Albert Marenčin

Portréty desiatich francúzskych básnických osobností, ktoré považuje prekladateľ Albert Marenčin za zakladateľov modernej francúzskej poézie a za rebelov búrajúcich staré modely, šablóny a konvencie. Osobnosti ako Apollinaire, Jarry, Breton, Cocteau, Ferry, Michaux, Césaire, Ionesco, Péret alebo Robbe-Grillet sú stále nositeľmi pozitívneho myslenia a tvorivosti, vrátane fantázie – najväčších hodnôt, aké človek nachádza v poézii a cez poéziu v sebe samom. Albert Marenčin (1922, Bystré nad Topľou), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Je členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.

Kritické, iróniou a humorom nadľahčené úvahy o spoločenských a politických problémoch, o cnostiach a nerestiach, s ktorými sa v každodennom živote potýkame a pokúšame sa ich raz serióznou analýzou, inokedy anekdotickými nápadmi riešiť... Celý tento pestrý súbor anekdot, úvah a príbehov, rozprávaný bežnou publicistickou rečou, neznižujúc sa do bulvárneho tónu a slovníka, ale ani sa nevyvyšujúc do filozofického teoretizovania, osloví rovnako každého čitateľa, ktorý vie nielen čítať, niekedy aj medzi riadkami, ale prečítané aj domýšľať a pochopiť.

Balada o láske a smrti. Príbeh podľa skutočnej udalosti. Poviedku Rudolfa Slobodu Orestea uverejnenú v literárnom týždenníku Kultúrny život v roku 1967 si všimol režisér Štefan Uher a navrhol Albertovi Marenčinovi napísať literárny scenár. Scenár bol schválený, súhlasil s ním aj Rudolf Sloboda, ale sa nerealizoval a skončil v trezore. Jeho autor v politických previerkach neprešiel a v roku 1972 musel zo Slovenského filmu odísť a dvadsať rokov nesmel publikovať.

Rozhovor Juraja Mojžiša s Albertom Marenčinom je tak trochu netradičný. Témy vyselektovalo ich 55 ročné priateľstvo a pre oboch podstatné otázky ako príklon k ľavicovým či pravicovým postojom, avantgardistické vnímanie umenia či vzťah ku knihám a k slovenskému filmu. Ale to je len malá časť zo zmesi pocitov, vôní a chutí storočia, v ktorom najčastejšie dominovalo sklamanie, pach a horká chuť.

V rokoch 1978 – 79 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnému odstupu dvadsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, ktorý sa stal obrazom vo svojej autentickej podobe. A kritériom autenticity je preňho úprimnosť. V rozhovoroch si kladú otázky a odpovede často nachádzajú v spomienkach. V doslove Juraj Mojžiš približuje dobu vzniku tejto knihy - normalizáciu, ktorá pre Marenčina znamenala zákaz publikovať. Kniha je ilustrovaná desiatkami fotografií Martina Marenčina z umelcovho ateliéru, v ktorom tento Košický pustovník prežil takmer celý život.

V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienkami, nápadmi a úvahami. Záznamy v jednom z nich sú datované od roku 1996 do roku 2017. Sú to osobné vyznania, postoje a názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú v ňom témy slobody, rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti „zasiahol ako blesk“ vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života. Albert Marenčin (1922 – 2019), spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg. Narodil sa v Bystrom nad Topľou. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave a v roku 1944 sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. Po vojne pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval v Československom štátnom filme, odkiaľ bol z politických dôvodov prepustený a nemohol publikovať. Do roku 1987 pracoval v SNG. Bol členom patafyzického kolégia v Paríži a československej surrealistickej skupiny.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „... dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“ Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „... Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil... Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky...“

V pozostalosti Alberta Marenčina sa našli desiatky zošitov s denníkovými záznamami, myšlienky, nápady, úvahy. Jeden z nich – v koži viazaný, na krásnom papieri sa objavil len nedávno. Záznamy, ktoré si doňho zapisoval od roku 1996 až do roku 2017 sú jeho osobné vyznania, postoje názory na témy, ktoré považoval za najdôležitejšie. Dominujú témy slobody a rovnosti, básnickej tvorby a tvorby ako takej, racionality a imaginácie. Surrealizmus, ktorý ho v mladosti “zasiahol ako blesk” vnímal ako oslobodenie ducha. Jeho ľavicovým názorom najviac konvenovala Trockého permanentná revolúcia. Na druhej strane píše, že je konzervatívec, drží sa včerajších názorov, spomína na svoje postoje, skutky i nadšenie, ktoré robili jeho život bohatým a krásnym aj keď vo vtedajších názoroch bolo veľa ilúzií a omylov – no bolo v nich predovšetkým to, čo dokázalo nadchnúť, zapáliť, pozdvihnúť myslenie a city nad pragmatickú všednosť, nad šedivý pragmatizmus a prízemnosť každodenného života. Polemizuje s autormi (Rudo Sloboda, Dominik Tatarka, JurajŠpitzer), často aj sám so sebou.

V zrkadle spomienok je prvým dielom autobiografickej trilógie Alaina Robbe-Grilleta. Pre tých, ktorí poznajú jeho románovú a filmovú tvorbu, je táto kniha prekvapením a to nielen svojim obsahom ale predovšetkým formou rozprávania: líši sa od jeho ostatných románových diel predovšetkým subjektívnym tónom, ktorý tu dominuje nad snahou o objektívny opis, taký typický pre nový román, ktorého je Alain Robbe-Grillet zakladateľom a ideológom. Pre mnohých čitateľov bude táto kniha aj objavom: objavia sa v nej a cez ňu iného autora ako bol ten, ktorého poznali pred mnohými rokmi cez jeho romány Gumy a Žiarlivosť alebo cez filmy Vlani v Marienbade a najmä dva koprodukčné Muž, ktorý luže a Eden a potom. A tí, ktorí ho dosiaľ nepoznali, objavia pozoruhodnú osobnosť prozaika, esejistu a teoretika, človeka, ktorý dokáže s citovou vrúcnosťou a zaujatosťou rozprávať práve tak o svojej tvorbe a jej problémoch ako o svojom detstve v rodičovskom dome a o svojej rodine, ktorej tradície a duchovný odkaz v sebe stále nosí.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „...dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“. Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „...Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Áno, štylizoval som sa, povedal by som dnes. Toho zakrývaného bolo sprvoti strašne veľa, oveľa viac ako toho, čo ma napĺňalo hrdosťou. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Audiokniha Ľudská totalita, ktorú napísal Albert Marenčin. Kniha Ľudská totalita, kterou z pozůstalosti Alberta Marenčina vydalo nakladatelství jeho mladšího syna (Marenčin PT), je jakýmsi pomyslným završením autorovy bohaté tvorby, esencí jeho tvůrčí i společenské zkušenosti. Je výběrem osobních vyznání, postojů, polemik a názorů na témata, jež považoval za nejpodstatnější.