Filokalia strana 2 z 7

O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácií. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Bolo by zaujímavé priblížiť si každú jednu z týchto oblastí, ale vybral som si len jednu, ktorej ovocie sa stalo podnetom pre túto brožúrku. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.             Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých.             Túto skutočnosť sme si intenzívne uvedomovali počas formačných stretnutí v našej farnosti /1/. Uvažovanie nad inštrukciami svätých učiteľov duchovného života, rýchlo odhalilo medzery, nedostatky, ale často aj nesprávne chápanie života viery. Neraz sme museli skonštatovať, že slová svätých otcov nás nútia znovu začať budovať duchovný život od samotných základov.             Spoznávanie duchovných zákonitostí, ktoré boli objavené praktickou skúsenosťou mnohých svätých, takmer vždy vyvolali reakcie, v ktorých bolo cítiť veľký kus oprávnenej kritiky, ale aj smútku. Napríklad jeden pán povedal: „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to nikto doteraz takto nevysvetlil?“ Iní zas zdieľal túto myšlienku: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ U jedného sedemdesiatnika spoznávanie zásad pre duchovný život vyvolalo spomienku na spôsob života starých rodičov. Zreteľne v ňom spoznával praktické uskutočňovanie rád svätých, nad ktorými sme počas stretnutia uvažovali. Neostalo však iba pri týchto konštatovaniach. Praktické uskutočňovanie odporúčaní svätých začalo pomaly transformovať spôsob duchovného života mnohých a viditeľne to ovplyvnilo život celej farnosti.             Z týchto formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu.             Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou – ani príliš ľa hkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin.             Keď som v podcast /2/ spomenul túto farskú iniciatívu, viacerí ma požiadali o zaslanie podrobnejšieho popisu tohto programu. Podobné žiadosti prišli aj od návštevníkov našej farnosti. To bolo podnetom na vytvorenie tejto brožúrky so stručným predstavením týchto základných kameňov, na ktorých je možné budovať duchovný život.  Budem rád, ak sa aj pre vás stane rovnakou výzvou, ako pre mnohých z našej farnosti a povzbudí vás ku kráčaniu po tejto kráľovskej ceste.

Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Čas pandémie, ktorý nás všetkých prekvapil, zapríčinil, že v mnohých prípadoch pri myšlienkach o našom živote sme zmenili priority. Možno nikdy predtým sme tak často a tak nástojčivo nedávali Bohu a sebe otázky: Aký je to čas v našom živote, ktorý teraz prežívame? Ako mu porozumieť? Možno nikdy predtým sme sa nezamýšľali nad tým, aký je môj duchovný život, aká je moja spiritualita. Duchovní otcovia zdôrazňovali potrebu a nevyhnutnosť rastu v duchovnom živote. Pripomínali, že rastom v duchovnom živote sa mení aj postoj človeka k Bohu.

Reflexie nad vybranými časťami učenia svätého Ignáca Brjančaninova o duchovnom živote v diele „Pole“. Svätý Ignác Brjančaninov majstrovsky sprostredkoval čitateľovi svojej doby duchovné bohatstvo, ktoré nachádzame v spisoch svätých asketikov, predovšetkým svätého Izáka Sýrskeho a svätého Jána Klimaka. Dielo „Pole“ je jedinečnou učebnicou duchovného života, ktorá sa zrodila z duchovnej skúsenosti svätých otcov.

