Filozofická fakulta Trnavskej univerzity strana 2 z 4

Historické štúdie k starším dejinám mesta

Fenomén new age sa nadalej kryštalizuje ako globálne pôsobiaci ezoterický prúd, ktorý sprevádzal vstup do nového milénia. Ako taký, vstúpi casom i do análov dejín náboženstiev, v rámci ktorých je a bude považovaný za najreprezentatívnejší variant postmodernej religiozity. Transmoderna, ako završujúca fáza jedného sveta, založeného na absolutizácii cloveka – na „antropoteizme“, tak vstupuje do svojho terminálu. Zároven predstavuje urcité intermezzo v celej oblasti ludskej duchovnej cinnosti.

Bergsonov vplyv na kultúru najmä v prvej tretine 20. storocia bol rozsiahly. Nadchol literárnych modernistov, odvolávali sa nan talianski futuristi, surrealisti, pragmatisti, kriticky sa s ním vyrovnával Einstein a súdobá fyzika, rovnako neskorší fenomenológovia Merleau–Ponty, P.Ricoeur, postštrukturalista J. Deleuze a mnohí další. A i napriek tomu, že nevznikla žiadna filozofická škola, ktorá by niesla jeho meno, Bergsonove myslenie je citelne prítomné v prácach W. Jamesa, G. Santayana, A.N. Whiteheada, alebo japonského filozofa Nishida Kitaro. Velký vplyv zanechal na tvorbu belgického básnika Van Lerbergha a francúzskeho spisovatela M. Prousta. Niektoré jeho myšlienky s narastajúcimi výsledkami zastarali (najmä skúmania evolúcie), väcšina však zostala aktuálna pre dnešných filozofov náboženstva, antropológie, fenomenológov, estetikov. Bez prítomnosti Bergsonových originálnych myšlienok by mala filozofia života celkom inú tvár a vyvíjala by sa pravdepodobne iba smerom k hermeneutike a historizmu. Vdaka Bergsonovi mala zastúpenie i na poli evolucionizmu.

