Filozofická fakulta Trnavskej univerzity

Križujúc Kongens Nytorv v Kodani, tak obľúbené miesto pre Kierkegaardove prechádzky, ma zastavila pani predávajúca ruže a ponúkla mi jednu z nich. Z ničoho nič som stála pred štyrmi rôznymi druhmi ruží a nevedela som, ktorú si vybrať. Nakoniec som si vybrala a pobrala sa ďalej. Cestou som začala rozmýšľať, či som si nemala vybrať buď inú farbu, alebo o niečo menej rozkvitnutú ružu. Neskôr som usúdila, že som vlastne najviac chcela takú ružu, ktorá ani nebola na výber. A nakoniec mi napadlo, že som vôbec nechcela ružu. Tak či onak, ruža v mojej ruke ma nijako neuspokojila. Či toto je sloboda? Vybrať si niečo z ponúknutých možností a potom nielenže ľutovať svoj výber, ale aj samotnú možnosť výberu? Po určitom čase som sa prechádzala po centre „mesta draka“, Krakova. Zo stien starých budov v židovskej štvrti na mňa doslova kričali obrovské nápisy. Všetky z nich boli úpenlivým volaním po nezávislosti a slobode. Stále tam bola prítomná silná spomienka z vojny. Či toto je sloboda? Oslobodenie sa spod vonkajšieho nátlaku? Ľudský život je neustálym tokom, nedá sa zastaviť. Každodennosť je dvojaká: buď je nudná, alebo je turbulentná. Buď sa nudíme, alebo nevieme kam skôr „skočiť“. Pri našom rozhodovaní, výberoch a skutkoch máme skúsenosti s viacerými druhmi čiastkovej či čiastočnej slobody. Ale ktorá z toho množstva slobôd je tá „pravá“? Kedy človek môže zodpovedne povedať, že našiel zmysel života vo svojej slobode?

Sambucus prináša vo svojom deviatom zväzku rad štúdií, recenzií a správ z oblasti vied o antickom staroveku v širšom ponímaní. Uvedená šírka sa na prvý pohľad prejavila v tom, že sú v ňom zastúpené jednak práce orientované na jazykovedu, antické literárne, kultúrne i politické dejiny, jednak práce o tradovaní klasických jazykov a s nimi spojenej kultúry.Uvedená šírka dovolila pristúpiť aj k tradičným témam novým spôsobom, ako ukazujú príspevky Ivana Lábaja o kategórii slovesného vidu v latinčine a Barbory Machajdíkovej o význame Festových glos pre súčasné italicko-etruskologické bádanie. Celkom iný pól štúdia antického sveta predstavuje výskum jeho dejín a otázka objektivity vtedajších historiografov; z tohto hľadiska komentuje Cassia Diona Jozef Kordoš. Viac-menej mimo historickej skutočnosti povedie čitateľa príspevok Lýdie Karkabi, ktorá sa zaoberala básňou De ave Phoenice a jej podkladom, mýtom o zázračnom Fénixovi. V čase vzniku uvedenej básne už bola sformovaná aj zaujímavá kresťanská literatúra; spoluautorská dvojica Erika Brodňanská a Adriána Koželová sústredili svoju pozornosť na dve morálne ladené elégie Gregora Nazianzského a na prítomnosť prírodovedných prvkov v jeho básňach; Marcela Andoková a Kvetoslava Gyuriová sa zamerali na listy sv. Hieronyma a na výchovno-vzdelávacie témy v nich.Bádanie v oblasti neliterárnych textov latinského stredoveku, ktoré dominantne aplikuje metódy pomocných vied historických, zastupuje rozbor listiny z roku 1355 chorvátskej proveniencie od Ivana Baltu.Zvyšná polovica štúdií sa pohybuje v oblasti novolatinských štúdií. Dôležitým javom renesancie 15. a 16. st. bolo oživenie gréčtiny na latinskom Západe; autorská trojica Christian Gastgeber, Jana Grusková, Jozef Kordoš predstavuje program prebiehajúceho rakúsko-slovenského bádania o situácii v oblasti stredného Dunaja. Reformáciou determinovaný humanizmus si bližšie všímajú dve štúdie: Marta Vaculínová sa zaoberala pamätníkom Jána Filického vo fondoch knižnice Národného múzea v Prahe, Oľga Vaneková sa pokúsila objasniť vzťahy Bocatiovej ľúbostnej múzy k rímskym vzorom a k svojim humanistickým súbežcom.Texty, za ktoré vďačíme vedeckému dianiu na historickej Trnavskej univerzite, interpretuje príspevok o osobnostnom profile Františka Forgáča u Samuela Timona, ktorý spracovala ďalšia autorská trojica Michaela Kajanová, Erika Juríková, Nicol Sipekiová. Sokoliarstvo sa azda trocha nečakane stalo témou didaktickej básne, ktorá vyšla v Trnave ako promočná tlač; Lenka Fišerová približuje jej text a vzťahy k antickým vzorom. V poslednej štúdii zameranej na tyrnaviká sa Katarína Karabová zaoberá otázkami a vnímaním mimozemských civilizácií v spisoch niekdajších profesorov historickej Trnavskej univerzity. Úzke prepojenie s vydavateľskou praxou má na zreteli záverečný príspevok Eriky Juríkovej, ktorý približuje rôzne neľahké okolnosti, s ktorými sa Matej Bel pri vydávaní svojich Notícií musel opakovane vyrovnať.Ako zvyčajne, v deviatom zväzku vychádzajú recenzie, ktorých poradie určila časová následnosť tém, takže zachytávajú časové rozpätie od Homéra cez latinskú spisbu neskorej antiky a stredoveku až po recepciu grécko-rímskej kultúry v Nemecku v 18. storočí a postavu nášho prvého profesora klasickej filológie Miloslava Okála, ktorého storočnicu si práve pripomíname.Tretiu časť zväzku tvoria správy z vedeckého života. Majú jednak personálny kontext, jednak predstavujú priebeh a výsledky vedeckého bádania. Riešených, resp. navrhovaných grantových úloh sa týkajú správy Eriky Juríkovej a Ľudmily Buzássyovej, ktorá upozorňuje na konferenciu pripravovanú na marec 2014 k 100. výročiu narodenia Miloslava Okála. Zväzok uzatvára súpis diplomových prác, ktoré boli obhájené v Trnave na konci minulého akademického roku, s krátkymi anotáciami.

