Hronka

Otázky morálky pravdepodobne patria vo filozofii k tým najpodstatnejším, najrozšírenejším a v prvom rade najnaliehavejším. V čase, keď bola filozofia budovaná ako veda, alebo sa preferovalo skúmanie jazyka, či téma filozofického zavŕšenia každého poznania v metafyzike, sa ukazuje reštitúcia morálky ako najvážnejší filozofický záujem a úsilie. Vladimír Jankélévitch (1903 – 1985) patrí k tým filozofom 20. storočia, ktorý vo svojom diele od doktorandskej práce O zlom svedomí (1933) až po svoju poslednú filozofickú knihu Paradox morálky (1981), neprestáva zdôrazňovať privilégium, ktoré má dlho zanedbávaná morálka v oblasti filozofického skúmania. Život prepojený s filozofiou, ako aj naopak filozofia nerozlučne spätá so životom filozofa – to je východiskovým bodom, v ktorom sa Jankélévitch obracia rezolútne k činnosti, a k filozofickým otázkam, ktoré sú späté so spôsobom ako má človek konať, aby konal dobro. Filozofia tak naberá formu angažovanosti, ktorá je realizovaná a nielen teoretizovaná. To, že filozofia a život, je to isté, len s dvoma tvárami, dokladajú aj praktické kroky Jankélévitcha, ktorý sa napr. zúčastňuje na hnutí odporu počas druhej svetovej vojny.

Druhý zväzok Kruhového denníka obsahuje zápisky o literatúre, hudbe, filmoch, o cestách vonkajších aj vnútorných. Od januára 2016 do decembra 2017, od Bratislavy po Benátky, od Ajvaza po Žižeka. Denníkový žáner je pre autora prostriedkom, ako prostredníctvom každodenných dojmov, reflexií a myšlienok vytvoriť jedinečnú mozaiku vlastnej tváre aj kultúrneho celku.

Kniha svetoznámeho filozofického autora Paula Ricoeura Fenomenologická škola, ktorá vyšla v roku 2004, obsahuje články, reflektujúce myslenie fenomenologického hnutia druhej vlny, respektíve inej fenomenológie, ako bola Hegelova. Ťažiskom záujmu Ricoeura sa stávajú Karteziánske meditácie (Hua I: Cartesianische Meditationen und Pariser Vorträge) Edmunda Husserla, jedného z jeho učiteľov, a jeho druhý diel Ideí (Hua IV: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Zweites Buch: Phänomenologische Untersuchungen zur Konstitution), ktoré preložil a vybavil poznámkami, pričom nezabudol ani na jeho slávnu Krízu (Hua VI: Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Eine Einleitung in die phänomenologische Philosophie). Rozhodne budú pre čitateľa obohacujúce osobné reflexie Ricoeura nad rôznymi kľučkami miestami až škrupulózne starostlivého Husserlovho myslenia, časový prierez jeho myšlienkami, zdanlivé protirečenia a presuny záujmu, na ktoré autor upozorňuje, hodnotenie a určenie jeho významu vo filozofickom myslení súčasnosti. Pre čitateľa môže byť obzvlášť zaujímavé svojrázne umiestnenie Husserlovho diela do kontextu celkového filozofického myslenia a náznaky fenomenológie Husserlovského štýlu predovšetkým u Immanuela Kanta.

Témou knihy je nadvláda ľudských bytostí nad bytosťami ne-ľudskými. Táto nadvláda spôsobuje stále obrovské množstvo utrpenia a bolesti zvierat. Boj proti nej je pre autora práve tak dôležitý, ako bol boj za mravné a sociálne otázky v minulých rokoch. Kniha inšpirovala široké celosvetové hnutie, ktoré má teraz stovky organizácií a milióny členov. Oslobodenie zvierat bolo prvou modernou prácou, ktorá obhajovala názor, že ľudia, brániaci utrpeniu spôsobovanému zvieratám, nie sú iba skupinky preháňajúcich a precitlivelých histerikov. PetermSinger pri obhajobe svojho názoru detailne popisuje neospravedlniteľné bolesti, ktorými trpiamzvieratá pri vedeckom, vojenskom či obchodnom výskume, a nehumánne procesy pri zaobstarávaní mäsa pre spotrebiteľov – pre tých ľudí, ktorí sa sami postavili do pozície ignorantstva reality výroby mäsa. Tá je nielen eticky neobhájiteľná, ale aj nehanebne márnotratná.