Jazyk: slovenský, latinský, nemecký, maďarský Belove Vedomosti o uhorských stoliciach nie sú prameňom len pre poznanie histórie jednotlivých regiónov, ale môžu poslúžiť ako historický prameň pre iné vedné oblasti. Ich význam pre geograficko-historický výskum Slovenska ako prvý pochopil pražský profesor Alexej Petrov, ktorý na základe priamych citácií vyvracia Škultétyho interpretáciu vybraných častí, podľa ktorej je Bel autorom tvrdenia, že hornouhorské zemianstvo (tekovské, turčianske, liptovské) je poslovenčeným potomstvom maďarských zemanov, a obviňuje Škultétyho, že nepozná Belovo dielo. Nepopierateľný význam má Belovo dielo pre výskum osídlenia Slovenska, ako to vyplýva z publikovaných štúdií Juraja Žudela. Ten nespochybniteľne dokázal, že Vedomosti sú významným prameňom pre poznanie krajiny, a to najmä socioekonomických prvkov 20. – 30. rokov 18. storočia. O záujme odbornej verejnosti o dielo Mateja Bela svedčia aj články a štúdie Ľudovíta Viliama Prikryla, ktorý kritizuje, že v súčasnej literatúre sa doslova tradične objavuje údaj, podľa ktorého je obsah diela len z jednej pätiny geografický a zvyšok je venovaný histórii. Prikryl akcentuje, že takmer celú socioekonomickú problematiku v diele Mateja Bela tento údaj zaraďuje do histórie, zväčša však ide o údaje etnografického, ba aj geografického charakteru. Bel totiž opisuje, aj keď nie veľmi systematicky, jednotlivé národnosti, zamestnanie obyvateľstva, konfesionálnu príslušnosť, pričom v komentári neopomína ani geografické vzťahy. Neuvádza však údaje o počte obyvateľov a to ani v relatívnom ponímaní. Belove Vedomosti nie sú len zdrojom informácií. Vďaka svojej výpravnej podobe bohatej na ilustrácie, typografickým ozdobám a podrobne spracovaným mapám sú historikmi umenia vnímané ako bohatý ikonografický materiál vlastivedného, kultúrnohistorického a dokumentárneho charakteru s osobitnými výtvarnými hodnotami. Napríklad ilustrácie, ktoré sa v nich nachádzajú, považuje historička umenia Katarína Závadová za rovnocenné vedeckej hodnote diela. Môžeme teda skonštatovať, že význam Belovho najväčšieho a najcennejšieho diela ďaleko prekračuje hranice historického bádania. Vedomosti sa stali pre vedeckých pracovníkov nevyschýnajúcim prameňom poznania, ktorý môže poskytnúť nové informácie pre mnohé vedné odbory. Na Slovensku, na rozdiel od našich maďarských susedov, neboli dosiaľ vydané preklady všetkých slovenských stolíc, a to aj napriek tomu, že táto myšlienka nie je vonkoncom nová. Objavila sa už v osemdesiatych rokoch minulého storočia a vtedy ju dokonca iniciovali vtedajšie najvyššie politické miesta. K jej uskutočneniu však dosiaľ nedošlo a ani do dnešných dní, viac ako dvadsať rokov po spomenutom výročí, máme publikované kompletné slovenské preklady len štyroch stolíc, a to Turčianskej, Užskej, Zemplínskej a Oravskej. Jednou z publikácií, ktorá bola vydaná k trojstému výročiu narodenia Mateja Bela, bol aj preklad najinteresantnejších častí opisu Bratislavy. Kolektív skúsených i debutujúcich prekladateľov – Anna Lefíková, Mária Novacká, Juraj Pavelek a Ján Dubovský vybrali paragrafy opisujúce súveké mesto, o ktorých sa domnievali, že budú pre čitateľov najpríťažlivejšie. Snažiac sa udržať dobovú patinu a zachovajúc grafickú úpravu originálu (kurzíva pri názvoch a pojmoch, marginálie, Belove poznámky etc.) pripravili na vydanie hodnotný preklad rešpektujúci nuansy barokovej latinčiny aj špecifiká Belovho štýlu vôbec. V záujme bližšieho priblíženia originálu a pre názorné zobrazenie originálu zaradili do prekladu aj synopsy častí a súveké ilustrácie. Pred samotným prekladom sa čitateľ prostredníctvom rozsiahleho úvodu Jána Tibenského nazvaného Matej Bel a Bratislava oboznamuje s autorovým curriculum vitae obohateným o citácie z Belovho vlastného životopisu z roku 1705, ktorý napísal, keď bol prijatý ako študent do menzy Franckeho sirotinca v Halle. Prínosná je aj nasledujúca časť o vedeckej činnosti, kultúrnom živote Bratislavy a učencoch, ktorí Belov tamojší dom navštívili. Tibenský porovnáva Belov text s rukopisom Jána Matolaya a historický úvod končí hodnotením Belovej vedeckej činnosti a stručnou všeobecnou charakteristikou diela. Autor pridáva k Belovmu titulu magnum decus Hungariae aj titul „veľká ozdoba Bratislavy“ a vysoko oceňuje jeho prínos pre kultúru a dobré meno mesta. V tom istom roku vyšla aj útla knižočka Matej Bel, slovenský geograf. Na jej začiatku sa nachádza štúdia Jána Tibenského s hodnotením miesta a významu Belovho diela pre dejiny slovenskej vedy a techniky. Autor sa v nej zaoberá celou genézou vzniku diela, okruhom Belových spolupracovníkov a jeho miestom v slovenskej histórii. Za Tibenského štúdiou nasleduje preklad oddielu o prírode zo všeobecnej časti Liptovskej stolice, ktorého autorom je Gašpar Sedlák a Notície Zvolenskej stolice z pera historika a klasického filológa Júliusa Sopka. V texte sú preložené aj Belove poznámky, prekladatelia sa však obmedzujú len na vysvetlenie miestnych zemepisných názvov. Oba slovenské preklady majú voľnejší charakter. Július Sopko publikoval v roku 1989 aj preklad Turčianskej stolice. S ľahkosťou si v ňom poradil s náročným historickým textom obsahujúcim množstvo prívlastkov a komplikovane členených súvetí. Podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj tu zostali zachované Belove poznámky, rovnako aj marginálne heslá a grafické členenie. Obohatením publikácie je reprodukcia mapy Turčianskej stolice. Autorom historického úvodu Matej Bel a jeho geograficko-historický opis Turčianskej stolice je Richard Marsina. Stručne v ňom charakterizuje celý Belov projekt Geograficko-historických vedomostí o Novom Uhorsku a konkrétne sa zaoberá Belovými spolupracovníkmi, príp. podporovateľmi, ktorí mu pomohli pri vypracovávaní textu Turčianskej stolice. Išlo o turčianskeho župana Petra Révaya, turčianskeho zemana Ondreja Čemanka z Trnova a Pavla Prónaya. Po podrobnej analýze textu sa Marsina pokúša rozlíšiť, čo sú názory samotného Bela a čo len prebral od svojich spolupracovníkov. Úvod sa končí obsahovým rozborom jednotlivých častí a hodnotením významu Belovho opisu. K prekladom publikovaným v osemdesiatych rokoch minulého storočia pribudli v roku 2000 preklady Užskej a Zemplínskej stolice. Vyšli z pera Martina Slaninku, rodáka zo Sobraniec. Obe publikácie vydala skupinka nadšencov – milovníkov zemplínskej histórie, ako píše Anton Semeš vo vydavateľskej poznámke k prekladu Zemplínskej stolice, združených v neinvestičnom fonde Zemplínsky valal. Aj keď si tieto publikácie nedávajú za cieľ historický rozbor a zhodnotenie Belovho diela, predsa by, čo i len krátky historický úvod, prispel k ich kvalite. V podobe, v akej vyšli, ani zďaleka nedosahujú prekladateľskú, historickú, ale ani grafickú úroveň predchádzajúcich prekladov, absentujú v nich napríklad Belove poznámky. Aj keď sa v už spomenutej vydavateľskej poznámke píše, že sú „darom nie len pre nás starších, ale najmä pre študentov na našich stredných školách a na univerzitách v Košiciach a v Prešove,“ určite by sa práve na spomenutých inštitúciách našli erudovaní historici ochotní obohatiť tieto isto veľmi potrebné preklady o historickú charakteristiku. Veď napríklad historik Ferdinand Uličný sa textom o Zemplínskej stolici zaoberal a svoje zistenia publikoval v odbornej literatúre. Naposledy vydaným slovenským prekladom je text Oravskej stolice. V spolupráci s Oravským múzeom P. O. Hviezdoslava, vlastníkom Belovho rukopisu Oravskej stolice, text pripravil na vydanie a preložil Jozef Minárik, pričom zachoval tak marginálne heslá, ako aj Belove poznámky umiestnené pod čiarou. Samotný prekladateľ bol zároveň aj autorom úvodnej štúdie Život a dielo Mateja Bela, v ktorej stručne načrtol Belove životné i vedecké osudy. Minárikovou snahou bolo zachovať znaky Belovej barokovej latinčiny s množstvom členených súvetí a štylistických prvkov. Obohatením je v prílohe uverejnené faximile samotného latinského rukopisného textu. Okrem spomenutých knižných prekladov boli uverejnené čiastkové preklady Belovho historicko-zemepisného diela. Išlo predovšetkým o časti, ktoré sa týkali konkrétnej geografickej lokality, stolice, mesta či dediny alebo stavby, pretože v mnohých prípadoch sú Vedomosti prvými súvislými dejinami od počiatkov jednotlivých sídlisk. Bel sa často zaoberá aj konkrétnymi udalosťami či inštitúciami, príp. venuje pozornosť osobnostiam významným pre daný región. V niekoľkých prípadoch došlo k prekladu tematicky zameraných častí z diela, ktoré sa stali prílohou k relevantnej odbornej štúdii. Na záver môžeme skonštatovať, že za prvoradé v ďalšom výskume diela Mateja Bela treba považovať vydanie kompletných erudovaných slovenských prekladov Vedomostí o uhorských stoliciach, optimálne v bilingválnom vydaní opatrenom vecnými i filologickými poznámkami. Pri príprave edície je žiaduca úzka spolupráca odborníkov z viacerých vedných oblastí. Vzhľadom na súčasný stupeň znalosti latinčiny u nefilologických odborov sa ako najefektívnejšia javí kooperácia filológov a historikov. Sondy prinášajú prvé výsledky snahy trnavského pracoviska zostaviť a následne koordinovať výskum a edičnú prácu skupiny bádateľov, ktorí by boli odborne i metodologicky pripravení podujať sa a zvládnuť túto úlohu.

