Filozofická fakulta Trnavskej univerzity strana 3 z 4

Dielo Richarda Bartoliniho zobrazuje jednu z najvýznamnejších udalostí, ktoré sa odohrali na začiatku novoveku a ktorej dôsledky siahali ďaleko do budúcnosti v rámci celej strednej Európy. V odbornej literatúre je známa ako Prvý viedenský kongres, pretože 22. júla 1515 sa vo Viedni konali dvojité zásnuby habsburských a jagelovských potomkov: princezná Anna Jagelovská, dcéra kráľa Vladislava II., sa zasnúbila s arcivojvodom Ferdinandom Habsburským a princezná Mária Habsburská s českým kráľom Ľudovítom II. Jagelovským. Početné dobové dokumenty približujú priebeh udalosti z rozličných uhlov pohľadu; spomedzi ich autorov treba uviesť predovšetkým priamych účastníkov kongresu Jána Kuspiniána, Eberharda Ferbera a Petra Tomického, pričom každý bol v službách inej zúčastnenej strany. Kuspinián pôsobil na cisárskom dvore a Tomický u poľského kráľa Žigmunda I. Z hľadiska literárne najhodnotnejšieho spracovania témy nepochybne prináleží najvyššie miesto Bartolinimu, keďže popísal okolnosti týkajúce sa kongresu najsúvislejšie a najdôkladnejšie, ale aj po poetickej stránke znamenite. Richard Bartolini (asi 1470 – 1529), básnik a kanonik v peruggijskom dóme, prešiel neskôr do služieb gurského biskupa ako sekretár a dvorný kaplán. Koncom života pôsobil ako učiteľ rétoriky a poetiky vo svojej vlasti, kde umrel roku 1529. Cisár Maximilián poveril gurského biskupa a kardinála svätej rímskej Cirkvi Matúša Langa, u ktorého Bartolini pracoval od roku 1514, aby úplne a nerušene zabezpečil rokovania týkajúce sa uvedeného kongresu, vrátane vyriešenia problémov, ktoré s tým súviseli. Osvedčený autor ponúka vo svojom diele Hodoeporicon opis cesty gurského biskupa Matúša Langa z Augsburgu do Viedne a odtiaľ do Bratislavy, a potom jeho odchod za cisárom do Innsbrucku a naspäť. Dokázal dôverne predstaviť prostredie cisárskeho dvora a nezabudol do svojho rozprávania vsunúť históriu, etnografiu i geografiu pekných miest i zaujímavých lokalít, ktorými prechádzali. Charakterizoval významné osobnosti a ich konanie, pravdivé rozprávanie aj vymyslené príbehy zaznamenával sine ira et studio nevyhýbajúc sa ich vtipnému komentovaniu. Usiloval sa všetko popísať nestranne a triezvym perom, aby nevykreslil z komára slona. Ako humanistický vzdelanec sa snažil dávať všetko do vzájomných súvislostí a ako básnik mal zase dar pútavo a živo vyjadriť svoje myšlienky. Udalosti podával dôsledne v časovom slede, ako sa uskutočnili, ale urobil v rozprávaní veľmi veľa odbočiek, aby také množstvo materiálu mohol umiestniť do troch kníh. V prvej knihe trojdielneho diela vykreslil cestu gurského kardinála na rokovania, ktoré až do záverečnej dohody prebiehali takmer štyri mesiace hlavne v Bratislave. Na Bratislavskom hrade podpísali prvé dve svadobné zmluvy 20. mája roku 1515 a tieto potvrdili vo Viedni v deň zásnub. Druhá kniha sa venuje popisovaniu významných cisársko-kráľovských a kniežacích udalostí: ceste gurského kardinála do Tirolska, stretnutiu cisára a troch kráľov pri Viedni a samotnej zásnubnej slávnosti. Posledná kniha obsahuje Bartoliniho slávnostný prejav, ktorý mal vo Viedni, a nakoniec opis hostiny i hier usporiadaných pri tejto príležitosti na počesť snúbencov. Na obsahovo mimoriadne bohaté Bartoliniho dielo treba nazerať ako na historický prameň, lebo bartolinovské Hodoeporicon, ktoré má pre nás osobitnú hodnotu, sa dotýka dejín uhorských, rakúskych a severo-východných európskych štátov na prahu novoveku. Je to obdobie začiatku formovania novodobých národov i štátov, obdobie plné nepokoja a neistôt. S osobitnou silou a akcentom sa snažili presadiť na politickej scéne významné a silné rody, ale dostávali sa do pohybu i nižšie vrstvy obyvateľstva s novými nárokmi; v tom čase sa riešili dozvuky nepokojov po Dóžovom povstaní v Uhorsku roku 1514, ktoré s mimoriadnou krutosťou vzplanulo a aj bolo potlačené. Cisár Maximilián zasa viedol vojnu s francúzskym kráľom i s Benátkami a riešil opätovné rebélie u Karnov, avšak ako najväčšia hrozba nad celou Európou viselo turecké nebezpečenstvo. Otázka nebezpečenstva zo strany nepriateľov kresťanstva bola nástojčivá a popredné osobnosti stále viacej upozorňovali na potrebu neodkladne ju riešiť.

