zakončiť dokonale absurdnou pointou. Horváthove zmnožené parodické zobrazenie reality má korene vo vzájomnom prestupovaní viacerých módov písania, vo svojrázne deformovanom (grotesknom) subjektivizme a deskriptivizme, ktorý sa dá považovať aj za (intertextuálny) návrat k ére nemého filmu. Dôležitú úlohu v Horváthových textoch zohráva využitie vulgarizmov, chladnokrvne (jasnozrivo) vykalkulovaných naračných postupov a nelegálne použitých schém (syntaxe) myslenia, charakteristických pre neliterárny prehovor.
Horváth nikdy nenudí a tam, kde by sa už mohlo zdať, že je vyčerpaný, nastúpi fantazmagorická alebo chimérická vízia, ktorá nás uistí, že „pravidlá hry“ vôbec nechápeme a samu hru nikdy neovládneme.
(Patrik Oriešek)
S Horváthovou prozaickou vervou priam vtrhlo do slovenskej prózy niečo nesmierne moderné, čo už ani nepolemizuje s postmodernistickými výdobytkami posledného desaťročia, ale rovno na ich pozostatkoch stavia textualitu, ktorá literatúru vytrháva z bezradnej skepsy a vracia myšlienkam ich priebojnosť.
(Alexander Halvoník)
Sila poviedok Karola D. Horvátha spočíva v mimoriadne rozmanitom a otvorenom jazyku. Humor a horor, paródia a drastickosť, obscénnost a politikárčenie ústi do živého, nepokojného, ??mnohovrstvového jazyka.
(Zoltán Németh v doslove k maďarskému prekladu knihy)
14x Tomáš Horváth
Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.
Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom?
(Balla)
Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv.
(Dana Kršáková)
Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní.
(Braňo Hochel)20
100x Peter Uličný
Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha z ExEdície je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn.
Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. Ale keď ich budete čítať bez melódie a hlasu, zistíte, že táto mestská, hravá, inteligentná poézia je zázoveň trochu smutná a nostalgická. Občas jemne morbídne pripomína memento mori (Človek nevie dňa ani hodiny / a zrazu ho presadia do hliny), ale najmä majstrovská. Kniha 100x Peter Uličný (alebo Amnestia v blázninci) navyše vychádza v ExEdícii, čo je elegantné výnimočné balenie autorov blízkych Kolomanovi Kertészovi Bagalovi a jeho vydavateľstvu.
(Denník SME, Magazín o knihách)
Žijeme časy, ktoré majú dosť ďaleko od poézie. Ak si ju teda veľmi nemôžeme dopriať v bežnom živote, doprajme si ju aspoň v pesničkách. Keby autori piesní rezignovali na takúto možnosť, bol by svet ešte šedivejší a surovejší, než v skutočnosti je. Ak by som mal parafrázovať názov nového albumu Richarda Müllera, už by sme si nemohli vychutnať tú magickú hodinu medzi psom a vlkom, preto je na svete poézia, a preto som sa snažil aspoň čosi z nej prepašovať aj na tento album.
(Peter Uličný)
S rozkošou paroduje, ale aj paráduje najmä mäsmédiá (Jack Rozprávač, Romeo a Fúria, Sedem spiatočných, Mária Televízia, Gina Lolofrigida). Berie si na mušku jazykové i názorové klišé, s ľahkosťou používa bohemizmy (= výrazy zo slovnej zásoby bohémov), anglicizmy, amerikanizmy, youtubizmy, facebookizmy, aby ich vzápätí zho(vä)dil: „Nevieš kto je FREE a kto len DUTÝ“. Vytvára nelogizmy i neologizmy (mužolapka, láskovičky), ale nie sú to lacné slovné hračky. Jeho parafrázy nie sú ani parou, ani frázami, aj keď sa s bravúrou pohybuje v labyrintoch frazeologizmov.
