Filokalia strana 6 z 8

Stúpajúci záujem o diela svätých otcov napovedá o hľadaní zdrojov, ktoré by uspokojili duchovný smäd súčasného človeka. Poučenia púštnych otcov a matiek v sebe obsahujú skoncentrovanú skúsenosť stoviek svätých asketikov, ktorí opustili všetko, aby našli vzácnu perlu. Azda najznámejším dielom, ktoré ponúka ich múdrosť je Filokalia. Menej známym je rozsiahle dielo pod názvom Evergetinos, ktoré sa síce líši svojou štruktúrou, ale ostáva vzácnym zdrojom inšpirácie pre praktický duchovný život nielen pre tých, ktorí žijú za múrmi monastierov.

Každý z nás si rád prečíta alebo vypočuje pekný a poučný príbeh, nejakú udalosť alebo skúsenosť. Je to ako živý kvet, na ktorom je ešte kvapka rannej rosy a jeho vôňa naplní nielen zmysly, ale aj srdce človeka. Dôležité je, aby príklad poukazoval na skutočný život, aby obsahoval pravdu, ktorá nás obohatí. O čo skôr každý kňaz rád siahne po zbierke nových príkladov a citátov, ktoré môžu obohatiť jeho kazateľskú činnosť. Homília je familiárnym rozhovorom, rečou od srdca k srdcu. Je predĺžením evanjelia, teda slovom, ktoré dáva život. Chce aj katechizovať a poučiť, ale nie formou vedeckej prednášky. Abstraktné pravdy chce priblížiť pomocou príkladu. Keď sa pozrieme na Ježiša Krista vidíme, že veľké tajomstvá viery nám odovzdal v pútavých podobenstvách, často využíval príklady a obrazy z bežného života či z prírody. Aj apoštoli si počínajú podobne, teda naratívne a obrazotvorne. Čím lepší učiteľ, tým viac dokáže veľké veci povedať pútavo, tak, že sa dajú predstaviť, sú oslovujúce a tí, ktorým sú určené vidia, že súvisia s ich životom. Otec Miron Keruľ-Kmec sa už dlhodobo venuje kazateľskej, homiletickej činnosti nielen ako kňaz pri liturgických sláveniach, ale aj v printovej či audiovizuálnej podobe. Je to jedna z foriem jeho služby blížnym, za ktorú sme mu veľmi vďační. Nielen kňazi, ale aj laickí veriaci. Po predchádzajúcom vydaní podobnej zbierky sa mu ozvalo aj mnoho laikov, ktorí mu povedali, že z toho čerpajú veľa povzbudenia v duchovnom živote. To bolo niečo, čo neočakával. Preto verím, že aj teraz bude toto jeho rozsiahle dielo slúžiť mnohým na povzbudenie vo viere. Príklady a citáty vychádzajú v novom a rozšírenom vydaní v štyroch zväzkoch. Kvôli prehľadnosti sú jednotlivé témy zoradené podľa abecedy. Môžeme vnímať pracovitosť otca Mirona, pretože zozbierať takéto množstvo príkladov a citátov nie je jednorazová záležitosť, ale dlhodobá práca. Svoj život žije „homileticky“, teda má otvorené oči, uši i srdce, aby to, s čím sa v živote stretne, čo číta, vidí a počuje, zapísal a ponúkol iným, veď život nám ponúka príklad za príkladom, ba je jedným veľkým príkladom a zázrakom. Svätý Justín mučeník píše, že v liturgickom slávení za jeho čias po čítaní Božieho slova „predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí“ (KKC 1345). A Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium uvádza: „Príťažlivý obraz dokáže spôsobiť, že ľudia posolstvo počúvajú ako niečo, čo im je známe, blízke, možné, spojené s ich vlastným životom. Dobre použitý obraz môže ľuďom pomôcť vychutnať posolstvo, ktoré chceme odovzdať; prebúdza v nich túžbu a motivuje vôľu v duchu evanjelia. Dobrá homília, ako mi hovorieval starý učiteľ, musí obsahovať «myšlienku, pocit, obraz»“ (EG 157). Nech nám v tom pomáha aj táto zbierka príkladov a citátov. Verím, že toto dielo si bez problémov nájde svojich čitateľov, ktorých obohatí o nové perspektívy viery. Podobne, ako nás povzbudia tieto príklady a citáty, nech sa aj náš kresťanský život stane príkladom a povzbudením pre iných. Mons. Ľubomír Petrík, protosynkel Prešovskej archieparchie.

