Hronka strana 2 z 4

Elias Canetti sa narodil v roku 1905 v bulharskom meste Ruse na brehu Dunaja, kde sa usadila židovská komunita vyhnaná zo stredovekého Španielska. Jeho rodičia sa neskôr presťahovali do Viedne, kde si vybral aj literárny jazyk, v ktorom napísal všetky svoje opusy, hoci nemčina nebola jeho materinským jazykom. Vo Viedni študoval prírodné vedy a dosiahol titul doktora. Zároveň pracoval na svojom prvom a jedinom románe, ktorý nazval Zaslepenie (Die Blendung) a ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1935 po rôznych peripetiách. Popularitu v intelektuálnych kruhoch získala kniha až po 2. svetovej vojne, keď sa unisono interpretovala ako závažné podobenstvo o modernom svete. Vlastne za túto knihu dostal E. Canetti Nobelovu cenu za literatúru (1981). Vytvoril aj ďalšie svetoznáme diela, z ktorých vynikajú jeho trojdielne memoáre Zachránený jazyk, Fakľa v uchu a Hra očí. E. Canetti zomrel v roku 1994. Protagonista románu Zaslepenie Peter Kien je odborník na čínsky jazyk a kultúru. Vlastní obrovskú súkromnú knižnicu, ktorá sa v románe variuje v rôznych reálnych aj surreálnych súvislostiach. Stretáva sa s viacerými čudákmi vo viac či menej absurdných situáciách, pričom autor využíva aj motívy z iných literárnych diel od Homérovej Odysey až po Danteho Božskú komédiu a Cervantesovho Dona Quijota. Pre román sú príznačné alúzie, dvojzmysly, predbiehania deja, paródie, vedomé používanie klišé a iné. Voľne sa pohybuje v čase a neguje aj logické súvislosti. To všetko vytvára z textu originálny konglomerát odrážajúci náš svet. Hlavným motívom je zaslepenie a slepota v rôznych podobách ako skutočnosť aj ako metafora.

Popredný francúzsky indológ a znalec indického myslenia François Chenet, ktorý je autorom knihy Indická filozofia, vedie jedinú katedru komparatívnej filozofie vo Francúzsku (na univerzite Sorbonna). Jeho kniha je napísaná veľmi hutným jazykom s dôrazom na sprostredkovanie čo najväčšieho množstva informácií o vývoji a charaktere rôznych filozofií, ktoré sa zrodili na indickom subkontinente, na pomerne malej ploche. V súčasnosti, ktorá je charakterizovaná globálnou povahou rôznych hospodárskych, politických a spoločenských procesov, akoby sa zabúdalo na to, že po stáročia, ba tisícročia bolo poznanie ľudských spoločenstiev s univerzálnym dosahom plodom pozorovania a ponorenia sa do hĺbky života, ktoré sa uskutočňovalo v priestorovo a kultúrne viac či menej ohraničenom rámci. Globalizácia tieto rámce prehliada, nemôže ich však poprieť. Je preto potrebné, aby sme mali možnosť oboznámiť sa s najvyššími duchovnými a kultúrnymi výkonmi iných civilizácií. Kniha francúzskeho indológa Françoisa Cheneta túto možnosť prináša. Slovenský záujemca dostane po prvý raz možnosť zoznámiť sa so všetkými hlavnými indickými filozofickými prúdmi.

Ernesto Sabato vyštudoval teoretickú fyziku, ale sľubne sa rozvíjajúcu kariéru fyzika opustil, aby sa venoval literatúre, lebo bol presvedčený, že práve ona, a nie veda, dokáže poskytnúť kľúč k záhadám ľudskej existencie. Je autorom troch významných románov, z ktorých boli dva preložené aj do slovenčiny (Tunel samoty, 1965 a O hrdinoch a hroboch, 1980). Jeho eseje však doteraz v Slovensku knižne nevyšli, pričom práve v tejto oblasti bol E. Sabato mimoriadne úspešným autorom. Aj do literatúry vstúpil práve ako esejista knihou Jedinec a vesmír (Uno y el universo, 1945). V Sabatových esejach dominujú dve ťažiskové témy: človek v čase krízy a otázky o poslaní literatúry. Celé Sabatovo dielo je preniknuté hlbokými filozofickými úvahami o zmysle našej existencie, o dobre a zle, ale aj o nástrahách virtuálneho sveta a potrebe pestovania tradičných hodnôt. Kniha La resistencia (Rezistencia) obsahuje šesť esejí, v ktorých sa autor zamýšľa nad malými aj veľkými vecami každodenného života. Je napísaná sugestívnou epištolárnou formou a je svojským literárnym odkazom tohto veľkého humanistu, keďže ju písal na sklonku svojho života. Obsah: Prvý list: Malé a veľké, Druhý list: Staré hodnoty, Tretí list: Medzi dobrom a zlom, Štvrtý list: Spoločné hodnoty, Piaty list: Rezistencia. Epilóg: Rozhodnutie a smrť.