Zborník Studia doctoralia Tyrnaviensia 2013 vznikol ako výstup z 3. doktorandského dňa Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý sa uskutočnil 6. februára 2013. Tradícia doktorandských dní, ktorá má na svetových univerzitách svoje pevné miesto, opäť priniesla študentom doktorandského štúdia vzájomné obohatenie, vyvolala plodnú diskusiu, v mnohých prípadoch poukázala na interdisciplinaritu a metodologické prieniky skúmaných tém, a v neposlednom rade poskytla príležitosť na nadviazanie osobných kontaktov.

Trnavská univerzita v Trnave v priebehu dvoch rokov oslavovala dve významné výročia. V roku 2010 to bolo 375. výročie založenia starobylej Trnavskej univerzity pôsobiacej v Trnave v rokoch 1635 – 1777 a rok 2012 bol rokom pripomenutia si jej dvadsaťročnej novodobej histórie. Keď kardinál Peter Pázmaň v roku 1635 zakladal Trnavskú univerzitu, netušil, že jeho želanie vybudovať univerzitu povedie k jej 142-ročnej existencii. Študovali na nej Slováci, Maďari, Chorváti, Nemci, Sedmohradčania, Rumuni a ekonomicky ju udržiavalo slovenské prostredie. Starobylá Trnavská univerzita dodnes inšpiruje a umožňuje vedecké bádanie o jej dejinách, jej inštitúciách, univerzitnom kostole, observatóriu, botanickej záhrade, tlačiarni, jej rozsiahlej knižnej produkcii a o mnohých významných osobnostiach, ktoré na nej pôsobili. Oprávnene možno byť hrdým, že v Trnave pôsobila významná univerzita, ktorá dokázala povzniesť vzdelanosť slovenského národa, ovplyvniť atmosféru Trnavy a presláviť ju v celej strednej Európe.

Kniha Ladislava Tkáčika, pedagóga katedry filozofie, „Príspevok Emmanuela Lévinasa k fenomenológii daru“ zodpovedá nadpisu: Ide o text so skromnou ambíciou byť príspevkom. Nesnaží sa pokryť celé pole problematiky daru či darovania, no snaží sa byť verný fenomenologickému prístupu. Autor začína text etymologickými poznámkami, vďaka ktorým predbežne načrtáva zastreté významy termínu „dar“ a pokračuje topografiou relevantného priestoru, ktorý je podnetným pre celú súčasnú diskusiu o fenoméne daru: Venuje sa Maussovi, Derridovi, Ricoeurovi, Marionovi, Hénaffovi, Bourdieuovi, Heideggerovi. Stredná kapitola nazvaná „Intermezzo“ je kľúčová pre porozumenie významu Lévinasovho diela pre porozumenie daru. Autor to ukazuje na pozadí Lévinasovho kritického vyrovnávania sa s Husserlovou metodológiou, čo ho vedie k uznaniu neobjektivujúcich typov intencionality: intencionality slasti a intencionality túžby. Záverečnú tretiu časť autor venuje prípadovým štúdiám: overovaniu hľadiska vzhľadom k základným témam, ktoré sa chronologicky vynárajú v Levinasovom diele: fenoménu oddelenosti ľudskej bytosti, fenoménu zmyslovej slasti, domu, ženstva, tváre a pokusu myslieť Boha.

