Hľadanie: Tretie dvojča
zobraziť:
Ílias XIII-XXIV
O tom, kto je autorom Íliady, sa vedú už od staroveku nekonečné diskusie, čo sa nazýva aj homérskou otázkou. Názory na autorstvo sa rôznia. Jedni bádatelia sa prikláňajú k tomu, že ide skutočne o jediného autora, Homéra, a polemizujú aj o tom, že bol priamym účastníkom bojov pri Tróji. Iní tieto tvrdenia popierajú a prikláňajú sa k tomu, že epos bol zostavený viacerými básnikmi, resp. poskladaný z viacerých menších diel. A najradikálnejšie názory tvrdia, že Homéros vôbec neexistoval. Väčšina bádateľov sa však prikláňa k autorstvu Homéra a jeho existenciu uvádza do 8. stor. pred Kr. Odhliadnuc od problematiky autorstva, epos Ílias pôsobí uceleným dojmom, plán deja je jednotný a plynulý. Čítanie veršov eposu poskytuje čitateľovi vynikajúci umelecký zážitok a možnosť načrieť do starovekej minulosti, zájsť cez Homérove verše na pláň pred trójske hradisko a tábor Grékov. V druhej polovici eposu sa šťastie v bojoch úplne odklonilo od veliteľa Achájcov Agamemnona a na bojisku dominuje vodca Trójanov Hektór. Ten podniká totálny útok na grécky tábor, podpaľuje lode. Zdá sa, že jeho víťazstvo je len otázkou času a že naňho čaká už iba sláva. Keď však Achilleus uvidí zo svojho tábora horieť lode, dá sa obmäkčiť a povolí svojmu vojsku zasiahnuť do bojov. No nepostaví sa na čelo vojska, Achilleovo miesto zaujme jeho najbližší druh Patroklos. Bohovia však nenechajú ani Achillea len tak sedieť v tábore. Zakrátko si aj on má obliecť novú zbroj a opäť zasiahnuť do bojov. V knihe je tiež uvedená druhá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, zapodievajúca sa historickým rámcom mykénskej epochy a preberajúca jednotlivé časti eposu.
Ílias I-XII
Homérova Ílias je najstarším zachovaným literárnym dielom v Európe. Ide o epickú skladbu, ktorá opisuje časť bojov vo vojne pri Tróji. Námet pre svoje dielo Homéros čerpal z časov slávnej minulosti, keď Gréci víťazstvom zavŕšili desať rokov trvajúcu vojnu s Trójanmi. Trójska vojna sa odohrávala s najväčšou pravdepodobnosťou koncom 13. stor. pred Kr., resp. na začiatku 12. stor. pred Kr. Dej Íliady spadá do desiateho roku bojov pred Trójou. Predchádzajúce mocenské spory medzi Grékmi a Trójanmi boli zavŕšené únosom spartskej kráľovnej Heleny trójskym princom Paridom. Po zoskupení vojsk z rôznych častí mykénskeho Grécka ich priviedol pred Tróju vojvodca Agamemnón, aby potrestali Trójanov a navždy zničili trójske hradisko. No Trójania dokázali Grékom dlho vzdorovať a o víťazovi vojny nebolo dlho rozhodnuté. Ílias sa začína roztržkou medzi veliteľom Grékov Agamemnonom a najudatnejším gréckym bojovníkom Achilleom. Agamemnón pred snemom celého vojska poníži Achillea, ktorý predtým pre svojho veliteľa vybojoval už množstvo bitiek. Achillea sa urážka silno dotkne a rozhodne sa, že viac už nebude so svojím vojskom bojovať pri Tróji. Agamemnona sa, naopak, Achilleovo rozhodnutie nijako nezasiahne a naďalej sa mu v bojoch darí aj bez neho. Víťazstvo má na dosah, no nepozná zámysel bohov. A tí zasiahnu do vojny práve tak, ako to vojvodca Agamemnón neočakáva. V knihe je uvedená úvodná štúdia Miloslava Okála, ktorá rozoberá literárnu stránku eposu, a prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, ktorá sa zaoberá historickým rámcom mykénskej epochy a približuje jednotlivé časti eposu.
Dejiny Rimanov od založenia mesta XI-XVI
Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr.
Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností.
Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie.
