Filozofická fakulta Trnavskej univerzity strana 2 z 4

Zborník Studia doctoralia Tyrnaviensia 2011 vznikol ako výstup z 1. doktorandského dňa Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý sa premiérovo uskutočnil 11. mája 2011 v priestoroch fakulty. Napriek počiatočným, možno trochu rozpačitým očakávaniam sa ukázalo, že tradícia doktorandských dní, ktorá má na svetových univerzitách svoje pevné miesto, môže priniesť študentom doktorandského štúdia vzájomné obohatenie, vyvolať plodnú diskusiu, v mnohých prípadoch poukázať na interdisciplinaritu a metodologické prieniky skúmaných tém, a v neposlednom rade tiež poskytnúť príležitosť na nadviazanie osobných kontaktov, ktoré – ako sa ukázalo v anonymnom dotazníku – neraz u študentov absentujú. V čase, keď sa kladie nebývalý dôraz na vedecko–publikačnú činnosť doktorandov, sa vedenie Filozofickej fakulty rozhodlo poskytnúť priestor na prezentáciu vlastnej výskumnej práce a jej publikovanie vybraným študentom, ktorí boli v akademickom roku 2010/2011 v druhom ročníku interného doktorandského štúdia. Na základe odporúčania vedúcich zainteresovaných katedier a školiteľov vybrala redakčná rada dvanásť štúdií, ktoré reprezentujú päť vedných odborov, v nich je v súčasnosti na fakulte akreditované doktorandské štúdium. Konkrétne ide o dejiny a teóriu umenia a architektúry, klasickú archeológiu, sociálnu psychológiu, slovenské dejiny a systematickú filozofiu. Napriek rôznorodosti tém jednotlivých príspevkov, prístupov ku skúmanej problematike, ale aj rôzneho stupňa zrelosti či publikačných skúseností toho-ktorého autora, je zborník prezentáciou doktorandov Filozofickej fakulty a čitateľovi poskytuje možnosť utvoriť si predstavu o tematickom zameraní dizertačných prác na jednotlivých odboroch.

Trnavská univerzita je (po krátko trvajúcej Universitas Istropolitana 1465 – 67/1491) druhou najstaršou univerzitou na území Slovenska (1635 – 1777) a v čase svojej najväčšej slávy predstavovala jednu z najvýznamnejších univerzít v Uhorsku i v strednej Európe. Jej myslitelia si získali uznanie a povesť v intelektuálnych kruhoch svojej doby, a to ako doma, tak aj za hranicami svojej alma mater.

Historické štúdie k starším dejinám mesta

V odbornej literatúre i v praxi sa stretávame v súvislosti s diagnostikou i liečbou detskej mozgovej obrny prednostne so zameraním na pohybovú zložku, ktorá je dominantným prvkom tohto ochorenia. Podľa niektorých autorov až 50% týchto detí trpí aj poruchami zrakových funkcií. Podieľa sa na nich množstvo rozličných štruktúr mozgu, takže pôsobením inzultov vedúcich k detskej mozgovej obrne dôjde k poškodeniu zrakových funkcií veľmi ľahko. V systéme komplexnej starostlivosti by teda nemala chýbať rutinná diagnostika zrakových funkcií a ich následná adekvátna stimulácia. Zvlášť, ak berieme do úvahy výskumne potvrdený fakt, že úspešnosť akejkoľvek terapie je okrem iných faktorov limitovaná vekom a s ním spojenou plasticitou nervového systému.Práca je zameraná na problematiku vyšších zrakových funkcií u detí s detskou mozgovou obrnou, zhodnotenie ich výkonov v porovnaní s normou a následne sledovanie zmien, ktoré nastanú v priebehu aplikácie Montessori terapie. Z teoretického hľadiska sa tiež venuje plasticite nervového systému, čo je významný faktor a zároveň podmienka úspešných terapeutických zmien v procesoch vývinovej rehabilitácie. Zvlášť rozoberá Montessori terapiu, jej historické a pedagogické východiská, ďalej jej techniky, špecifiká terapeutickej situácie ako aj možnosti tejto terapie ako súčasti kognitívnej rehabilitácie detí s detskou mozgovou obrnou.