Práca Korózia charakteru amerického sociológa Richarda Sennetta predstavuje jednu zo zásadných sociologických diagnóz konca 20. storočia. Autor v knihe skúma zmenu paradigmy postojov k práci počas posledných dvoch generácií. Hoci bola napísaná pred vyše dvadsiatimi rokmi, zmeny, ku ktorým svojho času došlo v americkom prostredí, sa postupom času stali globálnymi. Na knihe je zaujímavé, že spája originálne vedecké rozbory s pútavými reportážnymi a esejistickými pasážami. Autor konštatuje, že prechodom od chápania práce ako celoživotného projektu k práci ako epizodickému dobrodružstvu neustále spojenému s rizikom sa v spoločnosti stráca pevný referenčný rámec, vďaka ktorému bol človek schopný vytvoriť si zmysluplný motív svojho života. Tak sa formuje mentalita ustavičného provizória, znemožňujúca vytvorenie pevného charakteru a identity, na ktorých by bolo možné skonštruovať osobnú biografiu. Dôsledkom je podľa Sennetta odmietanie všetkého stáleho, odmietanie autority a zodpovednosti a vytvorenie nového charakterového typu človeka ironického.

V knihe Kruhový denník I. sa autor snaží textovo, chronologicky, denníkovou metódou zachytiť a zaznamenať kultúrnu vrstvu spoločnosti. Prečítané, zažité, odpočuté, aktuálne aj nadčasové, to všetko videné a zaznamenané z pozície subjektívneho pisateľa. Kruhový denník I. je záznamom súvislého prežívania kultúry, v ktorom hrá dôležitú úlohu kontinuita a dlhodobosť, aj s návratnosťou motívov, so zmenou pohľadu a vrstviacimi sa súvislosťami. Citáty, glosy, reflexie, úvahy, aforizmy vytvárajú veľkú mozaiku celku: jedného života a jednej kultúry.

V knihe Kruhový denník I. sa autor snaží textovo, chronologicky, denníkovou metódou zachytiť a zaznamenať kultúrnu vrstvu spoločnosti. Prečítané, zažité, odpočuté, aktuálne aj nadčasové, to všetko videné a zaznamenané z pozície subjektívneho pisateľa. Kruhový denník I. je záznamom súvislého prežívania kultúry, v ktorom hrá dôležitú úlohu kontinuita a dlhodobosť, aj s návratnosťou motívov, so zmenou pohľadu a vrstviacimi sa súvislosťami. Citáty, glosy, reflexie, úvahy, aforizmy vytvárajú veľkú mozaiku celku: jedného života a jednej kultúry.

Hani (Helenka) Krausová mala päť rokov, keď pod priamym patronátom nacistického Nemecka vznikla formálne samostatná prvá Slovenská republika, a jedenásť, keď bola oslobodená Červenou armádou. Autorka v týchto pamätiach podáva napínavý príbeh nielen svoj, ale celej svojej rodiny, ktorý je zároveň prepletený s osudom celej židovskej komunity. Vo svojom výsostne autobiografickom diele Hani Krausová opisuje boj svojej rodiny o prežitie, pričom podáva aj svedectvo o nezištnej pomoci viacerých slovenských rodín, ktoré im pomohli zachrániť sa. Hani Krausovej sa viackrát pošťastilo uniknúť pred zadržaním a následnou deportáciou. Keď sa spolu so svojím bratom Benjamínom a s rodičmi vrátila do Nitry, odkiaľ pochádzali, s bolesťou museli prijať krutý a neodvrátiteľný fakt, že väčšina členov kedysi prosperujúcej židovskej komunity bola zavraždená. V roku 1949 sa jej aj s bratom za pomoci sionistického hnutia podarilo emigrovať do Izraela. Kniha je ilustrovaná viacerými dobovými fotografiami.