Knihy XI – XVI sa zaoberajú udalosťami v rozmedzí rokov 292 – 261 pred Kr. Opisujú postupné dokončenie podrobenia národov obývajúcich oblasti Itálie od Etrúrie až po juh ohraničený morami a Sicíliou pod zvrchovanú moc Rimanov, ďalej Pyrrhovu vojenskú výpravu do Itálie a na Sicíliu a tiež vznik prvej púnskej vojny a jej prvú fázu.
Odysseia I-XII
Podľa Homérovho životopisu, ktorý je pripisovaný Hérodotovi, sa Homéros narodil v maloázijskom meste Smyrne. Pretože ho matka Krétheis porodila pri rieke Melés, dala mu meno Melésigenés. Keď vyrástol, stal sa učiteľom, neskôr sa dal zlákať na plavby do cudzích zemí. Po čase ochorel na očnú chorobu a liečil sa na ostrove Ithake. Tu spoznal dopodrobna kraj i príbehy o Odysseovi. Keď sa vyliečil, opäť vyplával na more, no po príchode do Kolofónu znovu ochorel a úplne oslepol. Odvtedy sa začal venovať iba skladaniu básní, ktoré prednášal hosťom na oslavách. A možnože práve nešťastie, ktoré v mladých rokoch Homéra postihlo, a jeho pobyt na Ithake neskôr vyústili do zloženia jedného z jeho výnimočných diel, eposu Odysseia. V nej nám rozpráva o strastiach, ktoré zažil Odysseus počas návratu z trójskej vojny. Jeho syn Télemachos a manželka Pénelopé aj po desiatich rokoch od skončenia vojny stále čakajú na svojho otca a manžela. Život im však veľmi strpčujú ženísi, ktorí sa vytrvalo uchádzajú o Pénelopu, aby sa niektorý z nich stal jej manželom. Télemachos už viac nedokáže nečinne znášať od nich potupu a s podporou Athény sa rozhodne odísť zvedieť čosi o otcovi za jeho priateľmi Nestorom do Pylu a Meneláom do Sparty. Ani Odysseus však nelení a stále sa usiluje o návrat do vlasti k svojej vernej manželke Pénelope a synovi Télemachovi, no musí ešte prekonať mnoho strastí, než sa dostane na Ithaku. Súčasťou knihy je štúdia Miloslava Okála Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás, ktorá podrobne rieši homérsku otázku a odraz Homérových diel vo svete a na Slovensku. Prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia sa zaoberá niekoľkými otázkami Homérových eposov a obdobím po trójskej vojne
Odysseia XIII - XXIV
Slepý Melésigenés s ťažkosťami hľadal prostriedky na živobytie, no na druhej strane si získaval čoraz viac obdivu a sympatií u ľudí, ktorí sa ho snažili povzbudzovať a podporovať. V Kýme na maloázijskom pobreží ho nahovorili, aby požiadal o pomoc mestskú radu a stal sa básnikom mesta na útraty obce. Rada však návrh odmietla s tým, že „homérov“ (slepcov) živiť nebude. Odvtedy ostalo Melésigenovi meno Homéros. Z Kýmy následne odišiel do Fókaie, potom na ostrov Chios, kde sa živil ako učiteľ a básnik. Na Chiu prežil šťastné obdobie života, zložil tu mnoho básní a stal sa známym v celej Hellade. Neskôr cestoval po rôznych krajoch Grécka, zložil eposy Ílias a Odysseia. Svoj život zakončil na ostrove Ios.
V druhej polovici Odysseie, ktorá sa k vám v tejto knihe dostáva, Faiáci doplavia Odyssea do vlasti. Po príchode na Ithaku stretáva bohyňu Athénu, ktorá mu radí, aby nešiel hneď do paláca, ale ako žobrák najskôr zistil stav vecí vo svojom kráľovstve, a dodáva, že má pre neho pripravený plán pomsty spupným ženíchom. Odysseus dá na rady bohyne a s odhodlaním sa púšťa do príprav na boj so ženíchmi o svoje postavenie vo vlasti a o svoju rodinu. Medzitým sa z ciest po Sparte a Pyle vracia domov jeho syn Télemachos a Odysseova manželka Pénelopé v paláci statočne odoláva ponukám ženíchom na vydaj.
Publikácia obsahuje aj Hérodotov Homérov životopis a druhú časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia, ktorá približuje jednotlivé časti eposu.