Sambucus prináša vo svojom deviatom zväzku rad štúdií, recenzií a správ z oblasti vied o antickom staroveku v širšom ponímaní. Uvedená šírka sa na prvý pohľad prejavila v tom, že sú v ňom zastúpené jednak práce orientované na jazykovedu, antické literárne, kultúrne i politické dejiny, jednak práce o tradovaní klasických jazykov a s nimi spojenej kultúry.Uvedená šírka dovolila pristúpiť aj k tradičným témam novým spôsobom, ako ukazujú príspevky Ivana Lábaja o kategórii slovesného vidu v latinčine a Barbory Machajdíkovej o význame Festových glos pre súčasné italicko-etruskologické bádanie. Celkom iný pól štúdia antického sveta predstavuje výskum jeho dejín a otázka objektivity vtedajších historiografov; z tohto hľadiska komentuje Cassia Diona Jozef Kordoš. Viac-menej mimo historickej skutočnosti povedie čitateľa príspevok Lýdie Karkabi, ktorá sa zaoberala básňou De ave Phoenice a jej podkladom, mýtom o zázračnom Fénixovi. V čase vzniku uvedenej básne už bola sformovaná aj zaujímavá kresťanská literatúra; spoluautorská dvojica Erika Brodňanská a Adriána Koželová sústredili svoju pozornosť na dve morálne ladené elégie Gregora Nazianzského a na prítomnosť prírodovedných prvkov v jeho básňach; Marcela Andoková a Kvetoslava Gyuriová sa zamerali na listy sv. Hieronyma a na výchovno-vzdelávacie témy v nich.Bádanie v oblasti neliterárnych textov latinského stredoveku, ktoré dominantne aplikuje metódy pomocných vied historických, zastupuje rozbor listiny z roku 1355 chorvátskej proveniencie od Ivana Baltu.Zvyšná polovica štúdií sa pohybuje v oblasti novolatinských štúdií. Dôležitým javom renesancie 15. a 16. st. bolo oživenie gréčtiny na latinskom Západe; autorská trojica Christian Gastgeber, Jana Grusková, Jozef Kordoš predstavuje program prebiehajúceho rakúsko-slovenského bádania o situácii v oblasti stredného Dunaja. Reformáciou determinovaný humanizmus si bližšie všímajú dve štúdie: Marta Vaculínová sa zaoberala pamätníkom Jána Filického vo fondoch knižnice Národného múzea v Prahe, Oľga Vaneková sa pokúsila objasniť vzťahy Bocatiovej ľúbostnej múzy k rímskym vzorom a k svojim humanistickým súbežcom.Texty, za ktoré vďačíme vedeckému dianiu na historickej Trnavskej univerzite, interpretuje príspevok o osobnostnom profile Františka Forgáča u Samuela Timona, ktorý spracovala ďalšia autorská trojica Michaela Kajanová, Erika Juríková, Nicol Sipekiová. Sokoliarstvo sa azda trocha nečakane stalo témou didaktickej básne, ktorá vyšla v Trnave ako promočná tlač; Lenka Fišerová približuje jej text a vzťahy k antickým vzorom. V poslednej štúdii zameranej na tyrnaviká sa Katarína Karabová zaoberá otázkami a vnímaním mimozemských civilizácií v spisoch niekdajších profesorov historickej Trnavskej univerzity. Úzke prepojenie s vydavateľskou praxou má na zreteli záverečný príspevok Eriky Juríkovej, ktorý približuje rôzne neľahké okolnosti, s ktorými sa Matej Bel pri vydávaní svojich Notícií musel opakovane vyrovnať.Ako zvyčajne, v deviatom zväzku vychádzajú recenzie, ktorých poradie určila časová následnosť tém, takže zachytávajú časové rozpätie od Homéra cez latinskú spisbu neskorej antiky a stredoveku až po recepciu grécko-rímskej kultúry v Nemecku v 18. storočí a postavu nášho prvého profesora klasickej filológie Miloslava Okála, ktorého storočnicu si práve pripomíname.Tretiu časť zväzku tvoria správy z vedeckého života. Majú jednak personálny kontext, jednak predstavujú priebeh a výsledky vedeckého bádania. Riešených, resp. navrhovaných grantových úloh sa týkajú správy Eriky Juríkovej a Ľudmily Buzássyovej, ktorá upozorňuje na konferenciu pripravovanú na marec 2014 k 100. výročiu narodenia Miloslava Okála. Zväzok uzatvára súpis diplomových prác, ktoré boli obhájené v Trnave na konci minulého akademického roku, s krátkymi anotáciami.