Jazyk: slovenský, český, latinský Sambucus vo svojom šiestom zväzku ponúka tucet štúdií, ktoré sa týkajú staroveku, stredoveku aj novoveku. Grécku časť antického sveta reprezentuje filologicky akcentovaný príspevok Jozefy Artimovej, ktorá sa zaoberá problematikou prekladu peňažných jednotiek vyskytujúcich sa v novozákonných textoch, rímsku antiku zastupuje jednak štúdia Emy Pavľákovej o pertraktovaní mágie v Horatiových a Tibullových básňach, jednak príspevok Daniely Roškovej, z ktorého sa dozvedáme viac o adresátoch Pliniových literárnych listov. Do latinského stredoveku vstupujeme netradičným spôsobom – cez sokoliarske umenie, ktoré približuje Lenka Fišerová v štúdii o kľúčovom odbornom spise kráľa Fridricha II. Štaufského na túto nanajvýš špeciálnu tému. Písomníctvo latinského renesančného humanizmu sa predstavuje jednak v príspevku Daniela Škovieru o krátkom epose Valentína Ecchia na oslavu uhorského patróna sv. Pavla Pustovníka, básnickým dielom Ecchiovho žiaka a priateľa Juraja Wernera sa zaoberá Jana Balegová. Pre zvyšných šesť štúdií je spoločným menovateľom Trnavská univerzita, ktorej 375. výročiu založenia je číslo venované. Tento súbor otvára štúdia Miriam Poriezovej o nenáboženskej odbornej literatúre v produkcii trnavskej tlačiarne. Po Erike Juríkovej, ktorá v širokom zábere približuje latinskú knižnú produkciu akademickej tlačiarne, sa ďalší autori venujú jednotlivým dielam a osobnostiam – Nicol Sipekiová kapitole o obohacovaní slovnej zásoby v učebnici Syntaxis ornata, Jozef Kordoš panegyrickému dielu Štefana Csibu Tyrnavia crescens podľa parametrov súvekej rétoriky, Miloslav Konečný vzťahu medzi rozsahom a epigramatickým nábojom básní v diele piaristu a trnavského absolventa Konštantína Halapiho, Katarína Karabová Babaiovej zbierke Ungariae reges z filologického hľadiska. Súčasťou zväzku je šestnásť recenzií, ktoré ako zvyčajne registrujú a glosujú vedeckú a vedecko-popularizačnú knižnú produkciu v oblasti vymedzenej antikou a jej recepciou. Registračno-informačnú úlohu majú anotácie diplomových práce, ktoré boli obhájené v študijnom roku 2009/2010 na Katedre klasických jazykov Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, a správy z vedeckého života.

