Filokalia strana 3 z 8

„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Tieto Kristove slová mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery, kresťanský obraz človeka a jeho životnej cesty. Láska už nie je „prikázaním“, ale odpoveďou na Boží dar lásky. Preto už sv. Augustín napísal: „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“ Z toho dôvodu „s postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky – charita – ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo“, napísal pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (22). Svätý Otec ďalej konštatuje, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a služba lásky, ktoré nemôžu byť od seba oddelené. Preto je služba lásky pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla prenechať iným, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je ako Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo potrebuje (25). Láska – caritas – bude vždy potrebná, a to aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu (28). Podľa vzoru, ktorý nám ponúka podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, je východiskom jednoducho odpoveďna to, čo je v každom čase potrebné: hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť (31). Sv. apoštol Pavol nás vo svojom Hymne na lásku učí, že láska je vždy niečo viac než jednoducho činnosť: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 3). Tento hymnus má byť pre nás všetkých magna charta, pretože v nej sú zhrnuté všetky úvahy, ktoré rozvinul pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej láske. (Deus caritas est) Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach blížneho nie je dať mu niečo zo seba, ale seba samého (34). V tomto zmysle sú večne platné slová z Listu sv. apoštola Pavla Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým...“ (6, 10). „Svedectvo lásky je najpresvedčivejším argumentom, ktorý môžu kresťania ponúknuť ako dôkaz existencie Boha – Lásky, je to najvznešenejšia cesta, o ktorej hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13).“ (Kde je tvoj Boh?, 3). Nech nám aj tieto myšlienky nad skutkami telesného milosrdenstva pomôžu pochopiť a praktizovať to v každodennom živote. František Dancák

Slávny sochár Thorwaldsen prechádzal raz okolo mramorových balvanov. Odrazu radostne vykríkol: "Už ho mám!" Keď sa pýtali, koho vlastne má, odpovedal, že anjela a ukazoval na veľký neforemný kus mramoru. Chcel vytesať veľkú sochu anjela a videl ho už v tej skale akoby hotového. V každom v nás sa skrýva Božie dieťa, stvorené na Boží obraz. Ako takí sme budúci dedičia nebeského kráľovstva... Preto k podstate vykúpenia nepatrí len zmierenie Božej urážky za hriechy, ale i povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, ako sme mali predtým, a to do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti anezaslúženým darom, ktorý je nezávislý od ľudských zásluh. Koľko útechy a sily je vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholuovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo vzaté všetko, nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život. Preto sv. Ján vo svojom veľkolepomúvode o živote Ježiša Krista svedčí: "Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn l, l6).

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

Charles Pierre Péguy (1873-1914), francúzsky novinár a básnik, sa narodil v Orléans a zomrel vo vojne. Bol najskôr oduševnený socialista so vznešenými ideálmi. Neskôr sa stal presvedčeným katolíkom. Svoju vieru prežíval takmer mučenícky, pretože niektoré skutočnosti pociťoval veľmi extrémne (najmä večnosť pekla). Ako spisovateľ, básnik a autor mnohých polemík bojoval za dôstojnosť človeka a za spoločnosť preniknutú kresťanstvom. Okrem rozličných úvah a poznámok napísal aj báseň Porche du mystére de la deuxiéme vertu (Predsieň tajomstva druhej čnosti, 1911). Je to jedna z najlyrickejších básní, aké kedy Péguy napísal. V básni sa upriamuje na nádej, na malú čnosť, za ktorou idú dve väčšie sestry (viera a láska). Matka nádeje je Panna Mária. Básnik ju v intenzívnych a hlbokých veršoch ospevuje ako „la plus grande bénédiction qui soit descendu sans toute la création“ (najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie). Myšlienky tejto básne boli pre mňa motívom k napísaniu týchto úvah o Panne Márii – „najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie“.

