Filokalia strana 5 z 8

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Ľudia sa dnes málo zamýšľajú nad životom v zmysle slov Svätého Písma a málo uvažujú o zmysle svojho života, ktorý má svoj cieľ v nebi. Je to na ujmu zmysluplnosti ľudského konania a zodpovednosti za život, ale aj na ujmu radosti zo života, ktorý má svoje žalosti, ale nie bez šťastia a radosti. Táto radosť nachádza svoju odpoveď v evanjeliu, ktorého doslovný preklad je „radostná zvesť“ (euangelion). Preto aj kňaz, ktorý sa prihovára ľuďom v homílii, má za úlohu aktualizovať večné pravdy v konkrétnych udalostiach súčasného života. Pravda evanjelia totiž zostáva stále tá istá, aj keď naše okolností života sú menlivé. Snažil som sa v úvahách a zamysleniach, v príhovoroch a usmerneniach, byť priamym aj v bolestných otázkach života, aby som neobchádzal pravdu evanjelia, o ktorej sa píše: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ /Hebr 4,12/. Mnohí by radšej obišli problematické miesta života, aby sa nedostali do konfrontácie so súčasnými názorovými trendami, ale to sa nedá, ak chceme zostať verní Kristovmu učeniu. Nechcem sa dotknúť nikoho v jeho názoroch, ale chcem zostať verným učeniu cirkvi, ktoré nie je konzervatívne, ale je vždy aktuálne. Mnohokrát až nasledujúce generácie hovoria o omyloch rozličných ideológií, na ktoré sa ľudia báli vo svojom čase otvorene reagovať, a tým sa spôsobilo veľa ťažkých dopadov na celé generácie. Tí ľudia, ktorí si prešli ťažkými skúsenosťami minulých ideológií, už by nechceli nič podobné zažiť a nechcú, aby to zažívali aj budúce generácie. Ak sa hĺbavo zamýšľame nad aktuálnymi problémami svojej doby v zmysle slov Písma, nedôjdeme k žiadnym omylom, lebo Boh sa v ničom nemýli. Len my, ľudia, si musíme dávať veľký pozor, aby nás zlé interpretácie aj slov Písma neodviedli od pravdy, preto nám apoštol Peter zdôrazňuje: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzniklo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ /2Pt 1,20-21/. A tak vám prajem veľa podnetných zamyslení nad životom, ktorý má cenu večnosti, a tým aktérom, ktorí sa zaslúžili o vydanie tejto publikácie a zozbierali i usporiadali tieto zamyslenia do knižnej podoby zo srdca ďakujem a na všetkých vás zvolávam Božie požehnanie a ochranu Božej Matky. +Milan. "SLÁVA ISUSU CHRISTU!"

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Spomedzi diel sv. Ignác Brjančaninova je potrebné spomenúť knihu Pole, ktorá, aj keď je len stručným úvodom do umenia duchovného života, nič nestráca na radikálnosti učenia svätých otcov. Nachádzame v nej aj rozsiahlu kapitolu o modlitbe, ktorá vedie čitateľa k postaveniu pevných základov tejto najdôležitejšej časti duchovného života. 40 poučení o modlitbe tvorí súhrn učenia obsiahnutého v tejto kapitole. Sám v úvode hovorí, že o ponúknutých myšlienkach sa bude diskutovať oddelene, aby sa ľahšie udržali v pamäti.

Jeden z najznámejších pustovníkov sýrskej cirkvi Východu je svätý Izák z Ninive (613-700), ktorý sa podobne ako mnoho iných mystikov ukázal byť skutočnou ekumenickou postavou presahujúcou hranice cirkevných rozdelení. Jeho diela preložené do gréčtiny dvoma palestínskymi mníchmi v kláštore sv. Sábu v deviatom storočí, prvýkrát uverejnené v roku 1770, sú stále obľúbeným čítaním na hore Athos. Latinská verzia, ktorá vznikla medzi 12. a 13. storočím a počas 14. a 15. storočia, bola preložená do taliančiny, francúzštiny, katalánčiny, kastílčiny a portugalčiny. Napokon rumunský preklad pochádza z 18. storočia a neskôr nasledovali ďalšie preklady do moderných jazykov, až po japončinu. Izákove spisy boli ocenené hlavne mníchmi a laikmi, ktorí patria do gréckeho a ruského sveta, ale aj vďaka latinskému prekladu bol až do 18. storočia veľmi obľúbeným autorom nielen v mníšskom prostredí západnej Cirkvi. Medzi mnohými duchovnými spisovateľmi Asýrskej Cirkvi Východu je Izák Sýrsky považovaný za jednu z najväčších autorít a tiež za jedného z najväčších kresťanských mystikov všetkých čias. Jeho spisy sa tešia veľkej obľube medzi kresťanmi Východu i Západu a to aj prostredníctvom mnohých prekladov do klasických a moderných jazykov (grécky, latinský, anglický, francúzsky, taliansky a iné).