Kniha André Comte-Sponvilla Šťastie bez ilúzií je prepisom prednášky autora a diskusie v rámci filozofických pondelkov v Bouguenais vo Francúzsku. V jeho úvode sa autor zamýšľa nad pojmom šťastia, ktorý je predmetom filozofickej reflexie od čias, ako Gréci vymysleli pojem filozofia láska k múdrosti. Každý človek chce byť šťastný otázka je, ako to dosiahnuť. Spôsob, ktorý ponúka autor, je premýšľanie, ktorého predmetom je život, prostriedkom rozum a cieľom šťastie. Spolu so šťastím je v centre záujmu autora nádej (espoir) a jej opak (désespoir), pričom pojem beznádeje chápe nie vo význame zúfalstva, ale v etymologickom význame ako chýbajúcu nádej, očakávanie, stav bez túžob a ilúzií. V prvej kapitole sa autor pýta, prečo nie sme šťastní nie vtedy, keď nás stíhajú choroby, úrazy, úmrtia blízkych, ale vtedy, keď sa navonok nič zlé nedeje, keď máme všetky predpoklady byť šťastní no nie sme. V druhej kapitole nám autor ponúka stratégiu, ako sa oslobodiť od bludného kruhu túžob a sklamaní. Tretia kapitola sa opiera o Spinozovu myšlienku, že beznádej a blaženosť nie sú opozitá, ale dve strany tej istej mince, ktorou je múdrosť. Mudrc nič neočakáva, nič mu nechýba. Je šťastný. Takéto šťastie sa nazýva aj láska. Nie platónska láska, pri ktorej je láska túžbou po niečom, čo chýba, ale spinozovská láska, pri ktorej je láska radosťou z toho, čo je.

Centrálnymi témami fenomenológie cudzieho sú podľa Bernharda Waldenfelsa poriadok, pátos, odpoveď, telo, pozornosť a interkulturalita. Ako výnimočné sa vynára cudzie vo forme narúšania, odklonov a nadbytkov vzhľadom na hranice poriadkov. Tým sa kladie otázka, ako sa dostaneme k cudziemu bez toho, aby sme ho zbavili jeho ostňa. Z toho vychádza responzívny charakter fenomenológie, ktorý vychádza za intencie a pravidlá v udalostiach a nárokoch. Odpovedajúce Ja sa predstavuje ako telesné Ja, ktoré nikdy nie je celkom pri sebe samom. Cudzie začína vo vlastnom dome. Začína už pri pozornosti, keď nás niečo zaujme. A nekončí napokon pri interkulturalite, ktorá je výzvou aj pre filozofiu. Globálne myslenie sa pritom nedá ani očakávať, a ani želať. Pokus prekročiť hranice bez toho, aby sme ich odstránili, patrí k dobrodružstvám cudzieho medzi kultúrami. Fenomenológia cudzieho má svojich predchodcov v autoroch ako M. Bachtin, S. Freud a H. Maus, ale aj I. Calvino, F. Kafka, R. Musil a P. Valéry.

Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.