Pred rokmi nakrútili v Amerike film pod názvom Svet temnôt. Jeho dej je nasledovný: V Jeruzaleme na Golgote robia vykopávky. Archeológ naraz oznámil, že našiel hrob Jozefa z Arimatey. V hrobe ležala mŕtvola muža so stopami ukrižovania. Archeológ ukazuje mŕtvolu všetkým a vyhlasuje: Toto je Kristovo telo; teda Kristus nevstal z mŕtvych. Táto správa pôsobí ako zemetrasenie. Všetko, čo žije z Krista, čo Krista pripomína, je odsúdené k zániku. Kňazi odchádzajú do civilného zamestnania, kostoly sa zatvárajú, kláštory sa vyprázdňujú, kríže miznú z domácnosti a z verejnosti. Svet sa ale dostáva do duchovných temnôt. Život sa stáva džungľou, prestávajú platiť všetky mravné hodnoty. Naraz sa zistí, že svet predsa stál na Kristovi, aj keď ho neuznával a popieral. Archeológ však pred smrťou pod ťarchou výčitiek svedomia priznáva, že jeho tvrdenie nebolo pravdivé. Všetko to urobil len z túžby po senzácii, aby sa stal slávnym. „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, spievame s oduševnením na veľkonočné sviatky. „Pán naozaj vstal z mŕtvych...” (Lk 24, 34). Po svojom umučení a vzkriesení sa zjavoval svojim učeníkom a ukazoval im svoje prebodnuté ruky a nohy (porov. Lk 24, 39). Od tejto chvíle je táto skutočnosť radostným a víťazným pozdravom: Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

K múdremu mužovi prišiel raz muž a ponúkal mu svoj tovar. Vyťahoval množstvo vecí, ktoré mal na predaj. Keď to mudrc videl, povedal: „Ako ryba zahynie, keď je na suchu, tak aj ty zomrieš, keď sa necháš ovládať vecami tohto sveta. Ryba pre svoj život potrebuje vodu, ty potrebuješ samotu.“ Keď to kupec počul, zdesene sa ho opýtal: „A to mám nechať obchodovanie a vstúpiť do kláštora?“ Mudrc mu odpovedal: „Vôbec nie. Obchod si pokojne ponechaj, ale vojdi do seba.“ To je aj náš cieľ. Vstúpiť do seba, obrátiť sa! Máme na to pôstny čas... Ak tento cieľ zoberieme vážne, potom bude pre nás 40-dňový pôst znamenať nielen naše chcené odriekanie, ale aj skutočné pochopenie toho, že bez sebazaprenia nejestvuje víťazstvo nad hriechom. Lebo celý náš život na zemi je veľkým obdobím pôstu, v ktorom nejde len o odriekanie, ale aj o prijatie života so všetkými nedostatkami a ťažkosťami, ktoré od nás vyžaduje naša situácia či naše zdravie a možnosti. V tomto ohľade sa Cirkvou definovaný pôstny čas pred Paschou sa môže stať perfektnou školou na zvládnutie rozličných situácií života v nedostatku, ale s presným zameraním na cieľ, ktorým je Boh. Ak bude pre nás tento cieľ dominantný, potom je to vlastne radosť z nachádzania Boha, ktorý z lásky prijal na seba ľudské utrpenie. „...Prišiel čas duchovných kvetov. Obnovme svoje duše a prinášajme plody čností, lebo Ženích, Kristus, je už blízko, aby víťazov ozdobil vencami. Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele).

Svätý Izák Ninivský alebo Izák Sýrsky, sa narodil v oblasti moderného Kataru a žil v siedmom storočí. Izák, ktorý bol vysvätený za biskupa v Ninive niekedy medzi rokmi 661 a 681 n. l., sa po piatich mesiacoch stiahol zo svojho cirkevného úradu a odišiel do ústrania žiť ako mních-pustovník v horách juhovýchodného Iraku. Izák Sýrsky je duchovným učiteľom par excellence, ktorý rozvinul komplexné učenie o mníšskom živote, modlitbe a zjednotení sa s Bohom. Jeho duchovné spisy, ktoré boli preložené z pôvodnej sýrčiny do mnohých iných jazykov, čítali ich kresťanskí mnísi po stáročia. V mníšskom prostredí pripisujú Izákovi Sýrskemu aj tieto atribúty: lampa hesychie, útecha pustovníkov a úctyhodný sprievodca mníchov. Druhá zbierka obsahuje mnohé témy duchovného života: list o rôznych druhoch pokoja, o skrytej modlitbe, o narodení duchovného vnímania v duši, o duchovnom význame tajomstva kríža, o čistej a nenarušenej modlitbe, o zachovaní skrytej bdelosti v duši, odkiaľ sa rodí neustále plač, o vnútornej pokore, o úteche, ktorú poskytuje Boží súcit, tým ktorí zostávajú v pokoji v záujme Boha, o vďakyvzdaní v časoch skúšky, do týchto textov homílií je zahrnutých niekoľko veľmi nápadných modlitieb a jednu kapitolu skutočne tvorí zbierka tridsiatich modlitieb. Tretiu homíliu tvoria tzv. Kapitoly o poznaní, ktoré obsahujú vznešené kontemplácie, dokonalé poznanie, bohaté a úžasné vhľady a veľké tajomstvá. Prinášajú úžitok a potešenie pre dušu a prispievajú k jej rastu v duchovných veciach. „Ak túžiš okúsiť Božiu lásku, brat môj, premýšľaj o Jeho vlastnostiach, o Jeho dobrých skutkoch a o Jeho svätej prirodzenosti, mysli, rozjímaj, spomínaj a nechaj svoju myseľ túlať sa v tom v každom okamihu svojho života a vtedy si uvedomíš, ako sú všetky časti tvojej duše zapálené láskou, ako žeravý plameň dopadá na tvoje srdce a rastie v tebe túžba po Bohu a z lásky k Bohu prichádzaš k dokonalej láske k ľuďom… Kto žije v mlčaní a v styku s poznaním, ľahko a rýchlo dosiahne Božiu lásku a skrze lásku k Bohu sa priblíži k dokonalej láske k ľuďom“ (Homília 10, 29.33).