Často je počuť ľudí v zložitých otázkach života povedať na adresu zodpovedných: „Bol by som zvedavý, čo si o tom on myslí…“ A vtedy zvyčajne odpovede neprichádzajú. Keď ma ľudia zastavovali ako kňaza, či biskupa, mnohokrát som odpovedal na tie isté problémy viacerým ľuďom na rozličných miestach. A tak som využil veľké modlitbové stretnutia v Klokočove cez Fatimské soboty aj na hodinku otázok a odpovedí – teda na dialóg s veriacimi, kedy mi väčšinou na lístkoch ľudia posielali svoje otázky, výhrady, či nápady. Často krát sa stávalo že jedinou odpoveďou som oslovil viacerých ľudí zápasiacich s tým istým problémom. Preto som po návšteve Ad limina rozšíril možnosť pýtať sa cez facebook, a to na návrh o. Štefana Keruľ-Kmeca, s ktorým sme predtým rozbehli aktivitu smerom k mladým. Moje odpovede nenesú známku teologických pojednaní, ale skôr je to bezprostredná reakcia na daný problém, či otázku, aby ľudia vedeli ako rozmýšľa ich biskup. Pravdou je, že aj moje odpovede sú podporené myšlienkami evanjelia, či kňazov, ktorí ma formovali, alebo dokumentmi, ktoré vytvárali moju názorovú štruktúru myslenia, pretože aj sám by som nechcel vybočiť z pravdivého učenia Cirkvi. A tak do odpovede vkladám to, čo by ľudia radi vedeli vo svojich problémoch a to bez nejakých zastretých formulácii – priamo tak, ako rozmýšľa ich biskup o ich trápení.

Často je počuť ľudí v zložitých otázkach života povedať na adresu zodpovedných: „Bol by som zvedavý, čo si o tom on myslí...“ A vtedy zvyčajne odpovede neprichádzajú. Keď ma ľudia zastavovali ako kňaza, či biskupa, mnohokrát som odpovedal na tie isté problémy viacerým ľuďom na rozličných miestach. A tak som využil veľké modlitbové stretnutia v Klokočove cez Fatimské soboty aj na hodinku otázok a odpovedí – teda na dialóg s veriacimi, kedy mi väčšinou na lístkoch ľudia posielali svoje otázky, výhrady, či nápady. Často krát sa stávalo že jedinou odpoveďou som oslovil viacerých ľudí zápasiacich s tým istým problémom. Preto som po návšteve Ad limina rozšíril možnosť pýtať sa cez facebook, a to na návrh o. Štefana Keruľ-Kmeca, s ktorým sme predtým rozbehli aktivitu smerom k mladým. Moje odpovede nenesú známku teologických pojednaní, ale skôr je to bezprostredná reakcia na daný problém, či otázku, aby ľudia vedeli ako rozmýšľa ich biskup. Pravdou je, že aj moje odpovede sú podporené myšlienkami evanjelia, či kňazov, ktorí ma formovali, alebo dokumentmi, ktoré vytvárali moju názorovú štruktúru myslenia, pretože aj sám by som nechcel vybočiť z pravdivého učenia Cirkvi. A tak do odpovede vkladám to, čo by ľudia radi vedeli vo svojich problémoch a to bez nejakých zastretých formulácii – priamo tak, ako rozmýšľa ich biskup o ich trápení.

Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.” Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách. Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Zriadenie farskej knižnice je jednoduchým projektom, ktorý si nevyžaduje veľa úsilia, ale v priebehu rokov, prináša veľké požehnanie pre celé farské spoločenstvo. Dokonca aj tí, ktorí nesiahnu po žiadnej knihe, majú z nej úžitok. Sú pozdvihnutí tými, ktorí skrze duchovné čítanie postúpili v duchovnom dozrievaní a tak sa stali požehnaním pre všetkých okolo nich.

Zbierka básní s názvom Slovo dýcha je rozdelená do štyroch častí. V prvej časti „Podoby slova“ vníma poetka ľudské slovo i Slovo s veľkým „S“ ako entitu, ktoré umožňuje básnikom „umelecké dýchanie“ a oslobodzuje nás, „keď sme v sebe sami“ (báseň Umelecké dýchanie). Je to Slovo, ktoré neubližuje, ale pomkýna k vnímaniu krásy, bolo na počiatku vekov, má svoje pravidlá a je doslovne vyslovené dušou (báseň Dary). Neubližuje a nie je vyprázdnené, ako toľko slov, ktoré v tejto dobe „covidovej“ búšia do človeka zo všetkých strán.

Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť. Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svo- jim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 – 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá. Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva. „Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti? Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby. Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keďsa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2). Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty. Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu. Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keďsa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 – 8). To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii. V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu. Ak sa ju dobre modlíme a podľa nej budeme aj žiť, stane sa vynikajúcim pomocníkom nášho kresťanského života. Nech k tomu poslúži aj táto zbierka príkladov a myšlienok.

Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“ Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo. Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu. Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi. Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jes

Stúpajúci záujem o diela svätých otcov napovedá o hľadaní zdrojov, ktoré by uspokojili duchovný smäd súčasného človeka. Poučenia púštnych otcov a matiek v sebe obsahujú skoncentrovanú skúsenosť stoviek svätých asketikov, ktorí opustili všetko, aby našli vzácnu perlu. Azda najznámejším dielom, ktoré ponúka ich múdrosť je Filokalia. Menej známym je rozsiahle dielo pod názvom Evergetinos, ktoré sa síce líši svojou štruktúrou, ale ostáva vzácnym zdrojom inšpirácie pre praktický duchovný život nielen pre tých, ktorí žijú za múrmi monastierov.

Každý z nás si rád prečíta alebo vypočuje pekný a poučný príbeh, nejakú udalosť alebo skúsenosť. Je to ako živý kvet, na ktorom je ešte kvapka rannej rosy a jeho vôňa naplní nielen zmysly, ale aj srdce človeka. Dôležité je, aby príklad poukazoval na skutočný život, aby obsahoval pravdu, ktorá nás obohatí. O čo skôr každý kňaz rád siahne po zbierke nových príkladov a citátov, ktoré môžu obohatiť jeho kazateľskú činnosť. Homília je familiárnym rozhovorom, rečou od srdca k srdcu. Je predĺžením evanjelia, teda slovom, ktoré dáva život. Chce aj katechizovať a poučiť, ale nie formou vedeckej prednášky. Abstraktné pravdy chce priblížiť pomocou príkladu. Keď sa pozrieme na Ježiša Krista vidíme, že veľké tajomstvá viery nám odovzdal v pútavých podobenstvách, často využíval príklady a obrazy z bežného života či z prírody. Aj apoštoli si počínajú podobne, teda naratívne a obrazotvorne. Čím lepší učiteľ, tým viac dokáže veľké veci povedať pútavo, tak, že sa dajú predstaviť, sú oslovujúce a tí, ktorým sú určené vidia, že súvisia s ich životom. Otec Miron Keruľ-Kmec sa už dlhodobo venuje kazateľskej, homiletickej činnosti nielen ako kňaz pri liturgických sláveniach, ale aj v printovej či audiovizuálnej podobe. Je to jedna z foriem jeho služby blížnym, za ktorú sme mu veľmi vďační. Nielen kňazi, ale aj laickí veriaci. Po predchádzajúcom vydaní podobnej zbierky sa mu ozvalo aj mnoho laikov, ktorí mu povedali, že z toho čerpajú veľa povzbudenia v duchovnom živote. To bolo niečo, čo neočakával. Preto verím, že aj teraz bude toto jeho rozsiahle dielo slúžiť mnohým na povzbudenie vo viere. Príklady a citáty vychádzajú v novom a rozšírenom vydaní v štyroch zväzkoch. Kvôli prehľadnosti sú jednotlivé témy zoradené podľa abecedy. Môžeme vnímať pracovitosť otca Mirona, pretože zozbierať takéto množstvo príkladov a citátov nie je jednorazová záležitosť, ale dlhodobá práca. Svoj život žije „homileticky“, teda má otvorené oči, uši i srdce, aby to, s čím sa v živote stretne, čo číta, vidí a počuje, zapísal a ponúkol iným, veď život nám ponúka príklad za príkladom, ba je jedným veľkým príkladom a zázrakom. Svätý Justín mučeník píše, že v liturgickom slávení za jeho čias po čítaní Božieho slova „predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí“ (KKC 1345). A Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium uvádza: „Príťažlivý obraz dokáže spôsobiť, že ľudia posolstvo počúvajú ako niečo, čo im je známe, blízke, možné, spojené s ich vlastným životom. Dobre použitý obraz môže ľuďom pomôcť vychutnať posolstvo, ktoré chceme odovzdať; prebúdza v nich túžbu a motivuje vôľu v duchu evanjelia. Dobrá homília, ako mi hovorieval starý učiteľ, musí obsahovať «myšlienku, pocit, obraz»“ (EG 157). Nech nám v tom pomáha aj táto zbierka príkladov a citátov. Verím, že toto dielo si bez problémov nájde svojich čitateľov, ktorých obohatí o nové perspektívy viery. Podobne, ako nás povzbudia tieto príklady a citáty, nech sa aj náš kresťanský život stane príkladom a povzbudením pre iných. Mons. Ľubomír Petrík, protosynkel Prešovskej archieparchie.