Čitateľovi sa dostáva do rúk pramenná edícia stredovekých listín pochádzajúcich z archívu rodiny Motešickovcov. Rodina Motešických je výhonkom starobylého rodu Diviackovcov, ktorý sa od neho odčlenil zrejme v priebehu 14. storočia. Ich sídlo bolo v Horných Motešiciach, obci ležiacej v niekdajšej Trenčianskej stolici. Svojim postavením a majetkami sa Motešickovci radili skôr medzi strednú šľachtu. Neboli teda ani veľmi zámožní a ani svojou aktivitou v stredoveku nezasiahli nejako výrazne do naš ich dejín (na rozdiel od ich najbližších príbuzných Majténiovcov, ktorých členovia sa presadzovali už v 15.-16. storočí). Významnejšie sa prejavili až v neskoršom období, keď im patrilo niekoľko panstiev na juhozápadnom Slovensku a zastávali aj niekt oré pomerne významné hodnosti v celokrajinskom rámci. Napriek tomu som sa rozhodol publikovať stredoveké listiny pochádzajúce z archívu práve tohto rodu. Listinný materiál, ktorý sa v ňom nachádza, totiž neobsahuje len záležitostí Motešickovcov, ale nájdeme v ňom aj listiny týkajúce sa viacerých rodov, s ktorými boli Motešickovci spríbuznení. Listiny sa svojim obsahom dotýkajú pomerne rozsiahleho územia juhozápadného Slovenska, hovoria o majetkovo-právnych záležitostiach, resp. majetkoch ležiaci ch v Trenčianskej, Nitrianskej, Tekovskej, Bratislavskej stolici ale aj ďalej, v Liptove, na Spiši, ba dokonca aj mimo Slovenska. Poskytujú cenné informácie pre výskum dejín jednotlivých rodov, ktoré v tejto oblasti žili, dôležité sú však aj pre výsk um života šľachty vo všeobecnosti, majú výpovednú hodnotu aj pre dejiny osídlenia atď. Nazdávam sa teda, že ich publikovanie pomôže historikom sprístupniť informácie vedúce k lepšiemu poznaniu histórie tohto priestoru. Vyslovujem možno neskromné žela nie, aby príklad tejto knihy nezostal na dlhšiu dobu osamotený, ale postupne začali pribúdať viaceré diela tohto druhu, veď rodové archívy slovenskej šľachty skrývajú mnoho pokladov, ktoré stoja za to, aby boli zo šera zabudnutia vynesené na svetlo s veta a formou edície sa dostali k dispozícii záujemcom o minulosť svojich predkov.