Svätý Izák Ninivský alebo Izák Sýrsky, sa narodil v oblasti moderného Kataru a žil v siedmom storočí. Izák, ktorý bol vysvätený za biskupa v Ninive niekedy medzi rokmi 661 a 681 n. l., sa po piatich mesiacoch stiahol zo svojho cirkevného úradu a odišiel do ústrania žiť ako mních-pustovník v horách juhovýchodného Iraku. Izák Sýrsky je duchovným učiteľom par excellence, ktorý rozvinul komplexné učenie o mníšskom živote, modlitbe a zjednotení sa s Bohom. Jeho duchovné spisy, ktoré boli preložené z pôvodnej sýrčiny do mnohých iných jazykov, čítali ich kresťanskí mnísi po stáročia. V mníšskom prostredí pripisujú Izákovi Sýrskemu aj tieto atribúty: lampa hesychie, útecha pustovníkov a úctyhodný sprievodca mníchov. Druhá zbierka obsahuje mnohé témy duchovného života: list o rôznych druhoch pokoja, o skrytej modlitbe, o narodení duchovného vnímania v duši, o duchovnom význame tajomstva kríža, o čistej a nenarušenej modlitbe, o zachovaní skrytej bdelosti v duši, odkiaľ sa rodí neustále plač, o vnútornej pokore, o úteche, ktorú poskytuje Boží súcit, tým ktorí zostávajú v pokoji v záujme Boha, o vďakyvzdaní v časoch skúšky, do týchto textov homílií je zahrnutých niekoľko veľmi nápadných modlitieb a jednu kapitolu skutočne tvorí zbierka tridsiatich modlitieb. Tretiu homíliu tvoria tzv. Kapitoly o poznaní, ktoré obsahujú vznešené kontemplácie, dokonalé poznanie, bohaté a úžasné vhľady a veľké tajomstvá. Prinášajú úžitok a potešenie pre dušu a prispievajú k jej rastu v duchovných veciach.  „Ak túžiš okúsiť Božiu lásku, brat môj, premýšľaj o Jeho vlastnostiach, o Jeho dobrých skutkoch a o Jeho svätej prirodzenosti, mysli, rozjímaj, spomínaj a nechaj svoju myseľ túlať sa v tom v každom okamihu svojho života a vtedy si uvedomíš, ako sú všetky časti tvojej duše zapálené láskou, ako žeravý plameň dopadá na tvoje srdce a rastie v tebe túžba po Bohu a z lásky k Bohu prichádzaš k dokonalej láske k ľuďom... Kto žije v mlčaní a v styku s poznaním, ľahko a rýchlo dosiahne Božiu lásku a skrze lásku k Bohu sa priblíži k dokonalej láske k ľuďom“ (Homília 10, 29.33).

Dielo Evergetinos uvádza čitateľa do umenia duchovného života prostredníctvom výberu z učenia mnohých svätých prvých desiatich storočí. Ide o praktického sprievodcu pre očistenie mysle, uzdravenie vášní a náklonností k hriechu a pre dosiahnutie vnútornej premeny, ktorá je cieľom kresťanského života a spásy. Človeku ukazuje jednotlivé kroky na ceste k zbožšteniu – theosis. Táto publikácia sa venuje 8. až 17. hypotéze, ktoré sa najprv dotýkajú stavu duše pred a po smrti a neskôr poukazujú na nutnosť odpútania sa od sveta. Reflexie a komentáre sú vlastne prípravou na online formačné stretnutia Filokalia Live. Záznamy z predchádzajúcich stretnutí sú dostupné na podcaste Pramene.