Epikuros I
Narodil sa na Same, študoval v Aténach u Theofrasta v Lykeiu spoločne s priateľom Menandrom, s ktorým slúžil i na vojne. Počas lamijskej vojny sa presťahoval s rodičmi do Kolofónu. Filozofiu začal vyučovať najskôr v Mytiléne, potom v Lampsaku a neskôr sa presťahoval do Atén, kde si kúpil dom s nádhernou záhradou, v ktorom pôsobil až do smrti. Podľa tejto záhrady bola pomenovaná i jeho škola.V starobe ho trápila ťažká, nepríjemná choroba. Epikuros bol údajne príjemnej, šľachetnej povahy, veľmi tvorivý filozof, ktorý napísal veľké množstvo spisov, z ktorých sa niektoré zachovali v úplnosti a z niektorých početné zlomky. Epikurovo filozofické učenie má materialistický základ a Epikuros ho rozdelil na kanoniku, fyziku a etiku. Pokračoval v Demokritovom atomizme, ktorý dopĺňa a upravuje. Epikurov materializmus má však mravný základ, keď hovorí, že poznatky o fyzikálnom svete majú slúžiť etike. Majú byť využité na to, aby sa človek nebál neznámeho a snažil sa priblížiť šťastiu, aké zažívajú bohovia, ktorí podľa Epikura sú jedinými dokonale šťastnými bytosťami. Človek sa má podľa Epikura snažiť o stav takého bytia, aby necítil ani bolesť, ani nepokoj, a jeho cieľom má byť dosiahnutie trvalej slasti. Zastával tiež názor, že človek by sa nemal príliš púšťať do politického života, pretože je to v protiklade s tým, aby mohol pokojne žiť.Naše vydanie Epikurovho filozofického učenia je rozdelené do dvoch častí. Prvá kniha obsahuje všetky zachované Epikurove diela, zlomky z iných Epikurových kníh a fragmenty z jeho filozofie o kanonike a fyzike. Kniha je doplnená dvoma štúdiami Miloslava Okála Atómy a prázdny priestor a Predkozmický pohyb atómov, ktoré sa zaoberajú atomistickým filozofickým učením.
O duši - Malé spisy o prírode
Veľkú časť svojho bádania venoval Aristoteles oblasti prírody a prírodných javov. Preskúmal množstvo živočíchov a rastlín, pričom sa usiloval o ich triedenie, a tiež sa zamýšľal nad podstatou ich existencie a vo všeobecnosti nad princípmi fungovania života. Na základe svojich znalostí a skúseností sa podujal preskúmať najvyššiu podstatu, ktorá vytvára základ akejkoľvek existencie života. Toto skúmanie spracoval najmä v spise O duši a v Malých spisoch o prírode. Aristoteles vyjadruje skúmanie a objasňovanie predstáv o duši a ďalších častiach postupne a pomerne zrozumiteľne, snaží sa príkladmi vysvetľovať zložitejšie záležitosti tak, aby došlo k správnemu pochopeniu veci. Snaží sa pridržiavať možností, ktoré človek má od prirodzenosti na objasňovanie zložitosti problémov, a neskĺzava do nejakej mystiky a nadprirodzenosti.
V spise O duši uvádza názory o duši starších filozofov, definuje dušu a jej časti a veľkú pozornosť venuje vnímaniu, mysleniu a procesom súvisiacim s činnosťou duše.
Bádanie uvedené v spise O duši vhodne dopĺňajú Malé spisy o prírode, v ktorých sú spracované špecifické témy v ôsmich knihách O vnímaní a vnímateľnom, O pamäti a spomínaní, O spánku a bdení, O snoch, O veštení v spánku, O dlhosti a krátkosti života, O mladosti a starobe a o živote a smrti, O dýchaní.
V dielach O duši a Malých spisoch o prírode si čitateľ môže vytvoriť zrozumiteľný obraz o antickom filozofickom pohľade na dušu, teda akým spôsobom chápali dušu starší myslitelia až do Aristotelových čias, resp. ešte aj dlhšie po Aristotelovi.
Súčasťou publikácie sú aj štúdie Petra Kuklicu a Ivana Janeka Bohovia, duša a svet v učení milétskych filozofov prírody a Aristoteles a živé bytosti.
