Filokalia

Veľmi často stojíme ako kresťania pred otázkou, ako máme konkrétne žiť duchovný život, život v Kristovi, v každodenných radostiach a sklamaniach? Cirkevní otcovia nám ponúkajú vďaka svojej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom Kristom návod, ako dosiahnuť jednotu s Bohom. To je tradícia Cirkvi, ktorá je pokladom. Z nej čerpá aj druhý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca st., ktoré vychádzajú z Asketických homílií (5 až 24), svätého Izáka Sýrskeho alebo Izáka z Ninive. Jeho dielo, Asketické homílie, ktoré vzniklo v 7. storočí, bolo preložené do mnohých jazykov a prekonalo všetky prekážky, ktoré oddeľovali kresťanov medzi sebou navzájom. Svojou duchovnou tvorbou ide o jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov. Vo svojich homíliách neodovzdáva svoje reflexie, ale predovšetkým svoju konkrétnu skúsenosť. Jazyk je priamy, nesprostredkovaný filozofickými kategóriami, bohatý na obrazy typické pre semitskú citlivosť. Jeho myšlienky sú odovzdávané, ako myšlienky oduševneného učiteľa svojim žiakom, ktorí potrebujú vziať vážne , radikálnym spôsobom životnú ponuku, ktorá vychádza z Evanjelia. Ním je fascinované celé posolstvo svätého Izáka Sýrskeho. Je dobré spomenúť dve významné osobnosti, na ktoré mal svätý Izák Sýrsky v našom európskom prostredí vplyv. Prvou je F. M. Dostojevský, ktorý vo svojom diele priamo či nepriamo predstavuje tvorbu svätého Izáka Sýrskeho. Najzreteľnejšie to robí vo svojom románe Bratia Karamazovci, kde do jednej z postáv, Grigorijovi, ktorý je sluhom otca Karamazova, vkladá svoju autobiografickú skúsenosť. Tam opisuje, ako "odniekiaľ si zaobstaral zbierku homílií nášho cteného otca svätého Izáka Sýrskeho, ktorého čítal s vytrvalosťou dlhé roky, bez toho aby mu porozumel. Vlastne aj preto si ho cenil a mal ho rád ešte viac"/1/. Druhou osobnosťou je svätý Filip Neri, ktorého poznáme azda viac z filmového spracovania jeho životopisu. Ide o svätca, ktorý žil v Ríme v čase po Tridentskom koncile. Bol otcom Oratória a pôvodom z Florencie. V Ríme dal začiatok výnimočnému reformnému hnutiu v katolíckej cirkvi. V jeho osobnej knižnici sa našiel spis svätého Izáka Sýrskeho: O dokonalosti kontemplatívneho života. Mnoho čŕt typických pre spiritualitu svätého Filipa Neriho, majú odvolávky v myšlienkach svätého Izáka Sýrskeho, ako napríklad sloboda v duchu, pokora, čistota srdca a tela, trpezlivosť, zrieknutie sa sveta, ale predovšetkým radosť, typická črta autentického kresťanského života/2/. Som veľmi rád, že autor tejto publikácie dáva slovenskému čitateľovi aspoň trochu nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia, prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a jeho Asketických homílii. Nech sú tieto zamyslenia inšpiráciou všetkým, ktorí túžia po autentickom živote s Kristom.

Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky. Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Svätec konštatuje, že "každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví." Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenie Ježiša. Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť a tak komplikuje náš život. Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život. Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.

Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života. Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením. Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča: "Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli."/1/ Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov. Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6). Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali "začiatočné prvky Božích slov" (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule "v mene Otca i Syna i Svätého Ducha", ako ju nachádzame u Mt 28, 19. Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení. Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti. Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom. Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich "vstrebaniu" do každodenného duchovného života kresťana. Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života. Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi. Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe. Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.