Často sa dnes stretávame s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, lebo z ich vnútra sa vytratili vážne témy. Mnohí to zvaľujú na internetovú komunikáciu, ktorej dnes podľahlo veľa mladých ľudí a tak pri vzájomnom stretnutí nevedia rozvinúť osobný rozhovor. Z toho vznikol nápad kurzov komunikácie, kde sa účastníci učia to, čím sa má začať rozhovor, ako v ňom pokračovať a čo môže oživiť nastolenú komunikáciu. Možno je to čosi praktické, avšak ja osobne by som nechcel komunikovať podľa akéjsi "šablóny", lebo sa mi to zdá príliš umelé a nie zo života. Preto mi do oka padla komunikácia s Otcami cirkvi, ktorí vždy hovorili "k veci" aj keď k tomu nepotrebovali nijakú zvláštnu príležitosť, ktorá by ich rozhovorom robila reklamu. Pretože najlepšou reklamou na vzbudenie záujmu je samotný život, ktorý človeka najviac musí zaujímať, ak mu chceme dobre porozumieť. Množstvo ľudských problémov, či otáznikov a životných udalostí si vyžaduje komunikáciu "na úrovni" nie štylistickej, ale obsahovej so zachytením samotnej podstaty danej témy. A toto sa v patrológií deje veľmi jednoduchým, ale zároveň hlbokým spôsobom, ktorému môže porozumieť každý, ak tam hľadá Božieho ducha, nie ducha výnimočnosti a jedinečnosti vlastnej tvorby. O toto sa pokúša aj sv.Ignác Brjančaninov v tejto publikácií, v ktorej chce s nami hľadať odpovede na samotné problémy života viery a našej cesty k večnému cieľu. V podstate tieto odpovede nie sú zložité, ale sú v nás zastreté vplyvom sveta, ktorý nám priam "vnútil" zlé zásady. Preto nám autor doporučuje "útek" zo sveta a "pôst" od medií, aby sme v sebe vytvorili dostačujúce ticho k načúvaniu Boha, ktorý sa k nám prihovára slovami Písma, ale aj náukou Svätých Otcov, či udalosťami, ktoré vstupujú do nášho života. Treba len chcieť viesť tento dialóg, ktorý od nás vyžaduje istú dávku pokory, v ktorej ľahšie prijmeme slová od tohto druhého. A tak chcem už len popriať všetkým čitateľom, aby vstúpili do vnútorného "dialógu" s myšlienkami tejto knihy a nebáli sa uviesť ich do svojho života. Predkladateľovi tejto knihy chcem poďakovať za snahu o zušľachťovanie našej komunikácie s Bohom, so sebou i s ľuďmi. A všetkých tvorcov i čitateľov tohto diela vkladám v tomto jubilejnom roku ikony slziacej Bohorodičky v Klokočove do materinských rúk našej Nebeskej Matky.