Ako sa píše akademický text? Mám napísat, co si myslím, alebo co si myslí niekto iný? Profesor odo mna žiada, aby som analyzoval nejaký pojem. Co mám vlastne urobit? Odkial mám vediet, co mal autor textom na mysli? Byt kritický – stací povedat, co sa mi nepáci? Odborný text – odporný text. Samé cudzie slová, ktorým nerozumiem. Kde zacat? Co znamenajú císla pri Platónových dialógoch? Gramatiku príliš nepoznám. Budem mat problémy? Co mi hrozí, ak sa dopustím plagiátorstva? Môžem na poslednú chvílu zmenit názov práce? Oponent mi dal negatívne hodnotenie. Co teraz? Akademickým písaním sa ucíme vyjadrovat, používat odborné pojmy tam, kde je to potrebné. Písaním filozofických textov a ich následnými úpravami a vylepšovaním vstupujeme do sveta filozofov lepšie než memorovaním pouciek a floskúl zo všeobecných dejín filozofie. Písanie nás ucí mysliet samostatne, byt kreatívnymi, ucí nás hladat argumenty a vediet ich sprostredkovat iným tak, aby ich prijali ako rozumné. Pokrvným súrodencom písania je cítanie. Tieto dva MOC: 10,00 € úkony sprevádzajú filozofa pocas celého života.

Téma identity človeka, zvýrazňujúca dynamiku osobnej jedinečnosti, je v 21. storočí diskutovanou témou. Zo skúsenosti vieme, že identita sa najviac modifikuje v životných napätiach a v stretoch medzi nadčasovosťou a dejinnou podmienenosťou. Avšak, aj na takéto skúsenosťou overené afirmácie existujú variabilné názory. Sú totiž ľudia, ktorí sa zaujímajú o vlastnú identitu a záleží im na poznaní vlastných koreňov, ale aj takí, pre ktorých identita nie je podstatná. Kolektívna monografia pod názvom Transformácia identity človeka v slovenskej spoločnosti ponúka viaceré pohľady na transformáciu identity na Slovensku po roku 1989. V texte sa zohľadňujú dejinno-politické vplyvy na vznik dvoch samostatných štátnych celkov – Českej a Slovenskej republiky, duchovno-kultúrne a morálno-etické aspekty, axiologický rozmer v rodinnom posttotalitnom spektre, globalizačné vplyvy a environmentálne postoje, ako aj špecifické pohľady, v ktorých je akcentovaná úloha svedomia v identifikačnom procese, identita osobnosti politika v sociálnom kontexte a vplyv verejno-právnych médií na identitu Slovákov. Cieľom publikácie je poukázať na previazanosť dejinných identifikačných premien Slovákov s ich existenciálnymi pochopeniami vlastného bytia a poslania, s kultúrou a kultúrnosťou, ako aj s morálno–etickými a hodnotovými požiadavkami, lebo len tak bude možné zachovať si individuálnu autentickosť a národnú identitu, a tiež zabezpečiť si prežitie v spleti globalizujúceho sa multikulturálneho sveta.

Prvá cast zborníka, nazvaná Niektoré významné koncepty slobody, sa venuje prezentovaniu siedmich konceptov slobody, a to najmä z 20. storocia. Druhú cast zborníka, nazvanú Z aktuálnych problémov a paradoxov slobody, predstavujú posledné dva príspevky.

Problematika šikanovania v interpersonálnych vztahoch mládeže patrí medzi stále aktuálne fenomény pedagogicko-psychologickej teórie i praxe. Záujem o tento fenomén neutícha ani v súcasnosti, nakolko prejavy agresivity mládeže nie sú na ústupe. Šikanovanie má mnohotvárnu podobu, na ktorú velmi výstižne a odborne upozornuje predložená publikácia. Autorka sa zameriava na riešenie problému šikanovania z aspektu psychologickej analýzy hodnôt a zmyslu života. Zároven toto skúmanie realizuje so zakomponovaním pojmov, ktorými sú adolescencia, primárna rodina a vrstovnícka skupina. Nóvum jej riešitelského prístupu nespocíva iba vo volbe nových aspektov, ale najmä v presune pozornosti z tradicnej analýzy obete šikanovania na analýzu agresora šikanovania. Práca nielen systémovo prezentuje novo získané a casto ešte neznáme fakty, ale i adekvátne zaclenuje nové poznatky do exitujúceho poznatkového systému. ( Prof. PhDr. Ján Grác, DrSc., Trnavská univerzita v Trnave) Dnešná škola nedisponuje optimálnym pedagogickým, personálnym a materiálnym zabezpecením, ktoré by umožnovalo adekvátne riešit výchovu a vzdelávanie detí s poruchami správania. Publikácia Márii Dedovej prináša potrebný a odborníkmi dlhšie ocakávaný vhlad do problematiky porúch správania, šikanovania a osobnosti agresora. Poznatkovo cenná je tiež analýza Franklovho a Popielskeho prístupu k hodnotám a k význame hodnôt pre cloveka. Nové je najmä skúmanie hodnôt a prežívanie zmysluplnosti života u agresorov šikanovania, ktoré autorka realizovala nielen kvantitatívnymi, ale i kvalitatívnymi metódami, aby tak získala celistvý obraz o povahe skúmaného javu. Teoretické i výskumné sledovanie týchto premenných možno považovat za eminentne dôležitú úlohu prinášajúcu nové poznatky a výsledky pre slovenskú sociálno-psychologickú a školsko- psychologickú prax. (Doc. PhDr. Eva Gajdošová, CSc., Univerzita Komenského v Bratislave)