Pred pár rokmi sme sa v našej farnosti Sv. Mikuláša v Barbertone rozhodli vytvoriť program pre permanentnú duchovnú formáciu. Zámerom je znovuobjavenie duchovnej tradície, ktorú nám zanechali svätí učitelia duchovného života. V podcaste Pramene som zdieľal skúsenosti s týmto programom, čo vyvolalo pozitívnu odozvu a záujem o podrobnejšie vysvetlenie tohto úsilia. To ma viedlo k zhrnutiu odpovedí do brožúrky Zabudnutá cesta - Duchovná obnova po Covid-19 a iných krízach. Názov vystihuje dve hlavné skúsenosti tých, ktorí prijali pozvanie k tejto permanentnej duchovnej formácií. Prvou je údiv nad mierou zabudnutej duchovnej múdrosti, ktorú nám zanechali svätí otcovia. Štúdium ich slov nám neustále odhaľuje duchovné zákonitosti, ktoré boli objavené počas ich zápasu o svätosť. Niekedy naprávajú naše chápanie duchovného života, inokedy dávajú porozumieť, prečo na tejto ceste stagnujeme alebo predstavujú výzvu k väčšiemu nasadeniu v našom duchovnom úsilí. Toto štúdium skutočne vedie k návratu k starobylej duchovnej tradícií, tejto zabudnutej cesty, ktorá vzišla zo skúseností veľkého zástupu svätých. Návrat k ich múdrosti bol v Cirkvi vždy sprevádzaný veľkou duchovnou obnovou. Druhú vystihujú slová jedného z účastníkov týchto formačných stretnutí: "Je to pre mňa veľkým požehnaním a som rád, že som sa odhodlal k tomuto štúdiu svätých otcov. Vnímanie všetkých tých kríz a škandálov v Cirkvi na mňa negatívne pôsobilo. Bez týchto stretnutí by som azda stratil všetku nádej a azda aj vieru." Iní zas zdieľali, že im to pomohlo zvládnuť situáciu spôsobenú pandémiou Covid-19, čo môžem ako farár s radosťou potvrdiť. Je pre mňa skutočne prekvapením, že tento jednoduchý program mal takú silný dopad na našu farnosť. Spočíva v pravidelných pondelkových stretnutiach, počas ktorých postupne prechádzame učenie svätých otcov, uvažujeme nad ním a pokúšame sa nájsť cestu, ako ho uskutočniť v podmienkach dnešnej doby. Samozrejme, že táto formácia sa neobmedzuje len na tieto stretnutia. Homílie, príhovory a individuálne duchovné rozhovory sú tiež prostriedkom na sprostredkovanie múdrosti svätých otcov. V brožúrke zdieľam túto našu skúsenosť duchovnej obnovy. Doplnil som ju o náčrt šiestich tém, ktorým sa v priebehu tohto roka budeme intenzívnejšie venovať. Ide o oblasti, ktoré sme počas stretnutí identifikovali, ako zabudnuté základné kamene duchovného života. Táto publikáciu nemá ambíciu ponúknuť nejaký prepracovaný program duchovnej obnovy. Ide iba o jednoduché ponúknutie skúsenosti našej farnosti s nádejou, že sa môže stať užitočnou inšpiráciou pre druhých.

Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi. Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004. Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.

Istota v modlitbe Témou ďalšej homílie je modlitba a všetko, čo je nevyhnutné pre stav stálej pozornosti a sústredenosti. Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu. Dodáva, že viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní. Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách. Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti. Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

„Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je «Stvoriteľ neba i zeme», a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: «... sveta viditeľného i neviditeľného» (KKC 325). Pod neviditeľným svetom sa myslia duchovné bytosti, ktoré obklopujú Boha (porov.: KKC 326).

Stúpajúci záujem o diela svätých otcov napovedá o hľadaní zdrojov, ktoré by uspokojili duchovný smäd súčasného človeka. Poučenia púštnych otcov a matiek v sebe obsahujú skoncentrovanú skúsenosť stoviek svätých asketikov, ktorí opustili všetko, aby našli vzácnu perlu. Azda najznámejším dielom, ktoré ponúka ich múdrosť je Filokalia. Menej známym je rozsiahle dielo pod názvom Evergetinos, ktoré sa síce líši svojou štruktúrou, ale ostáva vzácnym zdrojom inšpirácie pre praktický duchovný život nielen pre tých, ktorí žijú za múrmi monastierov.

V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti. Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Preto pokiaľ ide o stvorenie anjelov, všetky dôvody, ktoré uvádza Sväté písmo, nasvedčujú, že ešte pred stvorením hmotného sveta tu bol rozsiahly svet duchovných bytostí. Nevieme však, kedy boli stvorené. Veríme, že existovali skôr, než bolo stvorené všetko, čo vidíme, a že existujú aj dnes. Vidieť to zo slov, ktoré Boh povedal Jóbovi: „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu máš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4 – 7). Ak vychádzame z biblickej správy o pokušení prvých ľudí, možno usudzova ť, že už predtým existoval duchovný svet, svet neviditeľný, v ktorom ešte pred pádom ľudí muselo dôjsť k mravnému prevratu, ktorý skončil odpadnutím niektorých anjelov od Boha. Zo začiatku boli všetci anjeli dobrí a blažení. Milovali Boha a verne mu slúžili. Neskoršie mnohí z anjelov zhrešili. Stali sa pyšní a nechceli slúžiť Pánu Bohu. Vodcom zlých anjelov bol Lucifer. Radosť anjelov narušilo jeho volanie. „Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón“ (Iz 14, 13). V nebi nastal boj medzi dobrými a zlými anjelmi (porov. Zjv 12, 7). Vodcom dobrých anjelov bol archanjel Michal. Dobrí anjeli zvíťazili nad zlými. Zlých anjelov zvrhol Boh do pekla. Zlí, hriešni anjeli sa volajú diabli, zlí duchovia. Príbeh o páde anjelov sa v Biblii priamo nerozpráva, ale časom sa vyvinul z rozličných iných textov. Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti. Dostali tzv. „svetlo slávy,“ ktorým „ustavične hľadia na tvár“ Boha Otca (Mt 18, 10). Sú účastní na večnej blaženosti (porov. Tob 12, 15; Hebr 5, 11; 7, 11).