Problém slobody možno do urcitej miery objasnit iba tak, ked fenomén slobody uchopíme, porozumieme a skúmame celostne a ked ho analyzujeme z viacerých komplementárnych základných hladísk. Tento prístup sa ukázal ako schodná cesta na prekonávanie rôznych apórií v otázke slobody. Ked sa spýtame na slobodu, o com je vlastne rec? Ide o problém gnozeologický, ontologický, axiologický, etický, ci nejaký iný? Alebo ide o všetky tieto problémy dovedna? A kto je na túto základnú otázku schopný a kompetentný odpovedat? Vedec, politik, teológ, filozof? Nestací len skúmat, co je sloboda, ale treba skúmat aj to, akým spôsobom sloboda je, aké jej bytie, resp. aký je spôsob jej bytia. Ked slobodu prednostne vztahujeme na cloveka, co nás koniec koncov má najviac zaujímat, potom spôsobom bytia cloveka je samotná jeho existencia a sloboda je neoddelitelnou súcastou, dimenziou bytia cloveka, bez ktorej clovek neexistuje. Clovek teda existuje tak, že existuje v slobode a sloboda existuje v cloveku. Jedným z bytostných atribútov cloveka je jeho sloboda, takže on sám je vlastne v istom základnom zmysle slobodou. Clovek existuje od svojho pociatku v slobode, preto nemôže nebyt slobodný.