(Daniel Hevier)
Túto knihu možno považovať za plnohodnotnú básnickú zbierku. Uličný je zručný a nápaditý básnik, je mu vlastný jazykový humor a neobáva sa ani vyslovovania krutých právd. V jeho jazyku je neustále prítomná jemná irónia. A tá je zrejme tou najpravdivejšou “maskou človeka”.
(Martin Kasarda)
Komnata ozvien
Najnovší román skvelého Johna Boynea je neuveriteľne vtipná satira na dnešnú spoločnosť v područí sociálnych sietí, keď jediný príspevok odoslaný z mobilného telefónu na twitter či instagram môže prevrátiť naruby život nielen jednotlivcovi, ale aj celej jeho rodine. Presne to sa stane aj Cleverlyovcom, keď sa hlava rodiny George Cleverly, šestdesiatročný uznávaný moderátor, presvedčený liberál a voľnomyšlienkar dopustí veľkého zločinu - na twitteri omylom označí nesprávnym zámenom recepčného v BBC preoperovaného z muža na ženu. Spustí sa mediálny lynč, lavína urážok a klamstiev, ktorú zastaví jedine oslobodenie sa od sociálnych sietí.
Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
dostupné aj ako:
Márnosť
Dystopický román. Minulosť už nie je, čo bývala. Kontrafaktuálna próza opisuje fiktívne udalosti roku 1958, kedy Slovensko patrí do Euro-Ázijskej únie a v Novej Bratislave sa odohráva svetová výstava EXPO 58. Krajina prosperuje vďaka ťažbe unikátneho prvku "nihília", ktorý v krajine vygenerovala ľahostajnosť všetkých generácií, ktoré tu kedy žili. Nihílium je metaforou váhania, pochybností, nenávisti k elitám, konšpiračného odmietania reality, vďaka čomu skrýva v sebe obrovskú negatívnu energiu. Dokáže poháňať nielen stroje a ekonomiku Únie, ale aj generovať nenávisť, ktorá, správne riadená vládou, je hybným prvkom spoločnosti. Nihílium sa stáva metaforou iracionality, ktorá sa nebezpečne presadzuje znova aj v dnešnej dobe, čím sa príbeh o dystopickej minulosti stáva podobenstvom o súčasnosti. Hlavný hrdina, pätnásťročný syn objaviteľa nihília, sa búri proti smerovaniu absurdného sveta, v ktorom žije a snaží sa ho zmeniť. Pred čitateľom sa odkrýva spočiatku fragmentárne, časom však čoraz úplnejšie dejové puzzle, z ktorého sa vynára príbeh, zámerne nie celkom dopovedaný.
dostupné aj ako:
Barvinek
Zbierka postrehov, glos, fejtónov a krátkych próz Milky Zimkovej je ako uvitý modravý barvinkový veniec na Veľkú noc za čias jej mladosti. Reaguje v nich na aktuálnu situáciu, pričom reflektuje vlastné skúsenosti, spomienky, vracia sa do detstva a mladších čias v rodnom kraji, no spracúva aj zážitky v novom domove a z cestovania s divadlom jedného herca. V jej tvorbe nie je nič, čo by neprežila, neprecítila a s čím by sa nestotožnila. Píše po svojom, o svojom, len to, čo vie a čo z duše musí, spontánne a úprimne. Rôzne útvary jej literárnej tvorby majú však jedno spoločné: Hovoria o túžbe, aby deti boli zaopatrené, starkí šťastnejší, ženy obdarenejšie, chlapi súcejší, susedia prívetivejší a globalizovaný svet ľudskejší. Preto má jej tvorba originálnu výpovednú hodnotu, vnútorné vzrušenie a osobitné postavenie v našej literatúre.
dostupné aj ako:
Iba Fišer!