Každý z nás si rád prečíta alebo vypočuje pekný a poučný príbeh, nejakú udalosť alebo skúsenosť. Je to ako živý kvet, na ktorom je ešte kvapka rannej rosy a jeho vôňa naplní nielen zmysly, ale aj srdce človeka. Dôležité je, aby príklad poukazoval na skutočný život, aby obsahoval pravdu, ktorá nás obohatí. O čo skôr každý kňaz rád siahne po zbierke nových príkladov a citátov, ktoré môžu obohatiť jeho kazateľskú činnosť. Homília je familiárnym rozhovorom, rečou od srdca k srdcu. Je predĺžením evanjelia, teda slovom, ktoré dáva život. Chce aj katechizovať a poučiť, ale nie formou vedeckej prednášky. Abstraktné pravdy chce priblížiť pomocou príkladu. Keď sa pozrieme na Ježiša Krista vidíme, že veľké tajomstvá viery nám odovzdal v pútavých podobenstvách, často využíval príklady a obrazy z bežného života či z prírody. Aj apoštoli si počínajú podobne, teda naratívne a obrazotvorne. Čím lepší učiteľ, tým viac dokáže veľké veci povedať pútavo, tak, že sa dajú predstaviť, sú oslovujúce a tí, ktorým sú určené vidia, že súvisia s ich životom. Otec Miron Keruľ-Kmec sa už dlhodobo venuje kazateľskej, homiletickej činnosti nielen ako kňaz pri liturgických sláveniach, ale aj v printovej či audiovizuálnej podobe. Je to jedna z foriem jeho služby blížnym, za ktorú sme mu veľmi vďační. Nielen kňazi, ale aj laickí veriaci. Po predchádzajúcom vydaní podobnej zbierky sa mu ozvalo aj mnoho laikov, ktorí mu povedali, že z toho čerpajú veľa povzbudenia v duchovnom živote. To bolo niečo, čo neočakával. Preto verím, že aj teraz bude toto jeho rozsiahle dielo slúžiť mnohým na povzbudenie vo viere. Príklady a citáty vychádzajú v novom a rozšírenom vydaní v štyroch zväzkoch. Kvôli prehľadnosti sú jednotlivé témy zoradené podľa abecedy. Môžeme vnímať pracovitosť otca Mirona, pretože zozbierať takéto množstvo príkladov a citátov nie je jednorazová záležitosť, ale dlhodobá práca. Svoj život žije „homileticky“, teda má otvorené oči, uši i srdce, aby to, s čím sa v živote stretne, čo číta, vidí a počuje, zapísal a ponúkol iným, veď život nám ponúka príklad za príkladom, ba je jedným veľkým príkladom a zázrakom. Svätý Justín mučeník píše, že v liturgickom slávení za jeho čias po čítaní Božieho slova „predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí“ (KKC 1345). A Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium uvádza: „Príťažlivý obraz dokáže spôsobiť, že ľudia posolstvo počúvajú ako niečo, čo im je známe, blízke, možné, spojené s ich vlastným životom. Dobre použitý obraz môže ľuďom pomôcť vychutnať posolstvo, ktoré chceme odovzdať; prebúdza v nich túžbu a motivuje vôľu v duchu evanjelia. Dobrá homília, ako mi hovorieval starý učiteľ, musí obsahovať «myšlienku, pocit, obraz»“ (EG 157). Nech nám v tom pomáha aj táto zbierka príkladov a citátov. Verím, že toto dielo si bez problémov nájde svojich čitateľov, ktorých obohatí o nové perspektívy viery. Podobne, ako nás povzbudia tieto príklady a citáty, nech sa aj náš kresťanský život stane príkladom a povzbudením pre iných. Mons. Ľubomír Petrík, protosynkel Prešovskej archieparchie.