Francúzsky filozof a spisovateľ Fabrice Midal sa svojimi knihami pokúša poskytnúť západnému človeku živú a konkrétnu odpoveď na dichotómie, ktoré ho uväzňujú: materiálne vs. spirituálne, vnútorné vs. vonkajšie ap. V tomto zámere mu pomáha rozsiahle filozofické vzdelanie, vďaka ktorému môže čerpať jednak zo západnej kultúrnej tradície (v predkladanej knihe sú to hlavne Nietzsche a Rilke), ako aj z východných tradícií, ktoré sa v posledných desaťročiach stali súčasťou Západu. Vo svojej eseji Tvárou k slobode cez viaceré príklady z diel a životov autorov, ktorí ho inšpirujú, poukazuje na to, že osobnosti duchovnej kultúry, ktoré v nej zanechali autentickú stopu, či už pochádzali z toho či onoho prostredia, museli vždy ostať verné hlbokému nároku svojho ľudského a tvorivého poslania. V čase konzumistického otupenia a existenciálnej vyprahnutosti sa pokúša západnému človeku sprostredkovať možnosť otvoriť sa a zažiť skúsenosť toho, že každý ľudský život má poslanie. Cesta k jeho poznaniu a naplneniu však nevedie po vychodených chodníčkoch, ale si od človeka vyžaduje pozornosť a zápal, ktoré musia byť neraz živené aj v samote a samotou. Fabrice Midal je aj zakladateľom Západnej školy meditácie, kde sa záujemcom pokúša mimo náboženských rámcov sprostredkovať metódy prehĺbeného vzťahovania sa k vlastnému životu.

Harold Pinter (známy aj ako Harold Pinta či David Baron), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2005, bol svetoznámy dramatik a básnik. Venoval sa však aj prozaickej tvorbe, ako aj písaniu článkov, prostredníctvom ktorých komentoval významné politické udalosti. Predkladaná kniha obsahuje autorov vlastný výber z vyše päťdesiatich rokov jeho prozaickej a básnickej tvorby, no zároveň prináša aj články politické, v ktorých kriticky reaguje najmä na porušovanie ľudských práv a slobôd. Kniha je rozdelená do piatich sekcií. Prvá obsahuje literatúru faktu o divadle a prináša zaujímavý pohľad do myslenia dramatikov a scenáristov. Sekcie dva a tri sa venujú Pinterovej poézii a beletrii. Vo štvrtej sekcii sa autor venuje politicky orientovaným esejam, ktoré Pinter publikoval v rôznych novinách a časopisoch, súvisiacich najmä s politikou Spojených štátov amerických a ich medzinárodnými vzťahmi. V poslednej sekcii je predstavená autorova poézia, ktorej témou je vojna.

Tvorivá kniha hudobnej náuky Krajina Hudba a jej obyvatelia II. je určená pre 6 až 8-ročné deti, navštevujúce 2. ročník prípravného štúdia na ZUŠ, alebo aj 1. ročník 1B časti. Kniha nadväzuje na prvý diel Krajina Hudba a jej obyvatelia a tvorí ju 33 ucelených lekcií – hodín hudobnej náuky. Lekcie sú postavené tak, aby každá predstavovala pre dieťa aj pre učiteľa plnohodnotnú vyučovaciu hodinu s opakujúcim sa sledom cvičení zo 6 oblastí: 1. intonačné cvičenie, 2. sluchové cvičenie, 3. nová látka, 4. rytmické úlohy, 5. čítanie nôt, 6. hra. Každé cvičenie má hravú formu, alebo je ilustrované v obrázkovej podobe. Kniha využíva vymaľovávanie nôt tak, ako ho uviedol 1. diel Krajiny Hudby. Obsahuje rozprávky, piesne aj básne súvisiace s preberanou novou látkou. Prináša aj námet na počúvanie hudby v spojitosti s predstavovaním dychových nástrojov. Každá úloha, hra a cvičenie má krátke vysvetľujúce pokyny. Na začiatku knihy sú umiestnené metodické pokyny pre učiteľa a v závere je notová príloha piesní, ktoré sú zoradené abecedne a majú akordické značky pre sprievodnú hru. Rozsah učiva je v súlade so Štátnym vzdelávacím programom pre prípravné štúdium typu A s presahom do 1. roč. 1B. časti, môžete teda s knihou pracovať vyše roka. Kniha je odporučená Ministerstvom školstva SR a má pridelenú odporúčaciu doložku.