Hlavnému hrdinovi (volajme ho Fišer) zo dňa na deň zhorí duša a teraz musí skúsiť žiť bez nej. Absurdno-realistický román o tom, ako sa z človeka, ktorý dozrieva, vytráca bližšie nedefinovateľná energia, je rozprávaný cynickým rozprávačom, ktorý neberie vážne skoro nič a najmenej seba samého.
Ukážky:
Poznáte to? V noci sa zobudíte a cítite, že niečo horí. „Preboha, horí dom!“ je vaša prvá myšlienka. Lenže všade navôkol je (obvyklé) ticho a (obvyklá) tma. A potom to príde: je noc, temná noc, noc, aká býva len raz za storočie, noc, ktorú zažijete len raz za život. Temno stŕpne noc znocnie o odtieň hlbšie a vy si pomyslíte poviete si ste o tom presvedčení: „To horí moja duša!“ Vypijete asi liter vody, no nepomáha to. Zjete penu na holenie a stále nič. Zadržíte dych na hodinu a pol. Bez účinku…
Dnes sa už také veci nevyrábajú. Dnes už nie. Keby som si chcel kúpiť obyčajné zrkadlo, aby som sa do neho pozeral, či nemám na tvári vyrážku alebo či som súci do boja, išiel by som do jedného z tridsiatich piatich obchodov s nábytkom a zrkadlami
a vybral by som si také, v ktorom sa najlepšie odrážam. Ale keď chcem zrkadlo, do ktorého keď sa pozriem, neuvidím seba, ale uvidím históriu ľudstva, nevšímam si vyrážku na čele, ale precíznu prácu rezbára, ktorý zhotovil rám, musím zájsť do obchodu, ktorý existuje iba pár minút vznikne tesne predtým, než do neho vstúpite, a zanikne v momente, ako s kúpeným predmetom zahnete za prvý roh. Reklamácia nie je možná, záručný list je vaše vlastné svedomie.
Ak by mal pondelok nejakú chuť, chutil by ako kebab. Pravidelne raz do mesiaca si zakážem fastfood a poviem si, že už nikdy to nevložím do úst. No kam inam by som to potom dával? Je ho na svete tak veľa, predsa to musí niekto zjesť. Keby sme ten fastfood tak hromadne a často nekonzumovali, načisto by nás pohltil.
Domov je tak ďaleko. A každým ďalším krokom je ďalej a ďalej. Vlastne by som sa tam ani nemal snažiť dôjsť. Mal by som si sadnúť rovno tuto, na lavičku, a počkať do rána. Zajtra možno príde štvrtok aj keď v mojom prípade si ani týmto nemôžem byť istý a všetko sa vyrieši. Vo štvrtok sa vždy všetko vyrieši.
Kráčam po ulici major, vietor mám na hlave, dýcham smotanu z lámp, tak už to je, keď je sobotná noc a nič z ľudí ide von. Iba niekoľko krokov som sám, lebo potom sa stane niečo, čo sa akosi nezhoduje s mojou teóriou, že všetci sú predpokladateľní a Ilona je jedna z nich. „Fišer?“ začujem jej hlas za mojím chrbtom. Otočím sa a čakám bodnú ranu do brucha nejakou inou šalátovou vidličkou. No Ilona lebo je to ona, komu patrí hlas, čo ma oslovil nedrží bodnú zbraň ani žiadnu inú. Sama je zbraň. Stojí tam a pozerá na mňa divými očami.
dostupné aj ako:
Kto som
V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi.
Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil... Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky...“
dostupné aj ako:
Ufo nad Bratislavou
Slovensko – krajina troch morí, z ktorých len jedno je skutočné, no aj tak k nemu nie je priamy prístup. Rodisko Nočného kráľa, pred ktorým sa triasol celý svet i Jánošíka, ktorý bohatým bral, no chudobným nič nedával. Aké je Slovensko videné poľskými očami? Dobre známe. A predsa ako keby prichádzalo z inej galaxie.