Oriana Fallaci (1929-2006) bola talianska novinárka, ktorá sa stala známou vďaka rozhľadeným a pútavým rozhovorom s mocnými ľuďmi svetovej politiky v druhej polovici dvadsiateho storočia. Autorka bola a je oceňovaná za svoj nezameniteľný literárny prejav, chválená aj ostro kritizovaná za svoje názory, ktoré ako sama vyhlásila písala slobodne a neposlušne. Po niekoľkoročnej odmlke sa k publicistike vrátila po udalostiach 11. septembra 2001. Rozhovor so sebou samou s obsiahlym doslovom pod názvom Apokalypsa dokončila krátko predtým, ako prehrala svoj zápas s rakovinou. V netradičnom žánri autointerview sa nevyhýba osobným vyznaniam, úvahám nad svojím životom a chorobou, ale všetko smeruje k jej opisu mravného a intelektuálneho úpadku západnej civilizácie. S charakteristickou otvorenosťou píše o islamskom terorizme, kríze európskych hodnôt, demaskuje pokrytectvo politikov a nastavuje zrkadlo rezignovanej západnej spoločnosti. Hoci od napísania knihy a smrti autorky uplynulo vyše jedno desaťročie, nastolená téma krízy a konfliktu civilizácií zostáva aktuálna dodnes a ako novinárka sama predvídala do hĺbky poznačuje charakter svetovej politiky.

Ingo Schulze (* 1962, Drážďany) patrí k silnej strednej generácii východonemeckých spisovateľov. Vyštudoval klasickú filológiu v Jene, od polovice 90. rokov tvorí na voľnej nohe, žije v Berlíne. Píše romány, poviedky a novely, najčastejšou témou je život v NDR, zjednotenie Nemecka a súvisiace politické a spoločenské zmeny. Za svoju tvorbu získal významné literárne ocenenia, tri z jeho románov boli nominované na Nemeckú knižnú cenu, naposledy Peter Holtz. Schulzeho dielo je slovenskému čitateľovi známe prostredníctvom románu Nové životy (Slovart 2008, preklad Marián Hatala). Peter Holtz opätovne zrkadlí nemecké novodobé dejiny prechod NDR do NSR, ibaže autor si tentoraz vybral netradičné prostriedky kompozícia románu pripomína pikareskný (šibalský) román, kde je hlavným hrdinom tzv. pikaro (šibal), ktorý zosobňuje ideál ľudovej podnikavosti a chytrosti, prechádza celým radom viac či menej napínavých príhod a snaží sa za každú cenu prežiť. Pikareskný román, ktorý vznikol ako román ľudový, antihrdinský, sa vyznačuje vyrozprávaním životnej cesty šibala v prvej osobe. Obyčajne ide o dieťa bez rodičov, ktorého život naučí prebíjať sa, ako sa dá. Drsné prostredie, irónia, sarkazmus a čierny humor sú prostriedky, ktorými autor zachytáva prostredie. Ide prevažne o kritický a pomerne drsný pohľad na život, s ktorým pikaro zápasí odmalička. Základné pozície pikara sú osamelosť a sloboda. Protagonista Peter rozpráva v prítomnom čase jednoduchými slovami svoje zážitky. Dej románu sa odohráva od roku 1974 do konca tisícročia, rok narodenia protagonistu je totožný s autorovým. Outsider Peter vyrastá ako sirota v detskom domove. Hodnoty socializmu berie veľmi vážne, v dôsledku čoho dochádza k humorným zápletkám. Skutočné spoločenské pomery sa veľmi odlišujú od ideálu dospievajúceho. Peter chce vždy len dobre, ale práve preto sa ustavične dostáva do problémov. Dianie koncom 80-tych rokov si vysvetľuje po svojom, zjednotenie Nemecka a život v kapitalizme otrasú jeho stereotypmi v myslení a správaní, s čím sa musí jednostaj vyrovnávať. Autor stojaci za zdanlivo jednoduchým rozprávaním hlavnej postavy našiel nezvyklý a nový spôsob, ako spracúvať súčasné dejiny inak ako dokumentárne. Schulze v novom románe síce zredukoval svoje rozprávačské možnosti, ale práve tým otvoril čitateľovi celkom nový, zarážajúci uhol pohľadu na atmosféru nemeckého prostredia nedávnych prelomových rokov. A slovenský čitateľ v ňom nájde paralely k situácii doma.

