Filozofická fakulta Trnavskej univerzity

Historický výskum v poslednom období na Slovensku nepochybne naberá novú dynamiku, co nie je spôsobené len zvýšeným poctom špecializovaných pracovísk po roku 1989, ale aj skutocnostou, že sa postupne etabluje nová generácia historikov, ktorá sa zameriava na výskum tém a historických otázok v minulosti zanedbávaných alebo (vtedy) zo spolocensko–politických dôvodov aj neprípustných. Aj prítomná publikácia Vybrané problémy slovenských dejín vo forme kolektívnej vedeckej monografie je svojím spôsobom predstavením takýchto výskumných výstupov historikov z prevažne mladšej nastupujúcej generácie a má ambíciu prispiet k riešeniu jednotlivých špecializovaných otázok, prípadne k nim vyvolat odbornú diskusiu. O všetkých platí jedno spolocné konštatovanie – sú príkladom riešenia zložitejších a komplexnejších výskumov vo forme analytických sond, ich význam teda prekracuje samotný skúmaný objekt jednotlivých kapitol.

Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v Trnave 26. a 27. októbra 2011

Publikácia je textovým výstupom z medzinárodnej doktorandskej konferencie Obraz ako predmet transdisciplinárneho skúmania konanej v dňoch 4. a 5. októbra 2012 v priestoroch Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Cieľom organizátorov bolo podnietiť medzioborovú komunikáciu, predstaviť a priblížiť charakteristiku výskumu zúčastnených študentov rôznych vedeckých disciplín zaoberajúcich sa spoločným predmetom záujmu. Zborník by mal svojim poskytnúť predstavu o širokej škále možností súčasných prístupov vedných disciplín k vizuálnemu obrazu a zároveň byť prínosom k ďalším kritickým diskusiám a k intenzívnejšej interdisciplinárnej výmene podnetov.

Název publikace naznačuje, že jejím předmětem je analýza problému člověka v současném světě. Jedná se o reflexi současného stavu problému, který se dá zachytit výrokem „člověk se stal sám sobě problémem“. Mluvíme-li o současném stavu problému člověka, musíme si uvědomit, že je tento stav výsledkem. Ale mluvíme-li o výsledku, nesmíme opomenout, že každý výsledek předpokládá jemu předcházející proces, proto v úvodu nejprve nabídneme stručný dějinno-filosofický exkurz věnovaný formování antropologického tématu.

Cieľom predkladanej publikácie je oboznámiť čitateľov – predovšetkým vysokoškolských študentov histórie a politológie, ale aj širšiu čitateľskú verejnosť, zaujímajúcu sa o vzťahy medzi Československou republikou a Spojenými štátmi v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny – s niektorými kľúčovými udalosťami československo-amerických vzťahov v rokoch 1945 – 1948.

Zámerom uvažovania v tejto práci je hľadanie odpovede na otázku, či by sa epistemológia mala naturalizovať. Odpoveď je však iba podmienená a hovorí, že ak chceme v epistemológii dospieť k pravdivým odpovediam na naše otázky o poznávaní, tak by sme mali epistemológiu naturalizovať. Naturalizovanou epistemológiou máme pritom na mysli takú epistemológiu, ktorá vychádza z poznatkov vied relevantných pre otázky poznávania; snaží sa, aby jej tvrdenia, hypotézy a teórie neboli s takýmito poznatkami v rozpore; usiluje sa o tú mieru logickej konzistentnosti, ktorá je prítomná vo vede (pričom v prípade, že by šlo o výsledky neempirických epistemologických skúmaní, tieto by mali vykazovať takú mieru konzistentnosti a presnosti, ako výsledky logiky a matematiky); nevenuje sa čisto normatívnym súdom, ale iba podmieneným normatívnym súdom; snaží sa o to, aby boli jej empirické tvrdenia, hypotézy a teórie falzifikovateľné.

Aby sme si mohli niečo predstavovať, nepotrebujeme to vidieť. Aby mohol moderný vedec hovoriť o mnohých súčasných vedeckých fenoménoch, takisto ich nepotrebuje vidieť. Tak by sa dal v skratke vyjadriť postoj francúzskeho filozofa Gastona Bachelarda k problematike pohľadu, ktorým sa človek priamo zameriava na predmety pred sebou. Anton Vydra svojou knihou na jednej strane predstavuje Bachelardov filozofický odkaz na pozadí jeho kritiky dominancie videnia v západnom myslení, na druhej strane poukazuje na to, že Bachelard touto kritikou neodmieta hodnotu videnia, ale ponúka stimuly k novým reflexiám otázky pohľadu a vizuality.