V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti. Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti. Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácií. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Bolo by zaujímavé priblížiť si každú jednu z týchto oblastí, ale vybral som si len jednu, ktorej ovocie sa stalo podnetom pre túto brožúrku. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.             Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých.             Túto skutočnosť sme si intenzívne uvedomovali počas formačných stretnutí v našej farnosti /1/. Uvažovanie nad inštrukciami svätých učiteľov duchovného života, rýchlo odhalilo medzery, nedostatky, ale často aj nesprávne chápanie života viery. Neraz sme museli skonštatovať, že slová svätých otcov nás nútia znovu začať budovať duchovný život od samotných základov.             Spoznávanie duchovných zákonitostí, ktoré boli objavené praktickou skúsenosťou mnohých svätých, takmer vždy vyvolali reakcie, v ktorých bolo cítiť veľký kus oprávnenej kritiky, ale aj smútku. Napríklad jeden pán povedal: „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to nikto doteraz takto nevysvetlil?“ Iní zas zdieľal túto myšlienku: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ U jedného sedemdesiatnika spoznávanie zásad pre duchovný život vyvolalo spomienku na spôsob života starých rodičov. Zreteľne v ňom spoznával praktické uskutočňovanie rád svätých, nad ktorými sme počas stretnutia uvažovali. Neostalo však iba pri týchto konštatovaniach. Praktické uskutočňovanie odporúčaní svätých začalo pomaly transformovať spôsob duchovného života mnohých a viditeľne to ovplyvnilo život celej farnosti.             Z týchto formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu.             Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou – ani príliš ľa hkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin.             Keď som v podcast /2/ spomenul túto farskú iniciatívu, viacerí ma požiadali o zaslanie podrobnejšieho popisu tohto programu. Podobné žiadosti prišli aj od návštevníkov našej farnosti. To bolo podnetom na vytvorenie tejto brožúrky so stručným predstavením týchto základných kameňov, na ktorých je možné budovať duchovný život.  Budem rád, ak sa aj pre vás stane rovnakou výzvou, ako pre mnohých z našej farnosti a povzbudí vás ku kráčaniu po tejto kráľovskej ceste.

V súčasnosti narastá počet veriacich, ktorí hľadajú kľúč k autentickému životu s Bohom, ktorý vedie k svätosti. Hľadajú cestu ako napodobniť život veľkých svätých minulosti v tomto svete plnom zmätku, beznádeje a opovrhovania pravdou. Nie je však potrebné vynachádzať niečo nové. Cirkev v minulosti čelila podobným situáciám, a preto je potrebné hľadať návod u tých svätých, ktorí ukázali cestu z týchto kríz a stáli na začiatku vlny duchovnej obnovy.

Istota v modlitbe Témou ďalšej homílie je modlitba a všetko, čo je nevyhnutné pre stav stálej pozornosti a sústredenosti. Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu. Dodáva, že viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní. Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách. Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi. Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004. Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým. Miron Keruľ-Kmec.