Zborník Studia doctoralia Tyrnaviensia 2011 vznikol ako výstup z 1. doktorandského dňa Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý sa premiérovo uskutočnil 11. mája 2011 v priestoroch fakulty. Napriek počiatočným, možno trochu rozpačitým očakávaniam sa ukázalo, že tradícia doktorandských dní, ktorá má na svetových univerzitách svoje pevné miesto, môže priniesť študentom doktorandského štúdia vzájomné obohatenie, vyvolať plodnú diskusiu, v mnohých prípadoch poukázať na interdisciplinaritu a metodologické prieniky skúmaných tém, a v neposlednom rade tiež poskytnúť príležitosť na nadviazanie osobných kontaktov, ktoré – ako sa ukázalo v anonymnom dotazníku – neraz u študentov absentujú. V čase, keď sa kladie nebývalý dôraz na vedecko–publikačnú činnosť doktorandov, sa vedenie Filozofickej fakulty rozhodlo poskytnúť priestor na prezentáciu vlastnej výskumnej práce a jej publikovanie vybraným študentom, ktorí boli v akademickom roku 2010/2011 v druhom ročníku interného doktorandského štúdia. Na základe odporúčania vedúcich zainteresovaných katedier a školiteľov vybrala redakčná rada dvanásť štúdií, ktoré reprezentujú päť vedných odborov, v nich je v súčasnosti na fakulte akreditované doktorandské štúdium. Konkrétne ide o dejiny a teóriu umenia a architektúry, klasickú archeológiu, sociálnu psychológiu, slovenské dejiny a systematickú filozofiu. Napriek rôznorodosti tém jednotlivých príspevkov, prístupov ku skúmanej problematike, ale aj rôzneho stupňa zrelosti či publikačných skúseností toho-ktorého autora, je zborník prezentáciou doktorandov Filozofickej fakulty a čitateľovi poskytuje možnosť utvoriť si predstavu o tematickom zameraní dizertačných prác na jednotlivých odboroch.

Témy, obsiahnuté v kolektívnej monografii pod názvom Etika a kultúra, sa zrodili z potreby prehĺbiť prirodzený vzťah medzi etikou a kultúrou. Jednotlivé pohľady síce vychádzajú z osobnostnej úrovne, ale cez syntetizujúce závery prezentujúcich sa autorov smerujú k objasneniam zmyslu kontinuálnych eticko-kulturálnych prepojení a ich vzájomných nadväznosti v rôznych epochách dejín.

Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v Trnave 26. a 27. októbra 2011

Název publikace naznačuje, že jejím předmětem je analýza problému člověka v současném světě. Jedná se o reflexi současného stavu problému, který se dá zachytit výrokem „člověk se stal sám sobě problémem“. Mluvíme-li o současném stavu problému člověka, musíme si uvědomit, že je tento stav výsledkem. Ale mluvíme-li o výsledku, nesmíme opomenout, že každý výsledek předpokládá jemu předcházející proces, proto v úvodu nejprve nabídneme stručný dějinno-filosofický exkurz věnovaný formování antropologického tématu.

Aby sme si mohli niečo predstavovať, nepotrebujeme to vidieť. Aby mohol moderný vedec hovoriť o mnohých súčasných vedeckých fenoménoch, takisto ich nepotrebuje vidieť. Tak by sa dal v skratke vyjadriť postoj francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda k problematike pohľadu, ktorým sa človek priamo zameriava na predmety pred sebou. Anton Vydra svojou knihou na jednej strane predstavuje Bachelardov filozofický odkaz na pozadí jeho kritiky dominancie videnia v západnom myslení, na druhej strane poukazuje na to, že Bachelard touto kritikou neodmieta hodnotu videnia, ale ponúka stimuly k novým reflexiám otázky pohľadu a vizuality.