Vojenské umenie
V dobe Niccola Machiavelliho sa na politickej scéne diali neustále zmeny, ktoré prinášali jeho mestu a štátu Florencii mnohokrát pokoru. Počas svojho života sa Machiavelli snažil o zveľadenie svojho mesta a samostatnosť a nezávislosť Florencie od in
ých mocností. Vo svojich snahách poukazoval na to, že každý štát musí mať schopné vojsko, armádu, ktorá dokáže odolávať nepriateľským tlakom a zabezpečí ochranu vlastného územia. Bol si vedomý, že úplatné žoldnierske armády, ktoré stoja raz na strane
jedného, raz iného panovníka, nie sú riešením pri budovaní nezávislého štátu v Taliansku a že armáda by sa mala utvárať inak. Príklady na vybudovanie spoľahlivej armády, ktorá by dokázala ochrániť štát pred nepriateľskými vpádmi, Machiavelli nachádz
al najmä v období starovekého Ríma. Svoje názory ucelene predkladá v diele Vojenské umenie. Systematicky v ňom prechádza všetky oblasti vojenstva a podáva nám obraz o tom, ako by sa malo vybudovať silné vojsko schopné plniť si svoje úlohy. Dielo nám
poskytuje veľa informácií o vojenských otázkach obdobia renesancie a o pomeroch, ktoré v tých časoch vládli najmä vo Florencii. Súčasťou knihy je odborná štúdia Pavla Koprdu pod názvom Machiavelliho vzťah k vojenstvu. Prierezovo skúma celé Machiavell
iho dielo a približuje nám jeho postoj k otázkam vojenstva. Slovenský text
Rétorika
Dielom Rétorika završuje Aristoteles skúmanie spoločenských javov, politického systému, vzťahov vytvárajúcich sa v obci, štáte. Väzby v obci, štáte sa prejavujú navonok medzi jednotlivcami individuálnym konaním, ktorého najvýraznejším vonkajším pr
ejavom je ľudská reč. A práve spôsob reči, komunikácie je predmetom skúmania tohto Aristotelovho diela. Jeho Rétorika je najvýznamnejším dielom mysliteľov, filozofov antického Grécka v oblasti poznávania reči a komunikácie vo všeobecnosti.
Aristotele
s dal svojmu dielu nadčasovú formu, ktorou vyjadruje podstatu objektívne skúmanej reality. Jeho myšlienky sa pohybujú vo všeobecnej rovine, ale tiež rozoberajú konkrétne situácie v živote človeka.
Aristotelova Rétorika je dodnes základným prameňom sk
úmania a poznania rétoriky. Aristoteles v nej dáva čitateľovi možnosť oboznámiť sa s tým, aké druhy reči sa majú používať v komunikácii, ukazuje, aké prostriedky má rečník voliť, aby dosiahol svojou rečou a slovami to, čo si zaumienil, a dokázal sprá
vne pochopiť slová a reči iných. Pozorný čitateľ dozaista dokáže v Aristotelových úvahách o rétorike nájsť mnoho zaujímavého i pre dnešok, súčasnosť.
Kniha obsahuje odbornú štúdiu Petra Kuklicu Význam Rétoriky v Aristotelových politických dielach, kt
orá vymedzuje miesto Aristotelovým úvahám o rétorike v celom komplexe jeho politického myslenia a vhodným spôsobom uvádza čitateľa do problematiky.
Medzi ďalšie Aristotelove diela z oblasti politickej filozofie patria Etika Eudémova, Etika Nikomachov
a, Politika, Poetika a Aténska ústava.
Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého I-...
V staroveku sa verilo, že básnik Homeros bol jedným z účastníkov trójskej vojny a jeho eposy Ílias a Odysseia sú svedectvom muža, ktorý na vlastné oči videl znamenité činy udatných Grékov pri Tróji. Počas príprav Alexandrovej výpravy do Ázie bolo medzi vojsko pribratých mnoho umelcov, ktorí mali zachytiť skvelé činy Alexandra a jeho vojska a zanechať o nich svedectvo podobne skvostné, ako to učinil pred vekmi Homeros.
Z Alexandrovej výpravy síce vzniklo množstvo písomných záznamov, no žiadny z nich nedosahoval umeleckú úroveň Homera a dodnes sa nič z týchto pôvodných záznamov nezachovalo. No v starých časoch boli tieto záznamy prístupné ešte mnohým spisovateľom, ktorí z nich čerpali do svojich, nových diel a z nich sa nám niektoré predsa len zachovali.