Veľmi často stojíme ako kresťania pred otázkou, ako máme konkrétne žiť duchovný život, život v Kristovi, v každodenných radostiach a sklamaniach? Cirkevní otcovia nám ponúkajú vďaka svojej osobnej skúsenosti duchovného života s Ježišom Kristom návod, ako dosiahnuť jednotu s Bohom. To je tradícia Cirkvi, ktorá je pokladom. Z nej čerpá aj druhý diel zbierky zamyslení otca Mirona Keruľ-Kmeca st., ktoré vychádzajú z Asketických homílií (5 až 24), svätého Izáka Sýrskeho alebo Izáka z Ninive. Jeho dielo, Asketické homílie, ktoré vzniklo v 7. storočí, bolo preložené do mnohých jazykov a prekonalo všetky prekážky, ktoré oddeľovali kresťanov medzi sebou navzájom. Svojou duchovnou tvorbou ide o jedného z najznámejších východo-sýrskych mníchov. Vo svojich homíliách neodovzdáva svoje reflexie, ale predovšetkým svoju konkrétnu skúsenosť. Jazyk je priamy, nesprostredkovaný filozofickými kategóriami, bohatý na obrazy typické pre semitskú citlivosť. Jeho myšlienky sú odovzdávané, ako myšlienky oduševneného učiteľa svojim žiakom, ktorí potrebujú vziať vážne , radikálnym spôsobom životnú ponuku, ktorá vychádza z Evanjelia. Ním je fascinované celé posolstvo svätého Izáka Sýrskeho. Je dobré spomenúť dve významné osobnosti, na ktoré mal svätý Izák Sýrsky v našom európskom prostredí vplyv. Prvou je F. M. Dostojevský, ktorý vo svojom diele priamo či nepriamo predstavuje tvorbu svätého Izáka Sýrskeho. Najzreteľnejšie to robí vo svojom románe Bratia Karamazovci, kde do jednej z postáv, Grigorijovi, ktorý je sluhom otca Karamazova, vkladá svoju autobiografickú skúsenosť. Tam opisuje, ako "odniekiaľ si zaobstaral zbierku homílií nášho cteného otca svätého Izáka Sýrskeho, ktorého čítal s vytrvalosťou dlhé roky, bez toho aby mu porozumel. Vlastne aj preto si ho cenil a mal ho rád ešte viac"/1/. Druhou osobnosťou je svätý Filip Neri, ktorého poznáme azda viac z filmového spracovania jeho životopisu. Ide o svätca, ktorý žil v Ríme v čase po Tridentskom koncile. Bol otcom Oratória a pôvodom z Florencie. V Ríme dal začiatok výnimočnému reformnému hnutiu v katolíckej cirkvi. V jeho osobnej knižnici sa našiel spis svätého Izáka Sýrskeho: O dokonalosti kontemplatívneho života. Mnoho čŕt typických pre spiritualitu svätého Filipa Neriho, majú odvolávky v myšlienkach svätého Izáka Sýrskeho, ako napríklad sloboda v duchu, pokora, čistota srdca a tela, trpezlivosť, zrieknutie sa sveta, ale predovšetkým radosť, typická črta autentického kresťanského života/2/. Som veľmi rád, že autor tejto publikácie dáva slovenskému čitateľovi aspoň trochu nahliadnuť do sveta sýrskeho mníšstva 7. storočia, prostredníctvom svätého Izáka Sýrskeho a jeho Asketických homílii. Nech sú tieto zamyslenia inšpiráciou všetkým, ktorí túžia po autentickom živote s Kristom.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.

Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Homília 54 – 64. Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“ Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo. Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu. Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi. Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jes

Milí priatelia, v roku masívneho šírenia vírusu Covid 19, keď sa celé ľudstvo trápi bojom s touto nebezpečnou pandémiou, nemôžem začať inak len konštatovaním, že je to pre všetkých ľudí veľká Božia výzva k obráteniu a k zameraniu sa na duchovný život. Boh nás má veľmi rád a ponúka nám svoju milosť mnohorakým, aj takým výrazným spôsobom, akým je pandémia. Chce, aby sme sa pozastavili, aby sme spomalili svoje životné tempo a hlavne, aby sme sa začali zamýšľať nad zmyslom svojho života. Lebo sa ženieme a ani nevieme za čím a kam. Áno, ľuďom často uniká duchovný rozmer ich života, a je to logické, lebo žijeme v pozemskom, materiálnom svete, ktorý nás vťahuje do toho, aby sme zmýšľali a konali len pozemsky. Svätý Marek Asketik nám ponúka vzácne myšlienky pre obohatenie nášho života. Autor tejto publikácie nám ich s pomocou Božou meditatívne rozvádza a pomáha nám ich pochopiť do hĺbky. Zaujali ma myšlienky svätca, ktorému ide o náš dobrý kresťanský život, o verné nasledovanie Ježiša Krista. Ale zaujali ma aj slová autora, ktorý pokojným, meditatívnym vysvetľovaním pomáha čitateľovi osvojovať si myšlienky sv. Marka Asketika, aby sme ich prijali do svojho života a to nielen rozumom, ale predovšetkým srdcom. Svätec konštatuje, že "každé požehnanie prichádza z Božej prozreteľnosti. Ale uniká tým, ktorí sú nevďační a záhaľčiví." Koľkí ľudia nevedia o svojej nevďačnosti, či záhaľčivosti? Nájdeme ich všade, aj u Bohu zasvätených osôb. V čom sa prejavuje naša veľká nevďačnosť? Prejavuje sa najmä tým, že zabúdame na nášho najväčšieho Dobrodincu a Záchrancu, že zabúdame na Ježiša Krista, ktorý prebýva v bohostánkoch našich chrámov. Čaká nás tam ako väzeň Lásky a my prechádzame popri chrámoch bez povšimnutia a bez pozdravenie Ježiša. Je priam tragédiou dnešných ľudí, že tak veľa času trávia neužitočne, napr. pred televízorom a internetom, kde nás zlý okráda najviac. Okráda nás o čas, ktorý by sme mali venovať modlitbe, vzájomnej rodinnej komunikácii, venovaniu sa deťom, či čítaniu Svätého písma a dobrých kníh. Tiež nám podsúva veľa zlých myšlienok a obrazov z filmov, ktorými zapratáva našu myseľ i srdce a vzbudzuje v nás zlú žiadostivosť a tak komplikuje náš život. Milí čitatelia, staňme sa duchovnými ľuďmi. Starajme sa nielen o potreby tela, ale aj o potreby nesmrteľnej duše. Touto knihou sa nám dostáva do rúk dobrá pomôcka, ktorou môžeme duchovne obohatiť svoj život. Všetkým čitateľom zo srdca udeľujem archijerejské požehnanie.

Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života. Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením. Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča: "Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli."/1/ Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov. Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6). Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali "začiatočné prvky Božích slov" (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule "v mene Otca i Syna i Svätého Ducha", ako ju nachádzame u Mt 28, 19. Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení. Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti. Apológie boli v istom zmysle akousi pred-kat

Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapojovalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť. Učeník teda čakal až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svo- jim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 – 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá. Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov opovažujú sa Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva. „Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti? Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby. Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keďsa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2). Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty. Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu. Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keďsa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 – 8). To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii. V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu. Ak sa ju dobre modlíme a podľa nej budeme aj žiť, stane sa vynikajúcim pomocníkom nášho kresťanského života. Nech k tomu poslúži aj táto zbierka príkladov a myšlienok.

Úvodné slovo Kniha proroka Jonáša nám rozpráva, ako Boh poslal proroka Jonáša k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného národa. Jonáš poznal Božiu dobrotu a predvídal, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, zviedla ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku na západ. Ninive „bolo veľké mesto pred Bohom“ (2, 3) a Bohu na ňom veľmi záležalo, aby sa obrátilo. Boh urobil s prorokom zázrak, aby pochopil a splnil, čo mu Pán prikázal. „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ (2, 4). S týmito slovami preto prorok Jonáš vstúpil do mesta Ninive, aby na Boží príkaz vyzval jeho obyvateľov k pokániu, pretože ich zloba vystúpila pred Pána (1, 2). Nato vyšiel z mesta a čakal, že bude svedectvom Božieho hnevu – zničenia obyvateľov tohto mesta. Obyvatelia mesta však uverili Božím slovám, začali sa postiť a robiť pokánie. Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi (3, 10). „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (4, 1). Čakal, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval (4, 5). Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny (4, 6 – 9). Touto rozpravou Boh krásne ukazuje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktorými obklopuje bez rozdielu všetky stvorenia: „Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?“ (4, 11). Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na toto obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania (porov. Mt 12, 41 a Lk 11, 29 – 32). Nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy. Sv. evanjelista Ján vyjadril túto milosrdnú Božiu lásku slovami: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby ma večný život“ (Jn 3, 16). Príkladom viery druhých Boh dáva uvažovať maloverným a neveriacim nielen v svojej dobe, ale i nám. Svojim poslucháčom za príklad viery dáva správanie ľudí v povestne skazenom asýrskom meste Ninive po pôstnom pokání. Máme pôstny čas. Je to čas, kedy máme vstúpiť do seba. Obyvatelia mesta Ninive mali na to štyridsať dní. Máme ich aj my. Preto odvráťme sa od zlých ciest, robme pokánie, aby Boh sa nad nami zmiloval a nepostihol nás nešťastím. Počujme aj výzvu Cirkvi týchto dní: „…Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele). Ak uveríme týmto slovám, potom sa Boh aj nad nami zmiluje, a „odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme“ (Jon 3, 9).

Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi. Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004. Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým. Miron Keruľ-Kmec.