Dielo Výchova kresťanského vladára od Erazma Rotterdamského sa stalo rýchlo veľmi populárnym. Erazmus tu totiž nepredstavil iba svoj ideál panovníka, ale svojej drobnokresbe podrobil aj prejavy každodenného života vladárov a ich prisluhovačov. Dielko tak získalo na nadčasovosti a zrozumiteľnosti pre rôznych čitateľov v rôznych dobách. Erazmus sa na rozdiel od iných podujal vykresliť obraz ideálneho panovníka, ktorý vo svojich činoch dôsledne uplatňuje zásady kresťanskej morálky. Dôležitá pre neho nie je postava vladára, ale idea. Preto, hoci prvé vydanie tohto svojho spisu naozaj venoval Karolovi V., postupne hľadal aj ďalších adresátov medzi monarchami vtedajšej Európy (Henrich VIII., František I., Ferdinand Habsburský).

Historický výskum v poslednom období na Slovensku nepochybne naberá novú dynamiku, co nie je spôsobené len zvýšeným poctom špecializovaných pracovísk po roku 1989, ale aj skutocnostou, že sa postupne etabluje nová generácia historikov, ktorá sa zameriava na výskum tém a historických otázok v minulosti zanedbávaných alebo (vtedy) zo spolocensko–politických dôvodov aj neprípustných. Aj prítomná publikácia Vybrané problémy slovenských dejín vo forme kolektívnej vedeckej monografie je svojím spôsobom predstavením takýchto výskumných výstupov historikov z prevažne mladšej nastupujúcej generácie a má ambíciu prispiet k riešeniu jednotlivých špecializovaných otázok, prípadne k nim vyvolat odbornú diskusiu. O všetkých platí jedno spolocné konštatovanie – sú príkladom riešenia zložitejších a komplexnejších výskumov vo forme analytických sond, ich význam teda prekracuje samotný skúmaný objekt jednotlivých kapitol.

Mgr. Marián Špajdel, PhD. vyštudoval odbor psychológia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. Okrem pedagogickej práce na Katedre psychológie FF TU v súcasnosti pôsobí i v Laboratóriu kognitívnej neurovedy v Ústave normálnej a patologickej fyziológie SAV. Výskumne sa zameriava predovšetkým na získavanie poznatkov o mozgu, jeho fungovaní vo vztahu k psychickým funkciám a tiež aj na analýzu prejavov narušenia mozgových štruktúr v prežívaní a správaní. V pedagogickej práci je jedným z jeho cielov smerovat posluchácov k štúdiu regulacných mechanizmov organizácie psychických procesov a ich dynamiky.

Predkladané dielo nie je len vedeckým dielom, ale prístupným spôsobom informuje o krestanskej filozofii druhej polovice 19. storocia a 20. storocia s presahmi do 21. storocia, cím vyplna citelnú medzeru v tejto oblasti v dostupnej ceskej a slovenskej filozofickej literatúre. Je preto vhodnou príruckou na doplnujúce štúdium dejín filozofie 20. storocia. Spolu s predchádzajúcimi dvomi zväzkami predstavuje syntézu napísanú jedným autorom, ktorú v súcasnosti nenájdeme ani v iných európskych štátoch.