Jedným z týchto spisovateľov bol Quintus Curtius Rufus, o ktorého živote nie je známe skoro nič. Napriek tomu sa zachovali jeho Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého, aj keď nie v úplnosti. Toto dielo, pre nás veľmi cenné, autor písal nezaujate a snažil sa podať informácie o Alexandrovi a udalostiach jeho života v objektívnej podobe. Dejiny o Alexandrovi Veľkom napísal v chronologickom slede, vložil do nich plno zaujímavostí, ktoré sa počas dlhej vojnovej výpravy odohrávali, a to tak, aby čítanie spisu bolo zábavné a pritom jeho obsah zostal hodnoverný.
Z Curtiovho diela sa však nedochovali prvé dve knihy, ktoré sa podujal zrekonštruovať Johann Freinsheim. Táto publikácia obsahuje aj Freinsheimov doplnok prvých dvoch stratených kníh Curtia Rufa.
Životopisy slávnych filozofov I-V
Životopisy významných osobností sa už v staroveku stali obľúbenou matériou spisovateľov. Prostredníctvom nich mohli autori predkladať čitateľom množstvo zaujímavých informácií zo všetkých oblastí spoločenského života a dopĺňať ich vlastnými názormi a pohľadmi na svet. Ani oblasť filozofie nezostala mimo záujmu životopiscov, hoci rozmanitosť názorov filozofov nečinila takúto prácu jednoduchou. Diogenes Laertios sa podujal na zostavenie životopisného diela, zahŕňajúceho najvýznamnejšie osobnosti starovekej filozofie a najdôležitejšie filozofické školy a ich postoje. Laertiove Životopisy sú dodnes jediným takýmto zachovaným dielom a sú nesmierne cenným a významným prameňom gréckej filozofie.
Prvých päť kníh Laertiových Životopisov slávnych filozofov obsahuje životopisy mudrcov, Sokrata a jeho žiakov, Platona, akademikov a peripatetikov.
Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Život a dielo Diogena Laertia.
Ovidius: Metamorfózy IX-XV
Metamorfózy sú svojím obsahom a kompozíciou veľmi náročným dielom, ktorého vznik umožnila Ovidiova
nevyčerpateľná tvorivá sila. Zvolenú matériu však básnik spracováva s neobyčajnou ľahkosťou dávajúc tak čitateľovi
možnosť jednoducho a bez vážnejšej námahy ponoriť sa do spleti mytológie od najstarších čias až po veľkosť Ríma
Ovidiovej doby.
Autor do svojich básní vyberá rozmanité námety, ktoré má snahu tematicky spájať do ucelených celkov. V
jednotlivých básňach rozvíja zápletku, neraz ľúbostnú , ktorej vyvrcholením je premena. Premena býva niekedy trestom,
inokedy odmenou za uvedené činy. Verše Ovidiových básní plynú ľúbozvučne a ľahko, informujú nás o množstve
udalostí, ukazujú nám činy mnohých héroov staroveku, prezentujú náboženské predstavy dávnych, vzdialených čias.
Napriek poučeniu, ktoré ich čítaním získavame o antických časoch, mámo možnosť cítiť ľahkosť bytia, ktoré Ovidius
vplieta do svojich obrazov, neraz plynúcich v časokrásnej scenérii prírody.
I keď niektorí bádatelia dospievajú k záverom, že Ovidius dokončil Metamorfózy až počas vyhnanstva na pobreží
čiernomorskej Tomidy, podstatnú časť tohto diela napísal v časoch svojej najväčšej slávy, keď v Ríme nebolo od neho
väčšieho básnika. Metamorfózy tvoria veľmi cenný zdroj informácií z obdobia antiky a poskytujú príjemné, zábavné
čítanie.
Druhá časť nášho vydania obsahuje deviatu až pätnástu knihu Metamorfóz, doplnená je štúdiou Ignáca Šafára Publius
Ovidius Naso - básnik úsmevnej irónie i vážneho pohľadu na svet, ktorá uvádza životné pomery básnika a v stručnosti
rozoberá jeho diela.
Legendy a mýty starého Grécka: Starogrécky epos
Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos.
V druhej časti uvádza príbehy o udalostiach zaznamenaných v najvýznamnejších eposoch, o plavbe a údeloch Argonautov, o vzniku a priebehu trójskej vojny, o strastiplnom putovaní Odyssea po skončení trójskej vojny, o osudoch hlavného veliteľa Grékov pri Tróji Agamemnona a jeho syna Oresta, o Oidipovi a Antigone v Tébach. Popri nich v Kunových Legendách a mýtoch nechýbajú Iason, Medeia, Helena, Paris, Menelaos, Peleus, Thetis, Achilleus, Hektor, Patroklos, Penelopa, Telemachos, Alkmaion a mnoho iných.
