Filokalia strana 3 z 7

Táto zbierka príhovorov na všedné dni vznikla pred mnohými rokmi. Imprimatur bolo udelené vladykom Jánom Babjakom SJ, prešovským arcibiskupom a metropolitom, v roku 2004. Vplyvom rôznych okolností bola publikovaná iba malá časť týchto príhovorov v brožúrke Na každý deň. Dúfam že tento návrat k nedokončenému projektu poslúži inšpiráciou mnohým.

Pred pár rokmi sme sa v našej farnosti Sv. Mikuláša v Barbertone rozhodli vytvoriť program pre permanentnú duchovnú formáciu. Zámerom je znovuobjavenie duchovnej tradície, ktorú nám zanechali svätí učitelia duchovného života. V podcaste Pramene som zdieľal skúsenosti s týmto programom, čo vyvolalo pozitívnu odozvu a záujem o podrobnejšie vysvetlenie tohto úsilia. To ma viedlo k zhrnutiu odpovedí do brožúrky Zabudnutá cesta - Duchovná obnova po Covid-19 a iných krízach. Názov vystihuje dve hlavné skúsenosti tých, ktorí prijali pozvanie k tejto permanentnej duchovnej formácií. Prvou je údiv nad mierou zabudnutej duchovnej múdrosti, ktorú nám zanechali svätí otcovia. Štúdium ich slov nám neustále odhaľuje duchovné zákonitosti, ktoré boli objavené počas ich zápasu o svätosť. Niekedy naprávajú naše chápanie duchovného života, inokedy dávajú porozumieť, prečo na tejto ceste stagnujeme alebo predstavujú výzvu k väčšiemu nasadeniu v našom duchovnom úsilí. Toto štúdium skutočne vedie k návratu k starobylej duchovnej tradícií, tejto zabudnutej cesty, ktorá vzišla zo skúseností veľkého zástupu svätých. Návrat k ich múdrosti bol v Cirkvi vždy sprevádzaný veľkou duchovnou obnovou. Druhú vystihujú slová jedného z účastníkov týchto formačných stretnutí: "Je to pre mňa veľkým požehnaním a som rád, že som sa odhodlal k tomuto štúdiu svätých otcov. Vnímanie všetkých tých kríz a škandálov v Cirkvi na mňa negatívne pôsobilo. Bez týchto stretnutí by som azda stratil všetku nádej a azda aj vieru." Iní zas zdieľali, že im to pomohlo zvládnuť situáciu spôsobenú pandémiou Covid-19, čo môžem ako farár s radosťou potvrdiť. Je pre mňa skutočne prekvapením, že tento jednoduchý program mal takú silný dopad na našu farnosť. Spočíva v pravidelných pondelkových stretnutiach, počas ktorých postupne prechádzame učenie svätých otcov, uvažujeme nad ním a pokúšame sa nájsť cestu, ako ho uskutočniť v podmienkach dnešnej doby. Samozrejme, že táto formácia sa neobmedzuje len na tieto stretnutia. Homílie, príhovory a individuálne duchovné rozhovory sú tiež prostriedkom na sprostredkovanie múdrosti svätých otcov. V brožúrke zdieľam túto našu skúsenosť duchovnej obnovy. Doplnil som ju o náčrt šiestich tém, ktorým sa v priebehu tohto roka budeme intenzívnejšie venovať. Ide o oblasti, ktoré sme počas stretnutí identifikovali, ako zabudnuté základné kamene duchovného života. Táto publikáciu nemá ambíciu ponúknuť nejaký prepracovaný program duchovnej obnovy. Ide iba o jednoduché ponúknutie skúsenosti našej farnosti s nádejou, že sa môže stať užitočnou inšpiráciou pre druhých.

Rebrík božského výstupu bol napísaný predovšetkým pre mníchov. No slová svätého Jána Klimaka na začiatku prvej kapitoly naznačujú, že jeho úmyslom je osloviť každého človeka túžiaceho po spáse. Hovorí: „Dvere večného života sú otvorené pre každého. Cieľ nášho života je nasledovať Krista a podobať sa mu v jeho božskej láske.“ A skutočne, zástupy tých, ktorí žili vo svete, počas storočí siahali po tomto jeho rebríku, aby sa vydali na cestu k dosiahnutiu spásy. Zaiste je na mieste správne rozlišovanie vecí, ktoré sú výlučne určené pre mníchov, ako aj hľadať správnu formu uskutočňovania jeho rád v súčasnom svete, ale bez akéhokoľvek zmiernenia ich radikálnosti.