Kniha Ladislava Tkáčika, pedagóga katedry filozofie, „Príspevok Emmanuela Lévinasa k fenomenológii daru“ zodpovedá nadpisu: Ide o text so skromnou ambíciou byť príspevkom. Nesnaží sa pokryť celé pole problematiky daru či darovania, no snaží sa byť verný fenomenologickému prístupu. Autor začína text etymologickými poznámkami, vďaka ktorým predbežne načrtáva zastreté významy termínu „dar“ a pokračuje topografiou relevantného priestoru, ktorý je podnetným pre celú súčasnú diskusiu o fenoméne daru: Venuje sa Maussovi, Derridovi, Ricoeurovi, Marionovi, Hénaffovi, Bourdieuovi, Heideggerovi. Stredná kapitola nazvaná „Intermezzo“ je kľúčová pre porozumenie významu Lévinasovho diela pre porozumenie daru. Autor to ukazuje na pozadí Lévinasovho kritického vyrovnávania sa s Husserlovou metodológiou, čo ho vedie k uznaniu neobjektivujúcich typov intencionality: intencionality slasti a intencionality túžby. Záverečnú tretiu časť autor venuje prípadovým štúdiám: overovaniu hľadiska vzhľadom k základným témam, ktoré sa chronologicky vynárajú v Levinasovom diele: fenoménu oddelenosti ľudskej bytosti, fenoménu zmyslovej slasti, domu, ženstva, tváre a pokusu myslieť Boha.

Zborník Studia doctoralia Tyrnaviensia 2013 vznikol ako výstup z 3. doktorandského dňa Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý sa uskutočnil 6. februára 2013. Tradícia doktorandských dní, ktorá má na svetových univerzitách svoje pevné miesto, opäť priniesla študentom doktorandského štúdia vzájomné obohatenie, vyvolala plodnú diskusiu, v mnohých prípadoch poukázala na interdisciplinaritu a metodologické prieniky skúmaných tém, a v neposlednom rade poskytla príležitosť na nadviazanie osobných kontaktov.

Jadrom tejto práce je pokus o rozpracovanie termínu banálne zlo, ktoré po prvý krát použila Hannah Arendtová v súvislosti s Adolfom Eichmannom. Z interpretácie Arendtovej chápania zla sa pozornosť presúva na skúmanie konformizmu, vstupu kritéria efektivity do ľudského konania a absolutizácie jednej hodnotovej perspektívy. Novosť banálneho zla a základný odklon od tradičných výkladov spočíva v tom, že toto zlo nepáchajú jednotlivci motivovaní túžbou po moci, ale obyčajní ľudia, ktorí si svedomito plnia svoje povinnosti vymedzené ich sociálnou rolou a úlohou v spoločnosti. Na pozadí tohto problému sa v práci postupne rozvíja výklad etického konania, ktoré je konfrontované s bezmyšlienkovitým nasledovaním morálnych pravidiel. Na základe výkladu etiky v Aristotelovom diele Etika Nikomachova je pojem etiky rozšírený o existenciálnu štruktúru zmyslu ľudského konania. Takéto chápanie etiky kladie do popredia namiesto absolútneho zmyslu (akým bola pre Eichmanna povinnosť voči Vodcovej vôli), pluralitu partikulárnych zmyslov, ktoré sa vyjavujú až v konkrétnej situácii ľudského konania. Táto pluralita poukazuje na hodnotovo nejednoznačný charakter nášho konania a potrebu zohľadňovať medze a konečnosť nášho rozumenia svetu.

Križujúc Kongens Nytorv v Kodani, tak obľúbené miesto pre Kierkegaardove prechádzky, ma zastavila pani predávajúca ruže a ponúkla mi jednu z nich. Z ničoho nič som stála pred štyrmi rôznymi druhmi ruží a nevedela som, ktorú si vybrať. Nakoniec som si vybrala a pobrala sa ďalej. Cestou som začala rozmýšľať, či som si nemala vybrať buď inú farbu, alebo o niečo menej rozkvitnutú ružu. Neskôr som usúdila, že som vlastne najviac chcela takú ružu, ktorá ani nebola na výber. A nakoniec mi napadlo, že som vôbec nechcela ružu. Tak či onak, ruža v mojej ruke ma nijako neuspokojila. Či toto je sloboda? Vybrať si niečo z ponúknutých možností a potom nielenže ľutovať svoj výber, ale aj samotnú možnosť výberu? Po určitom čase som sa prechádzala po centre „mesta draka“, Krakova. Zo stien starých budov v židovskej štvrti na mňa doslova kričali obrovské nápisy. Všetky z nich boli úpenlivým volaním po nezávislosti a slobode. Stále tam bola prítomná silná spomienka z vojny. Či toto je sloboda? Oslobodenie sa spod vonkajšieho nátlaku? Ľudský život je neustálym tokom, nedá sa zastaviť. Každodennosť je dvojaká: buď je nudná, alebo je turbulentná. Buď sa nudíme, alebo nevieme kam skôr „skočiť“. Pri našom rozhodovaní, výberoch a skutkoch máme skúsenosti s viacerými druhmi čiastkovej či čiastočnej slobody. Ale ktorá z toho množstva slobôd je tá „pravá“? Kedy človek môže zodpovedne povedať, že našiel zmysel života vo svojej slobode?