Predkladaná kniha patrí k základným dielam zaoberajúcim sa filozofiou inštitúcií; má najmä sociologický a antropologický charakter. Skladá sa z troch častí: Prvá je venovaná problému inštitúcií ako takému a zohľadňuje aspekty tejto problematiky v teoretickom aj historickom pohľade. V druhej časti sa píše o archaických kultúrach, pričom sa autor dotýka aj takých, na prvý pohľad exotických otázok, akými sú totemizmus, mágia, extáza, opojenie, askéza a podobne. Tretia, záverečná časť je akýmsi zhrnutím (prírodné náboženstvá, úlohy filozofie, výhľady). Kniha je dodnes jedným z najviac inšpirujúcich zdrojov pre sociologickú analýzu inštitúcií. Nikto neprepracoval symbolickú štruktúru stabilizácií vyplývajúcich zo spoločných ľudských činností cestou rituálneho sprítomnenia lepšie ako Gehlen. Autor sa najmä v neskorších rokoch zaoberal dejinami ľudskej kultúry a jej ohrozením modernou technikou. Patril tak k výrazným postavám kultúrnych kritikov modernity.

Zámerom knihy Osamelé cédre je priblížiť čitateľovi život a tvorbu troch umelcov v Slovensku zabúdaných, ktorí napriek tomu, že boli rôzni, hľadali Krásu, Pravdu a Dobro.Všetci traja dosiahli svetové uznanie v zahraničí. Kniha predstavuje najmä vnútorný život a duchovné hľadanie Ladislava Mednyánszkeho, Tivadara Kosztku Csontváryho a Bohuslava Reyneka. Na ich životnom zápase a úsilí o autentickosť nielen v umení, ale aj v bytí, chceme poukázať na hodnoty, ktoré nie sú limitované časopriestorovým horizontom. Autor knihy sa sústreďuje na duchovnú podstatu umenia, ktorá v jeho vlastnej tvorbe tvorí primárne miesto, poznatky čerpá teda z vlastných skúseností výtvarníka, pričom sa odvoláva aj na autorov z okruhu Sophia Perennis. Podtitul knihy Sprirituálne poslanie ako umenie, umenie ako spirituálne poslanie prezrádza, že autentické umenie je spirituálnou cestou a že spirituálna cesta je umením života. Bez tohto prepojenia je umenie redukované na zábavu, sebaprezentáciu a jeho hodnota sa devalvuje. Životy L. Mednyánszkeho, T. K. Csontváryho a B. Reyneka sú neustálym hľadaním dokonalosti na základe sebavzdania a pokory, ktoré sa odrážajú v ich tvorbe. Kniha sa stavia odvážne na stranu Krásy a Pravdy ako objektívnych princípov obhajuje teda hodnoty, ktoré postmoderna relativizovala.

Kniha Martina Lingsa Staroveké viery a moderné povery odhaľuje ilúzie, na ktorých je postavená moderná spoločnosť, ako napr. idea pokroku, a poskytuje kľúč k nastoleniu rovnováhy medzi omylmi dnešnej doby a múdrosťou dávnej minulosti. Neobhajuje však minulosť na úkor prítomnosti, ale oceňuje klady oboch za podmienok, že vidíme dnešnú dobu takú, aká skutočne je, a nie takú, ktorú nám prezentujú jej ctitelia. Dr. Martin Lings vo svojej knihe odhaľuje svet, v ktorom možno preklenúť staroveké viery a moderné povery múdrosťou odovzdávanou od staroveku až po dnešné časy. Predkladané dielo je snahou o nastolenie rovnováhy medzi kultom dnešnej doby a minulosťou. Kult dnešnej doby, ktorý je naozaj kultom nás samých, vytvára kolektívnu štruktúru mysle, znemožňujúcu orientáciu človeka a spôsobuje infláciu duše, ktorá je nekompatibilná so skutočnou inteligenciou a už vôbec nie so spiritualitou. Martin Lings pôsobil dlhé roky na univerzitách v Káhire, Litve a v Londýne (doktorát získal na Oxfordskej Univerzite), kde neskôr pracoval pre britské múzeum a knižnicu ako správca východných manuskriptov. V islamskom svete sa stal uznávanou autoritou (prijal meno Abú Bakr Siradž al-Din) a získal titul šejk súfijského rádu. Ako popredný predstaviteľ Sophie perennis nábožesnkofilozofického smeru, známeho aj ako tradicionalizmus vydal desiatky kníh, zaoberajúcich sa transcendentnou jednotou náboženstiev, súfizmom, tradičným umením, Shakespearom a poéziou.