Cieľom predkladanej publikácie je oboznámiť čitateľov – predovšetkým vysokoškolských študentov histórie a politológie, ale aj širšiu čitateľskú verejnosť, zaujímajúcu sa o vzťahy medzi Československou republikou a Spojenými štátmi v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny – s niektorými kľúčovými udalosťami československo-amerických vzťahov v rokoch 1945 – 1948.

Publikácia je textovým výstupom z medzinárodnej doktorandskej konferencie Obraz ako predmet transdisciplinárneho skúmania konanej v dňoch 4. a 5. októbra 2012 v priestoroch Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Cieľom organizátorov bolo podnietiť medzioborovú komunikáciu, predstaviť a priblížiť charakteristiku výskumu zúčastnených študentov rôznych vedeckých disciplín zaoberajúcich sa spoločným predmetom záujmu. Zborník by mal svojim poskytnúť predstavu o širokej škále možností súčasných prístupov vedných disciplín k vizuálnemu obrazu a zároveň byť prínosom k ďalším kritickým diskusiám a k intenzívnejšej interdisciplinárnej výmene podnetov.

Zámerom uvažovania v tejto práci je hľadanie odpovede na otázku, či by sa epistemológia mala naturalizovať. Odpoveď je však iba podmienená a hovorí, že ak chceme v epistemológii dospieť k pravdivým odpovediam na naše otázky o poznávaní, tak by sme mali epistemológiu naturalizovať. Naturalizovanou epistemológiou máme pritom na mysli takú epistemológiu, ktorá vychádza z poznatkov vied relevantných pre otázky poznávania; snaží sa, aby jej tvrdenia, hypotézy a teórie neboli s takýmito poznatkami v rozpore; usiluje sa o tú mieru logickej konzistentnosti, ktorá je prítomná vo vede (pričom v prípade, že by šlo o výsledky neempirických epistemologických skúmaní, tieto by mali vykazovať takú mieru konzistentnosti a presnosti, ako výsledky logiky a matematiky); nevenuje sa čisto normatívnym súdom, ale iba podmieneným normatívnym súdom; snaží sa o to, aby boli jej empirické tvrdenia, hypotézy a teórie falzifikovateľné.

Riešitelia grantovej úlohy VEGA č. 1/0213/10, ktorej témou je Fenomén krásy v reflexii ruského a slovanského myslenia 20. storočia sa v prvej etape vedeckovýskumného riešenia sústredili na Slovanské motívy krásy v etike, estetike a morálnej filozofi i. Cieľom bolo skúmať nielen inšpiratívnu tvorivosť, ale aj samotnú ašpiráciu vidieť a rozpoznať krásu v kontexte dejín. Živé kontinuálne úsilia Slovanov, či už Rusov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Slovincov, Chorvatov, Srbov, Bulharov postulujú is tú vzájomnú blízkosť. Úlohou tejto ich synergie je preniesť do spoločenstva národov predovšetkým duchovné posolstvo o podstatnom, ktoré počíta so senzibilitou duše a s jednoduchosťou. Rezonujúca retrospektívna pamäť minulých čias a vnútornej skúsenos ti, aktuálna prítomnosť i budúca eschatologická perspektíva predstavujú duchovný potenciál, ktorý Slovanom umožňuje oživovať a pripomínať to, čo je dlhodobo navrstvované vo vzájomných vzťahoch, v religiózno-duchovnom vyzrievaní a vo vedeckých interdi sciplinárnych koreláciách. To, čo je vo vnútri a zároveň nástojčivo tryská zvnútra sa potom zviditeľňuje a objektivizuje v oblasti morálky, etiky, estetiky, umenia, kultúry, politiky. Jednotlivé príspevky predkladaného zborníka sú čiastkovými výsle dkami riešenia. Akcentujú vekmi overenú a životnými udalosťami zocelenú pravdu, že v slovanskom kontexte všeobecne a v jednotlivých slovanských národoch s príznačnými a diferencovanými osobitosťami sú pojmy dobro a krása neprehľadnuteľnou realitou. V o všeobecnosti sú chápané súvzťažne ako vzájomne podmieňujúca sa realita. Slovania si živo uvedomujú, že všetko, čo je skutočne krásne, človeka priťahuje, pozdvihuje, inšpiruje, provokuje k harmónii a jednote, a to aj napriek tomu, že krása je krehk á a fragmentarizujúco komplementárna. Tu niekde je dôvod prečo sa musíme o pravdu, dobro alebo krásu namáhať. Na jednej strane totiž nechávajú v ľuďoch tušiť nekonečné bohatstvo ducha, na druhej prostredníctvom individuálnych a spoločensko-skúsenostn ých zážitkov pripravujú ľudský zrak na konkrétne a reálne videnie budúceho jasu absolútnej pravdy, naozajstného dobra a premenenej krásy. Obsah zborníka možno tematicky rozdeliť na reflexie o kráse vo význame všeobecnejšom, zahŕňajúcom kontext slov anstva od jeho prvých písomných zmienok, ako aj konkrétnejšie úvahy, ktoré poukazujú na obohacujúce špecifikácie krásy v tvorivom myslení Slovákov, Rusov, Poliakov a Čechov. Idey Slovanov a ich mentalita sú presiaknuté vzájomnými väzbami, ako napr. jazyková a kultúrna blízkosť, geografická či politická podmienenosť. Samozrejme, že niekedy táto vzájomnosť rezonujú silnejšie, inokedy slabšie, ale takmer vždy sa ozýva potreba bytostného presahu nasmerovaná k všejednote.