Suplikačné registre (Registra Supplicationum, I Registri delle Suppliche) predstavujú v pápežskej kúrii špecifický druh prameňa, ktorý v kuriálnej kancelárii vznikol z prirodzenej potreby evidovať súpis žiadostí k Svätej stolici. Napriek tomu, že tento materiál sa zachoval až od čias pontifikátu pápeža Klementa VI. (1342 –1352), niet pochýb o tom, že kúria evidovala jednotlivé supliky aj oveľa skôr. Z čias, keď sú registre zachované, už totiž forma i obsahová provenienčnosť jednotlivých zápisov má v hlavných črtách vyvinutú a špecifickú podobu. Ako už vyplýva z ich oficiálneho názvu, jednotlivé žiadosti boli do úradných registrov zapisované v skrátenej (regestovej) forme aj s prípisom kancelárie o vyhovení, prípadne zamietnutí žiadosti a príslušnej kompetenčnej osobe (zvyčajne kuriálneho vicekancelára). Z uvedeného teda plynie, že ide o prameň mimoriadnej dôležitosti a rovnako tak tomu je i pre naše územie, pretože zachytáva mnohé žiadosti o úpravu uhorských cirkevných pomerov (najmä personálne obsadenie cirkevných úradov) s pôsobnosťou na území Slovenska. Mnohé sa však týkajú aj politického a verejného života v krajine. Stav zachovania písomnej agendy v pápežskej kancelárii verne odráža vtedajšiu cirkevno-politickú situáciu v Európe. Až s ukončením cirkevnej schizmy na všeobecnom cirkevnom koncile v Kostnici a voľbou nového, jediného a všeobecne akceptovaného pápeža Martina V. v roku 1417 došlo k obratu aj v stave zachovania skúmaných registrov. Tie sú od uvedeného roka už k dispozícii v kompletnom stave a riadne vedené. Rok 1417 treba skutočne považovať za významný medzník vo vedení kuriálnej agendy a vo vývoji pápežskej diplomatiky vôbec.

Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornost na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku. Uvažovat o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách ludského snaženia. Je to možno preto, že pre cast filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a osobnostne nezatažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, vecné a od psychicna ci subjektivity nezávislé zákonitosti univerza), prípadne – pre inú cast priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami, etikou a mravným konaním uplatnovaným v tak individuálnom, ako i spolocenskom správaní. Uvažovanie o terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov tažko akceptovatelný fakt, že filozofia má co do cinenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom úcinku filozofie môžu cítit psychológovia, psychoterapeuti ci iní liecitelia telesných ci psychických, ba i sociálnych neduhov cloveka a pri tomto pocite budú (nie neoprávnene) poukazovat na zväcša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voci ich metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a znacne kontrolovanému úsiliu. Napriek tomu, a ci práve preto, sme si ako predmet nášho skúmania zvolili práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu cloveka k svetu i sebe samému. Nazdávame sa totiž, že každá nevyriešená otázka (a filozofická par excellence) je clovekom vnímaná ako problém, ktorý, pokial je subjektívne vnímaný ako vážny (existenciálne, axiologicky, epistemicky, teologicky...), si vyžaduje od subjektu jeho zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede zväcša pôsobí na cloveka neurotizujúco a i preto hladanie odpovedí a riešenia pálcivých existenciálnych otázok plní tak trochu aj funkciu terapeutickej intervencie. V tomto najširšom slova zmysle možno preto všetko filozofické skúmanie chápat najmä ako antický ideál starostlivosti o dušu, ci hladanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Takéto chápanie filozofie ako terapie je stredobodom filozofického skúmania už oddávna. Možno sa s ním stretnút pri zrode antického filozofovania, ked napr. Sokrates považuje celé filozofické úsilie práve za formovanie a staranie sa o seba samého – epimeleisthai sauton – staranie sa o svoje záležitosti. Ale nielen Sokrates ci Platón, títo psychagogicky orientovaní myslitelia, ale i rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanost, ci epikurejci hladajúci blaženost v hedoné ci apatheii a ataraxii sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešit správnym filozofickým životným postojom. Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristic

Témou monografie je život a dielo rímsko-katolíckeho knaza, predstavitela Spolku sv. Vojtecha (dalej SSV), politika, poslanca, spisovatela, redaktora, vydavatela a prekladatela Martina Kollára (1853 – 1919). Vonkajším impulzom pre jej vydanie bolo 90. výrocie úmrtia Martina Kollára, ktoré sme si pripomenuli 26. januára 2009. Je nacase, aby sme si aj týmto spôsobom uctili tak významnú, a pritom tak málo známu postavu dejín trnavského regiónu, ale i národných dejín vôbec.