Témy, obsiahnuté v kolektívnej monografii pod názvom Etika a kultúra, sa zrodili z potreby prehĺbiť prirodzený vzťah medzi etikou a kultúrou. Jednotlivé pohľady síce vychádzajú z osobnostnej úrovne, ale cez syntetizujúce závery prezentujúcich sa autorov smerujú k objasneniam zmyslu kontinuálnych eticko-kulturálnych prepojení a ich vzájomných nadväznosti v rôznych epochách dejín.

Predkladané dielo nie je len vedeckým dielom, ale prístupným spôsobom informuje o krestanskej filozofii druhej polovice 19. storocia a 20. storocia s presahmi do 21. storocia, cím vyplna citelnú medzeru v tejto oblasti v dostupnej ceskej a slovenskej filozofickej literatúre. Je preto vhodnou príruckou na doplnujúce štúdium dejín filozofie 20. storocia. Spolu s predchádzajúcimi dvomi zväzkami predstavuje syntézu napísanú jedným autorom, ktorú v súcasnosti nenájdeme ani v iných európskych štátoch.

Kolektívna monografia k sa zaoberá niektorými základnými otázky slobody. V prvej kapitole R. Kišoňová sa zaoberá niekoľkými vybranými charakteristikami základných slobôd a ich prioritami. Priorita slobody predovšetkým znamená to, že prvý princíp spra vodlivosti prisudzuje základným slobodám osobitý status. Tieto slobody majú špecifické postavenie vzhľadom k odôvodneniam odkazujúcim k verejnému dobru a perfekcionistickým hodnotám. Priorita slobody implikuje v praxi, že základná sloboda môže byť ob medzená, len pre inú základnú slobodu, no nikdy nie z dôvodu verejného dobra alebo perfekcionistických hodnôt. V kapitole Vzťah slobody človeka k hodnotám Štefan Šrobár približuje z rôznych hľadísk tézu, v zmysle ktorej rozvoj a uskutočňovanie zodpov ednej slobody zásadne závisí od správneho poznania hodnôt a od ich hierarchického usporiadania. Hodnota sa nesmie stať predmetom momentálneho záujmu a prospechu. Sloboda nemôže byť redukovaná na individualistickú voľbu hodnôt, lebo takáto voľba môže ľahko viesť do zajatia pseudohodnôt. Opravdivé hodnoty, ktoré človeka podnecujú k zodpovednej slobode, nesmú byť len hodnoty osebe, ale musia byť aktuálne pôsobiť v dianí doby. Majú to byť vzácne perly pre náš život, pred ktorými nič neuprednostním e. Mali byť spoločné pre veriacich i neveriacich. V tretej kapitole Kultúrna evolúcia a ľudská sloboda M. Kutáš dospieva k záveru, že je možné spojiť otázku zlučiteľnosti slobody s fyzikálnym determinizmom a indeterminizmom, osobitne keď sa vzťahuje na človeka. Ak prijmeme výsledky vedy ohľadom fyzikálnej determinovanosti a indeterminovanosti dejov, prebiehajúcich v našich telách, znova vstupuje do hry otázka našej slobody. Ukazuje sa, že nie sme neslobodní aj napriek tomu, že sa v kultúrnej evo lúcii zúčastňuje aj naše myslenie, posudzovanie a tvorivá aktivita. Môžeme sa totiž pýtať, či nie je, čo sa týka slobody problémom, ak sú tieto aktivity opísateľné na základnej úrovni pomocou fyzikálnych zákonov. Vo štvrtej kapitole nazvanej Sloboda porozumená na báze interpersonálnej a interpersonalitnej koaktivity, ktorá má charakter monografickej štúdie, Ján Letz načrtáva novú teóriu slobody na personalistickom základe. Podľa nej sloboda človeka je iniciovaná, rozvíjaná a dovršovaná za nevyhn utnej účasti slobôd druhých ľudí, ale predovšetkým Božej slobody, ktorá je jednak jej transcendentálno-transcendentým horizontom a jednak pôsobí na človeka a v človeku cez interpersonalitné koaktivity Boh človek, človek Boh a Boh - človek. Človek ova sloboda sa teda môže vývojovým narastaním a prehlbovaním dostávať na čoraz vyššiu úroveň, a to tak, že je čoraz väčšmi slobodou-pre-ľudí a slobodou-pre-spoločnosť, ako aj zodpovednou slobodou. Takýto rast v slobode sa uskutoční natoľko, nakoľko č lovek sa stane pneumatickým človekom a nakoľko bude aj v spoločnosti účinná pneumatická komunitárnosť. K tomu však musí prispievať aj sám človek svojou slobodnou a hlboko angažovanou tvorivou činnosťou.