V týchto krátkych a strohých esejistických textoch sa autor pokúša identifikovať, popísať a následne aj demaskovať tie spoločenské javy, a to bezohľadu na typ režimu, v ktorých sa mu „prichodilo“ žiť, ktorých výskyt deformujú „optimálny“spoločenský vývin, sú identifikova-teľné ako problémové, a ktoré pregnantne signifikujú ich negatívne stránky. Ide napríklad o také javy ako globalizácia, prznenie a ničenie miest a sídel, rapídny úbytok poľnohospo-dárskej pôdy, rozkrádanie a tunelovanie, korupcia, zintenzívnenie koristníckeho spôsobu hospodárenia, kríza demokratických princípov a podobne. Okrem celospoločenských tém sa autor čiastočne dotýka aj osobných zlomových udalostí, ktoré ho jednoznačne ovplyvnili. Kniha je určená širokej čitateľskej verejnosti, najmä takej, ktorá sa nebojí kritického postoja a analytickej reflexie.

Pre krátkosť svojej pozemskej púte francúzska filozofka, politická mysliteľka, odborárka a mystička Simone Weilová nestihla vstúpiť do širšieho povedomia. Keď sa ale v povojnovom období objavili prvé vydania jej diela, bolo zrejmé, že ide o celkom mimoriadny zjav, a to nielen z intelektuálneho, ale aj z ľudského hľadiska. Medievalistka Marie-Madeleine Davyová, ktorá Weilovú osobne poznala, v roku 1956 vydala prvú monografiu, venovanú tejto pozoruhodnej intelektuálke. Predhovor ku knižke napísal filozof Gabriel Marcel. Na ploche sto tridsiatich strán sa Davyová najprv venuje predstaveniu Simone Weilovej a jej životnému príbehu, v ďalších kapitolách s mimoriadnym citom rozoberá základné tematické okruhy, pojmy a smerovania Weilovej reflexie. Takisto uvádza citácie z Weilovej diela, o ktoré sa opiera vo svojom výklade. Davyovej monografia predstavuje fundovaný úvod do štúdia mimoriadne kvalitného mysliteľského diela Simone Weilovej, autorky, ktorá je v slovenskom povedomí ešte stále málo známa a ktorej hlboký duchovný rozmer si v súčasnej dobe najrozmanitejších kríz zaslúži, aby bol predmetom záujmu pre ľudí, hľadajúcich taký pohľad na tieto krízy, ktorý by im pomohol sformulovať skutočne prijateľné východiská. Monografia je doplnená o vybrané texty Simone Weilovej.

Kniha esejí Boh prichádza v idei z ústredných oblastí filozofie náboženstva nám dáva svedectvo o pokuse tematizovať transcendenciu bez toho, aby siahla po tom, aký má charakter toto transcendentálne. Zvláštnu pozornosť pritom Levinas venuje tomu, aby sa vysporiadal s dedičstvom Husserlovej fenomenológie a Descartesovou ideou nekonečna. Levinas v nej nachádza model myslenia, ktoré sa necháva nekonečne zasiahnuť Bohom, ktorý je transcendentný až po jeho neprítomnosť, a ktorý sa dáva spoznať v bezpodmienečnom záväzku zodpovednosti. Ťažiskom je u Levinasa profetizmus, ktorý je úzko prepojený s hovorením o Bohu. Profetická filozofia je zdanlivým paradoxom, ktorý Levinas akceptuje.

Roman Graf (narodený v roku 1978) je mladý švajčiarsky spisovateľ, žijúci striedavo v Berlíne a vo Švajčiarsku. Vo svojom románe Pád rozpráva o túre dvojice mladých ľudí, ktorí s nadšením očakávali, že dosiahnu vytýčený cieľ. Ibaže z tejto túry sa vplyvom rozličných objektívnych (počasie) ako aj subjektívnych (rozpory medzi účastníkmi) dôvodov vyvinuli okolnosti, ktoré sa môžu chápať nie ako vzostupné smerovanie k vytýčenému cieľu, ale skôr ako pád. A hoci kniha popisuje peripetiu vzťahu mladého páru, oprávnene ju môžeme vnímať ako metaforu o dnešnom stave sveta. Je pretkaná nielen príťažlivými opismi prírodnej scenérie, či plastickým podaním charakterov oboch postáv, ale aj filozofujúcimi pasážami.