Je Slovensko pre Poliakov len krajinou Tatier, halušiek, oštiepkov a iných ľudových stereotypov? Ani zďaleka! Je to raj surferov, aký nikde na okolí nenájdete, je to krajina, v ktorej vznikol muzikál o poľskom pápežovi a je to aj miesto, z ktorého môžete po smrti odletieť rovno na obežnú dráhu. No taktiež je to krajina s dlhodobými neliečenými traumami z minulosti i súčasnosti – od Jánošíka, cez Tisa až po Fica.
Ufo nad Bratislavou je veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla, ako naši najbližší susedia.
Poľská spisovateľka Weronika Gogola, ktorá si Slovensko zvolila za svoj domov, s dávkou humoru a sympatie pozoruje svoju osvojenú domovinu. Výsledkom je jej vydarená reportážna knižka Ufo nad Bratislavou, ktorú by sme mohli nazvať aj návodom na použitie Slovenska. Či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate.
dostupné aj ako:
Mafiánske balady
Všetci zomrieme, nikto však nevie kedy, kde a ako. Nevedia to ani hlavné postavy akčného románu Mafiánske balady. Osudovo ich spojí mŕtvola zahrabaná v lese a jej nález rozbehne reťazec udalostí, ktoré už nikto z nich nedokáže zastaviť. Sedem príbehov o posledných dňoch a hodinách života ľudí, ktorí uverili, že ich práve postretlo šťastie.
Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
dostupné aj ako:
Rozlomená pečať
V básnickej zbierke Rozlomená pečať z pera významného slovenského básnika Jána Švantnera, sa stretá pradávna japonská lyrika päťveršovej tanky a kresťanská symbolika čísla 33 vyjadrujúceho bolesť i nádej. Hoci každá báseň je tematicky relatívne samostatnou výpoveďou s vlastným obrazom, jednotný autorský tón umožňuje prirodzené plynutie motívov, ktoré podčiarkuje ideový základ celej zbierky – autorovo presvedčenie, že iba sloboda a pravdivé poznanie, ktoré zo slobody vyplýva, sú kľúčom k autentickému životu.
Švantner vo svojich veršoch prechádza z vonkajšieho sveta dovnútra, pod povrch vecí a javov, čo je jednak odvekou úlohou poézie, no zároveň pred nami predostiera pásmo premenlivých a predsa stálych obrazov, ktoré pôsobia ako voľná meditácia v pohybe. V pohybe, ktorý zjasňuje zrak a upokojuje srdce i myseľ.
Adamko, zachránené prasiatko
Pre Adamka, ktorý je s množstvom ďalších prasiatok natlačený v rýchlo sa pohybujúcom nákladiaku, to nevyzerá dobre. Nevie, kam idú, no jeho rypáčik tuší, že tam vonku je niečo lepšie. A tak sa Adamko dramatickým skokom – vlastne skôr pádom – vydá na prasiatkovské dobrodružstvo, ktoré ho dovedie k novej najlepšej kamarátke, dievčatku menom Sofia.
„Nech Adamko pomôže ľuďom vidieť, akými úžasnými osobnosťami prasiatka naozaj sú.“
Sy Montgomery, autorka knihy The Good Good Pig
Anička, zachránená sliepočka
Anička strávila celý život vo veľkom kurníku na znášanie vajec – preto vie len veľmi málo o tom, čo všetko sliepočky dokážu. Osudové tornádo prevráti jej svet hore nohami a zanechá ju na novom, neznámom mieste, ktoré sa na kurník vôbec nepodobá. Na každom kroku na ňu číha nebezpečenstvo, no vďaka dôvtipu a sliepočkovským superschopnostiam sa im Anička úspešne vyhýba. Napokon nájde ochranu a priateľstvo u chlapca menom Matej. Anička s Matejom spoločne zisťujú, aká neobyčajná je v skutočnosti obyčajná sliepočka.
Kniha získala ocenenie Northerm Lights Book Award za výnimočnú detskú literatúru