Táto knižná publikácia má poeticko-reflexívny charakter. Text knihy je rozdelený na rad kratších navzájom voľne súvisiacich kapitoliek, v ktorých sa kontrapunkticky striedajú esejistické úvahy z oblasti filozofie, estetiky, literatúry a náboženstva s čisto beletristickými útvarmi, ktoré majú charakter krátkej poviedky alebo básne v próze. Celý kontemplatívny cyklus predstavuje moderného človeka ako rozštiepenú a rozporuplnú bytosť, zároveň však poukazuje na jeho duchovný a tvorivý potenciál, vďaka ktorému môže jednotlivec tieto svoje ohraničenia prekonávať. Autor sa okrem iného pokúša hľadať najhlbšie motívy ľudského konania a aj analyticky spochybňovať viaceré z tzv. tradičných, resp. etablovaných právd a naznačovať možnosti ciest tvorivého a samostatne mysliaceho človeka k dosiahnutiu vnútornej slobody. V reflexívnych častiach dominujú témy kozmického rozmeru človeka a existenciálnej revolty, v beletristických sekvenciách je zasa častý motív spoločenského outsidera a pútnika, pričom pútnictvo sa tu dá chápať aj ako metafora duchovného hľadania. Kniha myšlienkovo nadväzuje na viaceré prúdy staršieho aj novšieho európskeho, sčasti aj ázijského myslenia (starogrécka filozofia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, hinduizmus, budhizmus, filozofia Schopenhauera, Nietzscheho, existencializmus, psychoanalýza a i.).

Dielo Otázka jedincovi má zásadné miesto v tvorbe významného mysliteľa 20. storočia Mar-tina Bubera. Narastajúci záujem o Buberovu dialogickú filozofiu sa intenzívne týka aj spisu Otázka jedincovi, najmä pre jeho silnú väzbu na myslenie Sorena Kierkegaarda. Autor sa v diele zaoberá predovšetkým základnými otázkami filozofickej antropológie, filozofie dialó-gu, filozofie existencie, sociálno-politickej filozofie a teológie. Nosnou témou je rozpracova-nie konceptu zodpovedného jedinca, ktorý predstavuje korektív voči individualizmu aj ko-lektivizmu. Zodpovedný jedinec je redifiníciou Kierkagaardovej kategórie jedinca, ktorej Buber vyčíta najmä náboženský akozmizmus, z ktorého vyplývajú negatívne sociálno-politické dôsledky (napr. apolitickosť). Buber predstavuje človeka ako bytosť, ktorá sa stáva sebou samým (zodpovedným jedincom) nie v bytostnom vzťahu k sebe samému, ale k dru-hým ľuďom, či už ako jednotlivcom alebo ako spoločnosti a v bytostnom vzťahu k Bohu a k svetu. V tomto diele sa Buber zameriava na skúmanie vzťahu medzi bytostným vzťahom člo-veka k Bohu a k celku verejnosti.

Kniha Mimochodom je zbierkou samostatných textov venovaných rôznorodým témam, ktoré však zároveň spája optika marginálií alebo mimochodnosti. Jednotlivé reflexie využívajú metódu marginálií v oboch významoch slova: sú poznámkami na okraji každodenných javov a zároveň sa venujú tým zdanlivo menej významným, alebo možno len menej nápadným a zdôrazňovaným témam. Sú teda poznámkami k marginalizovaným témam a zároveň sú ško-lou pohľadu, ktorý sa učí rozpoznať v zdanlivom okraji zásadný priestor slobody, sebarealizá-cie a tvorivosti. Mimochodom znamená chodiť pomimo vychodených a predpokladaných ciest, okázalých tém, vopred stanovených významov. Marginálie sú tak prezentované ako priestor čitateľskej sebarealizácie a slobodnej diskusie, v ktorom sa pasívne čítanie mení na aktívne dopisovanie, prepisovanie a komentovanie textu a tým aj formovanie seba ako tvori-vého čitateľa.