Predložený zborník štúdií na relatívne malom priestore poskytuje obraz o vývoji vztahov medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Ide o príspevky, ktoré odzneli na rovnomennej konferencii, ktorej cielom bolo osvetlit jednu z velmi dôležitých stránok našich dejín v jej komplexnosti od najstarších cias do súcasnosti. V slovenskej historiografii zaplna dôležitú problematiku o to viac, že slovenskému národu (Slovensku) sú vlastné tradicné krestanské, sociálne a národné piliere, o ktoré sa casto opieral a na nich neraz postavil svoju existenciu a svoje snaženia a predstavy. Tým stúpa dosah predloženého zborníka štúdií, jeho nesporná prierezovost nastolených tém a snaha o priblíženie vztahov medzi Slovenskom a Svätou stolicou v rôznych obdobiach.

Prítomný zborník Studia historica Tyrnaviensia je v poradí už deviatym zväzkom historických štúdií Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a podobne ako tomu bolo v prípade minulých zväzkov, reprezentuje čiastkové výsledky vedecko-výskumných úloh členov tohto univerzitného pracoviska, jeho doktorandov i externých spolupracovníkov. V zmysle tradičného usporiadania podobných spoločenskovedných publikácií je rozčlenený do dvoch základných častí, ktorú tvoria štúdie a recenzie. V prípade štúdií sa osobitne vyčleňujú tie, ktorých ťažisko leží na analýze a zhodnotení konkrétneho prameňa (prípadne skupiny podobných prameňov) a tieto sa potom aj publikujú in extenso v prílohe. Ide o štúdie Stanisława A. Sroku, Zuzany Lopatkovej a Pavla Petrufa (symbolicky tak reprezentujú tri základne dejinné epochy stredoveku, novoveku a najnovších dejín). Takéto osobitné vyčlenenie totiž odráža jednu zo základných orientácií pracoviska, ktoré tkvie vo výskume prameňov k slovenským dejinám. Úsilie pracovníkov Katedry histórie o systematizáciu výskumu pramenných východísk našich národných dejín v kontexte celkového historického vývoja je základným vedeckým zámerom a pre slovenskú historiografiu metodologickou nevyhnutnosťou argumentácie pri formulovaní záverov. Je preto potešiteľné, že deviaty ročník zborníka sa vracia k takejto štruktúre s nádejou, že sekcia materiálových štúdií sa stane trvalou súčasťou katedrového zborníka aj do budúcnosti. Jednotlivé štúdie sú zoradené chronologicky a možno o nich konštatovať, že po vecnej stránke tvoria uzavreté tematické okruhy. Prvý blok štúdií je medievistický a venuje sa dejinám šľachtického rodu Mariášiovcov (Miloš Marek) a dejinám hradov Hrušov (Monika Skalská) a Lednica (Vladimír Rábik). Ďalšie dve štúdie patria do skupiny pomocných vied historických, konkrétne do oblasti sfragistiky (Miroslav Glejtek) a na Slovensku len okrajovo pestovanej chronológie (Silvia Zdarileková). Dejinám vinárstva v malokarpatskej oblasti sa venuje Michal Franko, valašské osídlenie na Kysuciach predstavuje Drahomír Velička, fenomén zbojníctva do konca 17. storočia v rázovitom regióne Oravy približuje Michal Mrekaj a napokon život a dielo moravského historika Jána Tomáša Pešinu z Čechorodu z rovnakého storočia predstavuje Martina Bohačiaková. O všetkých týchto štúdiách platí, že ide o čiastkové výsledky vedeckej práce doktorandov Katedry histórie. K nim treba počítať aj štúdie ďalších doktorandov Ivany Fialovej, Petra Jašeka, Hany Palkovičovej a Kataríny Matavovej, ktorých predmety výskumu patria do chronologicky mladšieho obdobia. Za osobitnú skupinu príspevkov možno pokladať aj štúdie od externých prispievateľov; Libor Bernát predstavuje problematiku prameňov k dejinám školstva, Viliam Štefan Dóci opisuje vzťahy medzi diecéznymi biskupmi a konventom košických dominikánov v 1. polovici 19. storočia a Ľubosláv Hromják približuje pohľad Svätej stolice na vznik Uhorskej ľudovej strany. Napokon z domáceho prostredia pochádz

Zborník z konferencie s medzinárodnou úcstou uskutocnenej v Trnave 23. októbra 2007.