Často je počuť ľudí v zložitých otázkach života povedať na adresu zodpovedných: „Bol by som zvedavý, čo si o tom on myslí...“ A vtedy zvyčajne odpovede neprichádzajú. Keď ma ľudia zastavovali ako kňaza, či biskupa, mnohokrát som odpovedal na tie isté problémy viacerým ľuďom na rozličných miestach. A tak som využil veľké modlitbové stretnutia v Klokočove cez Fatimské soboty aj na hodinku otázok a odpovedí – teda na dialóg s veriacimi, kedy mi väčšinou na lístkoch ľudia posielali svoje otázky, výhrady, či nápady. Často krát sa stávalo že jedinou odpoveďou som oslovil viacerých ľudí zápasiacich s tým istým problémom. Preto som po návšteve Ad limina rozšíril možnosť pýtať sa cez facebook, a to na návrh o. Štefana Keruľ-Kmeca, s ktorým sme predtým rozbehli aktivitu smerom k mladým. Moje odpovede nenesú známku teologických pojednaní, ale skôr je to bezprostredná reakcia na daný problém, či otázku, aby ľudia vedeli ako rozmýšľa ich biskup. Pravdou je, že aj moje odpovede sú podporené myšlienkami evanjelia, či kňazov, ktorí ma formovali, alebo dokumentmi, ktoré vytvárali moju názorovú štruktúru myslenia, pretože aj sám by som nechcel vybočiť z pravdivého učenia Cirkvi. A tak do odpovede vkladám to, čo by ľudia radi vedeli vo svojich problémoch a to bez nejakých zastretých formulácii – priamo tak, ako rozmýšľa ich biskup o ich trápení.

Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.” Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách. Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Jeden z najznámejších pustovníkov sýrskej cirkvi Východu je svätý Izák z Ninive (613-700), ktorý sa podobne ako mnoho iných mystikov ukázal byť skutočnou ekumenickou postavou presahujúcou hranice cirkevných rozdelení. Jeho diela preložené do gréčtiny dvoma palestínskymi mníchmi v kláštore sv. Sábu v deviatom storočí, prvýkrát uverejnené v roku 1770, sú stále obľúbeným čítaním na hore Athos. Latinská verzia, ktorá vznikla medzi 12. a 13. storočím a počas 14. a 15. storočia, bola preložená do taliančiny, francúzštiny, katalánčiny, kastílčiny a portugalčiny. Napokon rumunský preklad pochádza z 18. storočia a neskôr nasledovali ďalšie preklady do moderných jazykov, až po japončinu. Izákove spisy boli ocenené hlavne mníchmi a laikmi, ktorí patria do gréckeho a ruského sveta, ale aj vďaka latinskému prekladu bol až do 18. storočia veľmi obľúbeným autorom nielen v mníšskom prostredí západnej Cirkvi. Medzi mnohými duchovnými spisovateľmi Asýrskej Cirkvi Východu je Izák Sýrsky považovaný za jednu z najväčších autorít a tiež za jedného z najväčších kresťanských mystikov všetkých čias. Jeho spisy sa tešia veľkej obľube medzi kresťanmi Východu i Západu a to aj prostredníctvom mnohých prekladov do klasických a moderných jazykov (grécky, latinský, anglický, francúzsky, taliansky a iné).