Rebrík božského výstupu bol napísaný predovšetkým pre mníchov. No slová svätého Jána Klimaka na začiatku prvej kapitoly naznačujú, že jeho úmyslom je osloviť každého človeka túžiaceho po spáse. Hovorí: „Dvere večného života sú otvorené pre každého. Cieľ nášho života je nasledovať Krista a podobať sa mu v jeho božskej láske.“ A skutočne, zástupy tých, ktorí žili vo svete, počas storočí siahali po tomto jeho rebríku, aby sa vydali na cestu k dosiahnutiu spásy. Zaiste je na mieste správne rozlišovanie vecí, ktoré sú výlučne určené pre mníchov, ako aj hľadať správnu formu uskutočňovania jeho rád v súčasnom svete, ale bez akéhokoľvek zmiernenia ich radikálnosti.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.

Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky. Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Svätec konštatuje, že "každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví." Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenie Ježiša. Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť a tak komplikuje náš život. Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život. Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.

Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi. Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004. Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým.

Často sa dnes stretávame s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, lebo z ich vnútra sa vytratili vážne témy. Mnohí to zvaľujú na internetovú komunikáciu, ktorej dnes podľahlo veľa mladých ľudí a tak pri vzájomnom stretnutí nevedia rozvinúť osobný rozhovor. Z toho vznikol nápad kurzov komunikácie, kde sa účastníci učia to, čím sa má začať rozhovor, ako v ňom pokračovať a čo môže oživiť nastolenú komunikáciu. Možno je to čosi praktické, avšak ja osobne by som nechcel komunikovať podľa akéjsi "šablóny", lebo sa mi to zdá príliš umelé a nie zo života. Preto mi do oka padla komunikácia s Otcami cirkvi, ktorí vždy hovorili "k veci" aj keď k tomu nepotrebovali nijakú zvláštnu príležitosť, ktorá by ich rozhovorom robila reklamu. Pretože najlepšou reklamou na vzbudenie záujmu je samotný život, ktorý človeka najviac musí zaujímať, ak mu chceme dobre porozumieť. Množstvo ľudských problémov, či otáznikov a životných udalostí si vyžaduje komunikáciu "na úrovni" nie štylistickej, ale obsahovej so zachytením samotnej podstaty danej témy. A toto sa v patrológií deje veľmi jednoduchým, ale zároveň hlbokým spôsobom, ktorému môže porozumieť každý, ak tam hľadá Božieho ducha, nie ducha výnimočnosti a jedinečnosti vlastnej tvorby. O toto sa pokúša aj sv.Ignác Brjančaninov v tejto publikácií, v ktorej chce s nami hľadať odpovede na samotné problémy života viery a našej cesty k večnému cieľu. V podstate tieto odpovede nie sú zložité, ale sú v nás zastreté vplyvom sveta, ktorý nám priam "vnútil" zlé zásady. Preto nám autor doporučuje "útek" zo sveta a "pôst" od medií, aby sme v sebe vytvorili dostačujúce ticho k načúvaniu Boha, ktorý sa k nám prihovára slovami Písma, ale aj náukou Svätých Otcov, či udalosťami, ktoré vstupujú do nášho života. Treba len chcieť viesť tento dialóg, ktorý od nás vyžaduje istú dávku pokory, v ktorej ľahšie prijmeme slová od tohto druhého. A tak chcem už len popriať všetkým čitateľom, aby vstúpili do vnútorného "dialógu" s myšlienkami tejto knihy a nebáli sa uviesť ich do svojho života. Predkladateľovi tejto knihy chcem poďakovať za snahu o zušľachťovanie našej komunikácie s Bohom, so sebou i s ľuďmi. A všetkých tvorcov i čitateľov tohto diela vkladám v tomto jubilejnom roku ikony slziacej Bohorodičky v Klokočove do materinských rúk našej Nebeskej Matky.

Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Homília 54 – 64. Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života. Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením. Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča: "Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli."/1/ Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov. Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6). Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali "začiatočné prvky Božích slov" (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule "v mene Otca i Syna i Svätého Ducha", ako ju nachádzame u Mt 28, 19. Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení. Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti. Apológie boli v istom zmysle akousi pred-kat