Epikuros II
Epikurovo filozofické učenie bolo veľmi obľúbené už počas jeho života a filozof s ním mal úspech medzi vzdelanými vrstvami Grékov i Rimanov. Pre mnohých jeho žiakov, epikurovcov, sa stalo východiskom poznania. Prevažuje v ňom prvok individualizmu a slobody. Epikurova škola sa rozvíjala úspešne najskôr v Grécku a v 1. storočí pred Kr. sa preniesla i do Ríma. Bola posledným uceleným materialistickým učením v staroveku, ktoré malo väčší význam. Svojimi názormi sa epikureizmus často dostával do protikladu so stoicizmom, ktorého základy sa takisto vytvorili v Grécku počas helenistického obdobia.Najpôsobivejším výkladom Epikurovho učenia sa stala Lucretiova báseň O prírode. Najvýznamnejším Epikurovým žiakom bol Metrodoros, ktorého si učiteľ veľmi ctil, venoval mu samostatné dielo a zveril správu svojho hospodárstva. Medzi jeho ďalších významných žiakov patrili Hermarchos, Polyainos, Kolotes a mnohí ďalší.Druhá kniha približujúca Epikurovo filozofické učenie obsahuje fragmenty z jeho etiky, zachované životopisy o Epikurovi a zlomky, fragmenty z diel Epikurových žiakov a stúpencov. Kniha je doplnená štúdiou Miloslava Okála Vír a kozmogónia.
Listy Luciliovi XI-XX
Filozofia, ktorú nám Seneca podáva, jeho názory na božské otázky nám umožňujú polemizovať o tom, či
uprednostňoval monoteistické náboženstvo. Žil v období vzniku zárodkov kresťanstva, ktoré si našlo miesto i v centre
Rímskej ríše, Ríme. Podobnosť jeho názorov na náboženstvo s kresťanskými podnietila úvahy, či sa Seneca
nepodieľal na rozvoji raného kresťanstva a či sa nestretával s prvými kresťanskými učencami v Ríme.
Dochovali sa údaje, podľa ktorých Seneca údajne bol v kontakte s Pavlom apoštolom, a z tohto ich vzťahu dochovala
sa i korešpondencia, o ktorej sa polemizuje, či bola pravá, alebo ide iba o podvrh.
Pravdou ostáva, že mnoho Senekových názorov na náboženstvo, božstvo ako také, ale aj všeobecne na svet nie je
vždy v úplnej zhode s tým, čo za jeho čias bolo považované za jednoznačné a platné. V jeho Listoch Luciliovi nájdeme
mnoho statí, ktoré Seneca píše so silným oduševnením, v ktorých sa prejavuje jeho pozoruhodná vnútorná sila, a to
najmä vtedy, keď strasti a útrapy úmorne zvierali jeho dušu. Senekove Listy Luciliovi nám môžu byť príkladom vysokej
morálnej sily útrapami skúšaného človeka a môžeme sa z nich tiež dozvedieť mnoho zaujímavých informácií z
obdobia veľkého Ríma.
Senekove názory a filozofiu, ako aj Senekov vzťah k Pavlovi apoštolovi, jeho učeniu a kresťanstvu podrobne skúma
porovnávacia štúdia Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol, ktorej dokončenie uvádzame v tejto knihe.
Sofokles-Král Oidipus, Oidipus na kolone, Antigona
V starých gréckych povestiach mali významné miesto povesti o Tébach, tzv. tébsky cyklus. Udalosti spájané s boiótskymi Tébami často využívali vo svojej tvorbe aj najvýznamnejší dramatici 5. stor. pred Kr. Sofokles ako jeden z nich sa po námet svojich drám často obracal k týmto povestiam. A práve drámy, v ktorých oživil udalosti dávnych Téb, sa stali jednými z najvýznamnejších dochovaných antických diel.
Tragédie Kráľ Oidipus, Oidipus na Kolóne a Antigona, i keď autor ich nenapísal v rovnakom období, tvoria zaujímavú trilógiu, v ktorej sa dozvedáme o udalostiach pradávnych Téb. No nielen to, pretože tieto tragédie majú silný emocionálny náboj. Ukazujú útrapy človeka postihnutého neľútostným osudom, ale hovoria i o práve, ktoré človeku patrí, a spravodlivosti, ktorej sa dostáva ľuďom za ich činy.