Často je počuť ľudí v zložitých otázkach života povedať na adresu zodpovedných: „Bol by som zvedavý, čo si o tom on myslí…“ A vtedy zvyčajne odpovede neprichádzajú. Keď ma ľudia zastavovali ako kňaza, či biskupa, mnohokrát som odpovedal na tie isté problémy viacerým ľuďom na rozličných miestach. A tak som využil veľké modlitbové stretnutia v Klokočove cez Fatimské soboty aj na hodinku otázok a odpovedí – teda na dialóg s veriacimi, kedy mi väčšinou na lístkoch ľudia posielali svoje otázky, výhrady, či nápady. Často krát sa stávalo že jedinou odpoveďou som oslovil viacerých ľudí zápasiacich s tým istým problémom. Preto som po návšteve Ad limina rozšíril možnosť pýtať sa cez facebook, a to na návrh o. Štefana Keruľ-Kmeca, s ktorým sme predtým rozbehli aktivitu smerom k mladým. Moje odpovede nenesú známku teologických pojednaní, ale skôr je to bezprostredná reakcia na daný problém, či otázku, aby ľudia vedeli ako rozmýšľa ich biskup. Pravdou je, že aj moje odpovede sú podporené myšlienkami evanjelia, či kňazov, ktorí ma formovali, alebo dokumentmi, ktoré vytvárali moju názorovú štruktúru myslenia, pretože aj sám by som nechcel vybočiť z pravdivého učenia Cirkvi. A tak do odpovede vkladám to, čo by ľudia radi vedeli vo svojich problémoch a to bez nejakých zastretých formulácii – priamo tak, ako rozmýšľa ich biskup o ich trápení.

Jeden z najznámejších pustovníkov sýrskej cirkvi Východu je svätý Izák z Ninive (613-700), ktorý sa podobne ako mnoho iných mystikov ukázal byť skutočnou ekumenickou postavou presahujúcou hranice cirkevných rozdelení. Jeho diela preložené do gréčtiny dvoma palestínskymi mníchmi v kláštore sv. Sábu v deviatom storočí, prvýkrát uverejnené v roku 1770, sú stále obľúbeným čítaním na hore Athos. Latinská verzia, ktorá vznikla medzi 12. a 13. storočím a počas 14. a 15. storočia, bola preložená do taliančiny, francúzštiny, katalánčiny, kastílčiny a portugalčiny. Napokon rumunský preklad pochádza z 18. storočia a neskôr nasledovali ďalšie preklady do moderných jazykov, až po japončinu. Izákove spisy boli ocenené hlavne mníchmi a laikmi, ktorí patria do gréckeho a ruského sveta, ale aj vďaka latinskému prekladu bol až do 18. storočia veľmi obľúbeným autorom nielen v mníšskom prostredí západnej Cirkvi. Medzi mnohými duchovnými spisovateľmi Asýrskej Cirkvi Východu je Izák Sýrsky považovaný za jednu z najväčších autorít a tiež za jedného z najväčších kresťanských mystikov všetkých čias. Jeho spisy sa tešia veľkej obľube medzi kresťanmi Východu i Západu a to aj prostredníctvom mnohých prekladov do klasických a moderných jazykov (grécky, latinský, anglický, francúzsky, taliansky a iné).

Zriadenie farskej knižnice je jednoduchým projektom, ktorý si nevyžaduje veľa úsilia, ale v priebehu rokov, prináša veľké požehnanie pre celé farské spoločenstvo. Dokonca aj tí, ktorí nesiahnu po žiadnej knihe, majú z nej úžitok. Sú pozdvihnutí tými, ktorí skrze duchovné čítanie postúpili v duchovnom dozrievaní a tak sa stali požehnaním pre všetkých okolo nich.

Zbierka básní s názvom Slovo dýcha je rozdelená do štyroch častí. V prvej časti „Podoby slova“ vníma poetka ľudské slovo i Slovo s veľkým „S“ ako entitu, ktoré umožňuje básnikom „umelecké dýchanie“ a oslobodzuje nás, „keď sme v sebe sami“ (báseň Umelecké dýchanie). Je to Slovo, ktoré neubližuje, ale pomkýna k vnímaniu krásy, bolo na počiatku vekov, má svoje pravidlá a je doslovne vyslovené dušou (báseň Dary). Neubližuje a nie je vyprázdnené, ako toľko slov, ktoré v tejto dobe „covidovej“ búšia do človeka zo všetkých strán.