Dielo Evergetinos uvádza čitateľa do umenia duchovného života prostredníctvom výberu z učenia mnohých svätých prvých desiatich storočí. Ide o praktického sprievodcu pre očistenie mysle, uzdravenie vášní a náklonností k hriechu a pre dosiahnutie vnútornej premeny, ktorá je cieľom kresťanského života a spásy. Človeku ukazuje jednotlivé kroky na ceste k zbožšteniu – theosis. Táto publikácia sa venuje 8. až 17. hypotéze, ktoré sa najprv dotýkajú stavu duše pred a po smrti a neskôr poukazujú na nutnosť odpútania sa od sveta. Reflexie a komentáre sú vlastne prípravou na online formačné stretnutia Filokalia Live - https://www.filokalia.sk/live/. Záznamy z predchádzajúcich stretnutí sú dostupné na podcaste Pramene.

"Poznáme pekný príklad a svedectvo svätej Bernadety (1844 – 1879), ktorú po  zjavení Panny Márie v  Lurdoch vyšetrovali a skúmali pravosť toho, čo hovorí. Presviedčali ju, že si to vymys-lela a nik z tých, ktorí ju vyšetrovali, jej nechcel veriť. Svätá Ber-nadeta má k týmto ľuďom krásny Boží postoj, keď hovorí najviac protestujúcemu vyšetrovateľovi: „Ja tu nie som na to, aby som vás presvedčila, mám vám to len oznámiť.“ Aj my sme tu nie preto, aby sme niekoho nasilu presvedčili, nech je veriaci, ale sme tu preto, aby sme vierou, ktorú sme pri-jali, mohli ľuďom oznámiť, kde je naše bohatstvo, kde je náš po-klad, a nehanbili sa vydávať svedectvo o tom, komu sme uverili (pozri 2 Tim 1, 12). Život kresťana je na očiach tohto sveta, preto je potrebné v  tomto zdravom zmysle a  smere provokovať. Nie negatívne, násilne, nechutne, dotieravo, ale s nákazlivou ponu-kou krásnych a pozitívnych ľudských hodnôt. Možnosti k tomu máme každý deň, ako sa to spieva v  jednej kresťanskej piesni: „...nečakaj na svoj deň, na svoj čin, každá chvíľa sa ti ponúka“. „Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju...“ (KKC, 1816), „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Tak povzbudzoval už Pán svä-tého Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou...“ (Sk 18, 9). „Budúcnosť kresťanstva je v  jeho pravdivosti. Bez obalov, bez fráz budeme rozprávať, čo cítime a čo myslíme, musia to byť doslova svedectvá nášho života, a len táto pravda, žitá a úprim-ná, nás zachráni a vyslobodí“ (A. Srholec: Ako čerstvý chlieb, 7). Lebo „dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov len vtedy, keď sú aj svedkami“ (pápež Pavol VI., 1974). Nech k tomu poslúži aj táto zbierka myšlienok."

V pastoračnej činnosti majú pohreby veľký význam. Pohrebný príhovor je z toho hľadiska dôležitým prvkom v pohrebnom obrade, pretože má prehĺbiť v človeku pohľad viery na ľudský život. Mať po ruke niekoľko myšlienok preto padne vhod každému kazateľovi. Každý takýto pohrebný príhovor môžeme doplniť aj vhodným príkladom. Práve ním môžeme lepšie vyjadriť niektorú náboženskú pravdu, alebo niečo pripomenúť zo života toho alebo tej, ktorým vzdávame poslednú úctu. Možno práve ním dokážeme niekoho osloviť alebo posilniť jeho vieru.

Každý z nás iste rád spomína na svoje detstvo. A iste pamä- tá aj na slová svojej matky, ako nás učila modliť sa, ako nám na srdce kládla dobré rady a napomenutia... Vyrástli sme, odišli do škôl, do života, do sveta. Ale na dob- ré slová našej matky sme nezabudli a s láskou spomínali:„Naša matka to takto myslela, tak povedala...“ A preto sme sa k týmto slovám neraz vracali a spomínali. Ako kresťania máme tiež spoločnú matku – nebeskú Matku Pannu Máriu. Dal nám ju Ježiš Kristus, keď zomieral na kríži Aj ona nám zanechala niekoľko slov. Nie je ich mnoho, ako by sme čakali. Sú to však slová plné lásky, starostlivosti, po- vzbudzujúce slová, o ktorých by bolo možno napísať knihy.