Kolektívna monografia k sa zaoberá niektorými základnými otázky slobody. V prvej kapitole R. Kišoňová sa zaoberá niekoľkými vybranými charakteristikami základných slobôd a ich prioritami. Priorita slobody predovšetkým znamená to, že prvý princíp spra vodlivosti prisudzuje základným slobodám osobitý status. Tieto slobody majú špecifické postavenie vzhľadom k odôvodneniam odkazujúcim k verejnému dobru a perfekcionistickým hodnotám. Priorita slobody implikuje v praxi, že základná sloboda môže byť ob medzená, len pre inú základnú slobodu, no nikdy nie z dôvodu verejného dobra alebo perfekcionistických hodnôt. V kapitole Vzťah slobody človeka k hodnotám Štefan Šrobár približuje z rôznych hľadísk tézu, v zmysle ktorej rozvoj a uskutočňovanie zodpov ednej slobody zásadne závisí od správneho poznania hodnôt a od ich hierarchického usporiadania. Hodnota sa nesmie stať predmetom momentálneho záujmu a prospechu. Sloboda nemôže byť redukovaná na individualistickú voľbu hodnôt, lebo takáto voľba môže ľahko viesť do zajatia pseudohodnôt. Opravdivé hodnoty, ktoré človeka podnecujú k zodpovednej slobode, nesmú byť len hodnoty osebe, ale musia byť aktuálne pôsobiť v dianí doby. Majú to byť vzácne perly pre náš život, pred ktorými nič neuprednostním e. Mali byť spoločné pre veriacich i neveriacich. V tretej kapitole Kultúrna evolúcia a ľudská sloboda M. Kutáš dospieva k záveru, že je možné spojiť otázku zlučiteľnosti slobody s fyzikálnym determinizmom a indeterminizmom, osobitne keď sa vzťahuje na človeka. Ak prijmeme výsledky vedy ohľadom fyzikálnej determinovanosti a indeterminovanosti dejov, prebiehajúcich v našich telách, znova vstupuje do hry otázka našej slobody. Ukazuje sa, že nie sme neslobodní aj napriek tomu, že sa v kultúrnej evo lúcii zúčastňuje aj naše myslenie, posudzovanie a tvorivá aktivita. Môžeme sa totiž pýtať, či nie je, čo sa týka slobody problémom, ak sú tieto aktivity opísateľné na základnej úrovni pomocou fyzikálnych zákonov. Vo štvrtej kapitole nazvanej Sloboda porozumená na báze interpersonálnej a interpersonalitnej koaktivity, ktorá má charakter monografickej štúdie, Ján Letz načrtáva novú teóriu slobody na personalistickom základe. Podľa nej sloboda človeka je iniciovaná, rozvíjaná a dovršovaná za nevyhn utnej účasti slobôd druhých ľudí, ale predovšetkým Božej slobody, ktorá je jednak jej transcendentálno-transcendentým horizontom a jednak pôsobí na človeka a v človeku cez interpersonalitné koaktivity Boh človek, človek Boh a Boh - človek. Človek ova sloboda sa teda môže vývojovým narastaním a prehlbovaním dostávať na čoraz vyššiu úroveň, a to tak, že je čoraz väčšmi slobodou-pre-ľudí a slobodou-pre-spoločnosť, ako aj zodpovednou slobodou. Takýto rast v slobode sa uskutoční natoľko, nakoľko č lovek sa stane pneumatickým človekom a nakoľko bude aj v spoločnosti účinná pneumatická komunitárnosť. K tomu však musí prispievať aj sám človek svojou slobodnou a hlboko angažovanou tvorivou činnosťou.