Sofokles bol veľmi obľúbeným autorom, šťastným dieťaťom svojej doby. Všetky jeho drámy boli úspešné a zožal za ne úspech. Z jeho diela sa nám zachovalo sedem tragédií a práve tri z nich, ktoré ponúkame čitateľom v našej publikácii, patria k tým najlepším.
Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Cyklus tébskych tragédií, ktorá prehľadne predstavuje udalosti starých Téb zachytené v dielach dramatikov a podáva stručný rozbor zachovaných tragédií tébskeho cyklu.
Pediatrická propedeutika
Cieľom výučby pediatrickej propedeutiky je, aby študenti pochopili význam a postavenie tohto odboru v rámci súčasnej klinickej medicíny, aby získali možnosť osvojiť si základné vyšetrovacie postupy u novorodencov, dojčiat a detí a aby ovládli dôležitejšie príznaky a klinické prejavy chorôb počas včasných vývojových etáp života jedinca. Zvláštny dôraz sa kladie na komplexný prístup k zdravému, či chorému dieťaťu, ktorý integruje také zložky, ako je empatické počúvanie, schopnosť získať anamnestické údaje od detí a ich rodičov, resp. vychovávateľov a zvoliť si a vykonať špeciálne veku primerané vyšetrovacie postupy.
Úvahy o prvej dekáde Tita Livia
Najvýznamnejší predstaviteľ filozofie obdobia neskorej renesancie 15.–16. storočia sa vo svojich statiach často vydáva do časov antiky a hľadá v nich príklady pre svoju súčasnosť. V diele Úvahy o prvej dekáde Tita Livia sa podujal podrobne preskúmať najmä prvých desať kníh Dejín rímskeho historika Tita Livia. Najstaršie dejiny Ríma skúma podrobne, aby v nich našiel tie najsvetlejšie stránky, ale i tie temné, aby vyhodnotil príčiny úspechov a neúspechov mocného impéria. Hľadá a nachádza významných vojvodcov a dejateľov starých čias a snaží sa zároveň definovať všeobecné východiská úspechu či neúspechu pre novú epochu. Machiavelliho dielo je významným exkurzom do histórie Ríma a pozoruhodného diela Tita Livia. Zároveň je syntézou politických názorov autora, vedúcich k všeobecným úsudkom o politickej činnosti štátu a akcentujúcich udalosti obdobia renesancie. Vo svojom diele rozoberá vznik miest a štátov, ako udržať štát slobodným, aký vplyv na budovanie štátu majú výber schopných ľudí, náboženstvo, vlastné vojsko, správne odmeňovanie a trestanie ľudí, rôzne inštitúty politickej moci v štáte, ako i správanie štátu voči vlastným občanom a navonok voči iným.
V knihe sú uvedené dve odborné štúdie Pavla Koprdu. Štúdia Machiavelli a Florentská republika skúma vzťah Machiavelliho k jeho rodnému mestu Florencii a vplyvy, ktoré pôsobili na formovanie jeho názorov a na jeho spisovateľskú tvorbu. Štúdia Machiavelliho život a dielo rozoberá všetky podstatné životné udalosti a prehľadne uvádza celú literárnu tvorbu Niccola Machiavelliho. Medzi ďalšie Machiavelliho diela patria Knieža, Vojenské umenie, Florentské dejiny, Belfagor, Clizia a Mandragora.
Achilleus 1.
Svet starovekých Grékov, bojovných Achájcov zažíva svoj najväčší rozkvet. Achájci ovládajú Stredomorie, ostrovy i pevninskú časť Grécka. Nepriatelia sa však nechcú len tak vzdať a narúšajú pokojne plynúci život v ich kráľovstvách. V hradiskách svo
jich akropol panovníci riešia problémy života bežných dní. No čas pre hrdinské činy sa blíži a bohovia si strážia svojich vyvolených. Prvá časť zo života Achillea, najudatnejšieho bojovníka Achájcov počas Trójskej vojny, sa odohráva v období pred Tró
jskou vojnou, keď sa zdá, že život bude navždy krásny, plný lásky a bezstarostnosti
Na sklade 1Ks
12,08 €
12,72 €