Do života Jánosa Vaszaryho, divadelného riaditeľa, divadelného a filmového režiséra, spisovateľa, dramatika, scenáristu, a jeho manželky Lili Murátiovej, oslavovanej divadelnej a filmovej herečky, v roku 1944 vstúpili dejiny. Utekajú pred vojnou a sovietskymi tankami, ale ich auto sa pokazí. Červená armáda uzatvorí vojenský kruh okolo Budapešti a tak manželský pár nútene zostáva v hlavnom meste. Od tej chvíle až do jari 1946 sa ich život stáva jediným bolestným veľkým útekom: viackrát sa dostávajú do väzenia ruskej vojenskej polície, sú blízko vlastnej popravy, ale aj znásilnenia. Tieto a ešte ďalšie neuveriteľné dobrodružstvá môžeme sledovať pri čítaní týchto autobiografických zápiskov a pri úteku smerom na západ sledovať ich boj o vlastnú holú existenciu. Kniha je preplnená takými spomienkami, ktoré v sebe nesú hlboké a závažné pravdy. Patrí medzi najpôsobivejšie a najnapínavejšie literárne dielo posledných rokov na maďarskom knižnom trhu.

Jean Baudrillard v knihe Heslá spôsobom autokomentára vysvetľuje sám seba, resp. základné pojmy, ktoré vo svojich ostatných knihách (Symbolická výmena a smrť, Priezračnosť zla, Simulakra a simulácia, Amerika, Zabudnúť na Foucaulta, atď.) filozoficky rozpracoval (podobne ako to svojho času urobil G. Delueze vo svojom Abecedaire). Pojmy, ktoré Baudrillard v knihe slovníkovým spôsobom objasňuje, sú objekt/predmet, hodnota, symbolická výmena, zvádzanie, aleatorickosť, virtualita, chaos, hranica, dokonalý zločin, osud, myslenie, obscénnosť, transparentnosť zla, dualita. Štruktúra knihy je teda daná slovníkovým, abecedným zoradením jednotlivých hesiel za sebou. Všetky uvedené heslá sa priebežne objavujú v rozmanitých variáciách Baudrillardových textoch. Baudrillard zatiaľ do slovenčiny nebol preložený, predkladaná kniha je jeho prvý slovenský preklad.

V roku 1931 vyšla štúdia Symbolika kríža Reného Guénona. Jej tematickým jadrom sa stáva symbol, patriaci podľa autorových slov „do skupiny symbolov spoločných pre takmer všetky tradície, čo považujeme za znak, že tieto symboly sú priamo späté s prvotnou Tradíciou“: ide o symbol kríža. Guénon sa nezaoberá spojením kríža s určitou konkrétnou náboženskou tradíciou a jej zakladajúcou udalosťou, zaujíma vyššie hľadisko a venuje sa predstaveniu univerzálnej hodnoty tohto symbolu; v tejto súvislosti formuluje výčitku voči kresťanstvu, ktoré „akoby v istom zmysle zabudlo na symbolický charakter kríža a vidí v ňom iba odkaz na určitú historickú udalosť“. Guénon v knihe putuje naprieč rôznymi duchovnými tradíciami, využívajúc svoje hlboké znalosti týchto tradícií poukazuje na univerzálnu symboliku tvaru kríža; tá sa vo svojom plnom rozvinutí stáva geometrickým a priestorovým zobrazením duchovných možností ľudskej bytosti, ako aj sprostredkovateľom poznatkov o usporiadaní Univerza, a je úzko spojená s koncepciami mókše, Oslobodenia v hinduistickej tradícii, Univerzálneho Človeka v ezoterickom islame či Adama Kadmona v hebrejskej kabale. Guénon podrobne osvetľuje rôzne aspekty symboliky geometrického tvaru kríža a jej súvislosti; vďaka autorovej dôkladnosti a znalosti hlbokých spojitostí sa čitateľ môže dotknúť pravej funkcie tohto univerzálneho symbolu: vonkajší geometrický tvar sa stáva obrazom duchovnej cesty človeka putujúceho za Poznaním, fyzický priestor sa vďaka rozvinutiu symboliky kríža zjednocuje s vnútorným priestorom človeka.