Učiteľ, „povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?“ (Mt 24, 3; Mk 13, 4; Lk 21, 7). Človek odnepamäti hľadá odpovede na tieto otázky. Zaují-malo to aj Ježišových učeníkov. Ježišova odpoveď je ale jedno-značná: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Ježiš teda neoznámil dá-tum, kedy má prísť toto zavŕšenie vekov, tento koniec sveta; to je tajomstvo, ktoré pozná iba Otec (Mk 13, 32), a nie je vecou ľudí poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil vlastnou mocou (Sk 1, 7). Pri Ježišovom nanebovstúpení zhromaždení počuli: „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1, 11) Zdá sa, že v začiatkoch Cirkvi si veriaci, naskrze preniknutí svetlom Paschy a Turíc mysleli, že Kristus sa vráti hneď. Svätý Pavol však koriguje tieto ilúzie a nastojí na povinnosti bedliť, lebo „Pánov deň príde ako zlo-dej v noci“ (1 Sol 5, 2). To, kedy a ako to bude, prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Definitívne to bude „v po-sledný deň“ (Jn 6, 39). Je teda spojené s  druhým Kristovým príchodom na svet, keď „na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba“ (1 Sol 4, 16). Vtedy „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29). Fatima je jednou z najväčších odpovedí svetu, ktorý zabú-dal a dnes ešte viac zabúda na pravý význam pozemského ži-vota a jeho pokračovanie vo večnosti. Jej hlavným poslaním bolo ukázať vážnosť pozemského života, ktorý nie je ničím iným než krátkou prípravou na večnosť, ktorá môže byť ra-dostná, ale aj tragická. Je poukazovaním na milosrdenstvo, ale zároveň na Božiu spravodlivosť.

Mnohí z nás sme už iste stáli pri posteli zomierajúceho, najmä otca alebo matky. Každé slovo, ktoré sme vtedy počuli, sa hlboko vrylo nielen do nášho srdca, ale aj do našej pamäti, často na celý život. Preto neraz opakujeme: Taký bol náš otec, matka... Takto to povedal otec, matka... V evanjeliu máme zapísané slová, ktoré povedal Ježiš, keď zomieral na kríži za naše hriechy. Vtedy z kríža povedal sedem slov –sedem viet – ktoré sa nám veriacim hlboko vryli do srdca. Len málokto si dokáže predstaviť ťažkosť situácie, v ktorej sa vtedy Ježiš nachádzal. Skutočnosť, že v tej chvíli prechádzal náročnou skúškou, môžeme vidieť už pri jeho zápase v Getsemanskej záhrade, keď mu pri modlitbe tiekla z čela krv. Snáď iba tí, ktorí si za čias totality v prenasledovaní prežili svoje, by mohli povedať, že aspoň sčasti rozumejú situácii, v ktorej sa Pán Ježiš nachádzal. Čo všetko musel vytrpieť „muž bolestí“ (Iz 53, 3). Výpovedné svedectvo podáva aj Turínske plátno. My, vďaka Božiemu slovu, môžeme sledovať, ako sám Ježiš Kristus znášal tiaž blížiacej sa smrti. Aké boli jeho posledné slová, znejúce z kríža v tejto ťažkej chvíli. Pán Ježiš vo svojej Reči na vrchu o svojich slovách povedal: „Každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale“ (Mt 7, 24). O jeho posledných slovách z kríža to platí zvlášť. Rozmýšľajme o nich. Dobrotivý Ježišu, chceme rozjímať o tvojich posledných slovách na kríži. Vyslovil si ich vyschnutými perami z boľavého srdca ku všetkým ľuďom sveta. Daj, nech hlboko vniknú do našej duše, uchvátia ju a posilnia. Po našej smrti budeš k nám hovoriť slovami, ktoré rozhodnú o našom večnom živote, síce o konci, ale bez konca. Daj nám silu žiť tak, aby sme si zaslúžili tvoje milosrdenstvo!

Svätý učitelia duchovného života nám nezakrývajú, že cesta k spáse je jednoduchá. Každému ponúkajú tú istú mapu k cieľu, tie isté prostriedky duchovného života, nech už ide o kňazov a mníchov alebo o ľudí zo sveta. Evanjelium je to isté pre každého človeka a jeho prikázania sú záväzné pre každého. Svätí otcovia nám ponúkajú praktickú skúsenosť, ako žiť život s Kristom, aby nám uľahčili náš duchovný zápas. Som presvedčený, že Cirkev musí sprostredkovať túto ich duchovnú múdrosť kresťanom súčasnej doby. Mnohí ju s radosťou príjmu. Mnohí ju môžu síce odmietnuť, ale môžu sa k nej vrátiť v čase, keď iné cesty sa ukážu ako slepé uličky.