Spomedzi diel sv. Ignác Brjančaninova je potrebné spomenúť knihu Pole, ktorá, aj keď je len stručným úvodom do umenia duchovného života, nič nestráca na radikálnosti učenia svätých otcov. Nachádzame v nej aj rozsiahlu kapitolu o modlitbe, ktorá vedie čitateľa k postaveniu pevných základov tejto najdôležitejšej časti duchovného života. 40 poučení o modlitbe tvorí súhrn učenia obsiahnutého v tejto kapitole. Sám v úvode hovorí, že o ponúknutých myšlienkach sa bude diskutovať oddelene, aby sa ľahšie udržali v pamäti.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Ľudia sa dnes málo zamýšľajú nad životom v zmysle slov Svätého Písma a málo uvažujú o zmysle svojho života, ktorý má svoj cieľ v nebi. Je to na ujmu zmysluplnosti ľudského konania a zodpovednosti za život, ale aj na ujmu radosti zo života, ktorý má svoje žalosti, ale nie bez šťastia a radosti. Táto radosť nachádza svoju odpoveď v evanjeliu, ktorého doslovný preklad je „radostná zvesť“ (euangelion). Preto aj kňaz, ktorý sa prihovára ľuďom v homílii, má za úlohu aktualizovať večné pravdy v konkrétnych udalostiach súčasného života. Pravda evanjelia totiž zostáva stále tá istá, aj keď naše okolností života sú menlivé. Snažil som sa v úvahách a zamysleniach, v príhovoroch a usmerneniach, byť priamym aj v bolestných otázkach života, aby som neobchádzal pravdu evanjelia, o ktorej sa píše: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ /Hebr 4,12/. Mnohí by radšej obišli problematické miesta života, aby sa nedostali do konfrontácie so súčasnými názorovými trendami, ale to sa nedá, ak chceme zostať verní Kristovmu učeniu. Nechcem sa dotknúť nikoho v jeho názoroch, ale chcem zostať verným učeniu cirkvi, ktoré nie je konzervatívne, ale je vždy aktuálne. Mnohokrát až nasledujúce generácie hovoria o omyloch rozličných ideológií, na ktoré sa ľudia báli vo svojom čase otvorene reagovať, a tým sa spôsobilo veľa ťažkých dopadov na celé generácie. Tí ľudia, ktorí si prešli ťažkými skúsenosťami minulých ideológií, už by nechceli nič podobné zažiť a nechcú, aby to zažívali aj budúce generácie. Ak sa hĺbavo zamýšľame nad aktuálnymi problémami svojej doby v zmysle slov Písma, nedôjdeme k žiadnym omylom, lebo Boh sa v ničom nemýli. Len my, ľudia, si musíme dávať veľký pozor, aby nás zlé interpretácie aj slov Písma neodviedli od pravdy, preto nám apoštol Peter zdôrazňuje: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzniklo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ /2Pt 1,20-21/. A tak vám prajem veľa podnetných zamyslení nad životom, ktorý má cenu večnosti, a tým aktérom, ktorí sa zaslúžili o vydanie tejto publikácie a zozbierali i usporiadali tieto zamyslenia do knižnej podoby zo srdca ďakujem a na všetkých vás zvolávam Božie požehnanie a ochranu Božej Matky. +Milan. "SLÁVA ISUSU CHRISTU!"

   Svojím zjavením Boh oslovuje človeka, aby ho pozval a prijal do svojho spoločenstva. Odpoveďou človeka na toto pozvanie je viera.     Nie je možné veriť bez milosti a vnútornej pomoci Svätého Ducha. Ľudská vôľa a rozum spolupracujú s Božou milosťou pri prijímaní Božej pravdy.    Je dobré a správne zveriť sa Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo hovorí. Takáto viera človeka nikdy nesklame.    Viera v Boha je neoddeliteľne spojená s vierou v jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, nášho Spasiteľa. On sám je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom. Prišiel k nám a zjavil nám Otca. Nemožno však veriť v Ježiša Krista, ak človek nemá podiel na jeho Duchu. Veď len vplyvom Svätého Ducha môže niekto povedať: „Ježiš je Pán.“    Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú Boh nám vlieva. Určuje kvalitu nášho života, udáva správny smer, vzbudzuje nádej, lásku. Viera, skutočná viera, dáva zmysel našej práci, životu i utrpeniu. Vo viere všetko, radosť i zármutok, vedie k oslave Boha, lebo človek za všetkým vidí jeho láskyplné vedenie.    Viera je Boží dar, preto každý deň pokorne prosme: „Pane, daj nám dar silnej viery!“