Vyberanie pápežských desiatkov v Uhorsku v 13. a 14. storočí na obranu Svätej zeme sa konalo v rokoch 1281–1375. Záznamy z vyberania z rokov 1281–1331 a 1338–1375 nie sú pre nás natoľko zaujímavé pre ich obsahovú stránku. Nemajú taký zoznam farských miest, aby nám poskytli taký materiál pre topografický obraz Slovenska ako súpisy z rokov 1332–1337. Vtedy sa vyberali desiatky po strediskách, ktorými boli vyššie cirkevné inštitúcie až po archidiakonáty, prípadne biskupské strediská. Vyberanie desiatkov v rokoch 1332–1337 prebiehalo prakticky v poslednej tretine vlády kráľa Karola z rodu Anjouovcov. Kým k tomu došlo, muselo Uhorsko prekonať dôležitú fázu vývinu. Koniec 13. storočia a začiatok 14. storočia bol poznačený bojom o uhorský trón. Stalo sa tak preto, že sa vyčerpalo vládnutie domácej dynastie Arpádovcov po nástupníckej linke. V poslednom desaťročí 13. storočia sa ešte podarilo uchrániť uhorskú korunu pred cudzím vplyvom dosadením kráľa Ondreja III., príbuzensky už hodne vzdialeného od priamej nástupníckej línie. Po jeho smrti nadobudol boj o uhorský trón nečakané rozmery nielen medzi jednotlivými pretendentmi, ale aj medzi jednotlivými oligarchami podľa toho, na stranu ktorého pretendenta sa pridali. Do tohoto boja sa dosť angažovane zapojila aj vysoká cirkevná hierarchia. Z rozháraných pomerov vyšlo aj niekoľko korunovácií. V celej tejto chaotickej situácii prebiehala na tú dobu nevídaná diplomacia. Pápežská kúria pokračovala v sledovaní uhorských pomerov aj ďalej. Domáce duchovenstvo bolo opomínané. Na cirkevné miesta sa dostávali osoby cudzieho pôvodu. Tento trend sa zámerne presadzoval aj v štátnej správe. Cudzincami boli obsadzované predovšetkým zodpovedné miesta v štátnej správe. Župani hraničných žúp boli z bezpečnostných dôvodov obsádzaní ľuďmi tzv. vhodného pôvodu, čím sa rozumie oddanými anjouovskej politike. Tá istá tendencia sa presadzovala aj pri obsadzovaní biskupských sídiel. Na začiatku 14. storočia to bolo obzvlášť dôležité pre rozháranosť pomerov, zapríčinených bojom oligarchov o moc nad svojimi domíniami. Anjouovci keď chceli mať z politického hľadiska lukratívne domínium, museli v prvom rade zachovať celistvosť Uhorska a potom posilňovať nižšie stupne riadenia. V tomto im výdatne pomáhala pápežská kúria, ktorá z hľadiska správneho kurzu vývoja cirkvi v Uhorsku mala najväčšiu zábezpeku v Anjouovcoch. U tých sa mohla spoľahnúť na to, že nemusela mať obavu o nežiadúce výkyvy. Z toho dôvodu malo anjouovské pôsobenie v Uhorsku mimoriadny význam pri udržaní celistvosti Uhorska. O vyberaní desiatkov v Uhorsku do roku 1332 toho vieme pomerne málo. Určite nebolo ani dobre organizované, ani robené s veľkým pochopením kráľov. Kráľ Karol povolil riadne vyberanie až roku 1332, keď dosiahol, že jedna tretina vybraných desiatkov zostane doma na podporu boja proti domácim ohrozovateľom viery. Kolektori prišli už roku 1331. Vyberať začali až roku 1332 s relatívne dobre premyslenou organizáciou. Na čele celej organizácie boli dv