Hronka strana 4 z 4

Rozsiahla esej Martina Heideggera „Zdroj umeleckého diela“ (Ursprung des Kunstwerkes) z roku 1936 patrí k textom, ktorých význam je priesečníkom troch určení: filozofického, estetického a de-jinného. Filozoficky ide o prekonanie subjektivistického nazerania na dielo, kde v popredí je „psy-chológia“ tvorcu a recipienta. Esteticky Heidegger do centra svojho uvažovania vložil fenomén diela. Umelecké dielo je podľa jeho názoru najdôležitejším sprostredkovateľom toho, ako človek vidí skutočnosť. Heidegger sa usiluje dielu vrátiť dejinnú a spoločenskú „autoritu“, chce, aby sme boli schopní znova vnímať auru umeleckého diela ako schopnosť diela odkrývať pravdu bytia. Preto sa vo svojej eseji vracia k elementárnym otázkam, apeluje na pôvodnú skúsenosť umeleckého diela. M. Heidegger stavia na opozícii umenia a vedy, umenia a techniky. Umelecké dielo nie je nástrojom, má zmysel samo v sebe. O súčasnom umení a o súčasnosti Heidegger uvažuje z hľadiska autentickej minulosti. Sila a účinnosť, pravda umeleckého diela nemá s technikou nič spoločné. Umelecké dielo presahuje svoju vytvorenosť, je otváraním významového priestoru, v ktorom spoločenstvo žije. Keď Heidegger hovorí o „pravde“ diela, má na mysli tajomnú koreláciu estetickej, existenciálnej a gnozeologickej hodnoty. Veľkosť umeleckého diela je daná práve tým, že dobové problémy dokáže predstaviť na pozadí pochopenia základných existenciálnych problémov človeka.Dielo ukazuje a predstavuje svet, presnejšie, ukazuje udalosť na pozadí pochopenia sveta. Dielo svojimi hĺbkovými štruktúrami nielen reprezentuje „ducha“ doby, ale dobu vytvára. Súčasťou knihy je aj vysvetľujúci úvod od H.G. Gadamera, vari najvplyvnejšieho Heideggerovho žiaka.

Čo znamenalo v dejinnom toku života spoločnosti vzopätie, ktoré sa viaže k roku 1968? Bolo to jednak enormné úsilie o nápravu prechmatov a deformácií, ktoré sa nakopili v rokoch 50-tych. Ale šlo aj o niečo viac. Šlo najmä o demokraciu, čiže o vládu ľudu, ktorý sa pokúšal formovať veci ve-rejné, snažil sa hovoriť do toho, ako majú vyzerať kontúry spoločenských vzťahov. Šlo o to vybu-dovať taký poriadok, v ktorom by nevládla sila či násilie, ani sila peňazí, ale to, čo sa chápe pod pojmom spravodlivosť. A väčšina vtedajšej vysokoškolskej komunity bola pri tom. V tejto knihe sú zozbierané všetky jej aktivity, ktoré to potvrdzujú. Aby nezapadli do bezodného prepadliska dejín. Aby to zostalo zaznamenané. Pôvodným zámerom autora bolo na konkrétnych príbehoch konkrétnych aktérov pripomenúť si najmä tie akcie na pôde Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorých sa sami zúčastnili, alebo ktoré priamo organizovali. Toto úzke zameranie ale postupne rozšíril na ďalšie vysokoškolské centrá.

Kniha Georga Orwella Hold Katalánsku, v ktorej opisuje vlastné skúsenosti a zážitky zo španielskej občianskej vojny, zaujíma v jeho živote a myšlienkovom vývoji výnimočné miesto. Do Španielska totižto šiel preto, aby na vlastnej koži zažil autentický socializmus, ktorý pre obrovskú väčšinu ľudí znamená beztriednu spoločnosť, alebo neznamená vôbec nič. Orwell hneď po príchode do Španielska vstúpil do milície POUM, trockistickej frakcie robotnícko-roľníckeho bloku, a tým bol jeho osud, ako aj osud ostatných členov strany, spečatený. PSUC, strana komunistickej III. Internacionály, si totižto osobovala právo zlikvidovať všetkých, ktorí s ňou nesúhlasili. Totižto kým POUM považovali boj proti Francovi a fašizmu za súčasť politickej a sociálnej revolúcie, zatiaľ PSUC nespojovali porazenie Franca so sociálnou a politickou revolúciou. Tento fakt bol v občianskej vojne pre Orwella deprimujúci. Na vlastné oči videl, ako si komunisti vymýšľajú proti svojim ideologickým odporcom tie najkrkolomnejšie obvinenia a ako sa všetkými prostriedkami usilujú o ich vyvraždenie, ako samoúčelne prekrúcajú fakty a nezakryte nimi manipulujú. A bezprostredne videl a zažil aj konkrétnu formu stalinských metód, a nezákonné praktiky, ktoré boli riadené odkiaľsi zo zákulisia. Videl a zažil, ako čestných, zodpovedných a obetavých bojovníkov v radoch rôznych politických zoskupení prenasledovali, diskreditovali, mučili, väznili a bezohľadne vraždili. O čo teda šlo v občianskej vojne v Španielsku na strane vládnych zoskupení? Podľa Orwellových slov: „Bolo to nepriateľstvo medzi tými, ktorí si želali pokračovať v revolúcii a tými, ktorí revolúciu chceli zastaviť, či zabrániť jej. V konečnom dôsledku šlo o konflikt medzi anarchistami a komunistami.“ Okrem verného zachytenia procesu ovládnutia španielskych mocenských orgánov sovietskymi „poradcami“ Orwell identifikoval aj iracionalizmus totalitarizmu a odkryl jeho mrazivé klamstvo. Jedným z jeho základných vlastností je manipulácia s vedomím ľudí či prepieranie mozgov, v čom nezanedbateľnú úlohu zohrávajú masmédiá, pričom je úplne jedno, či sú ľavicové alebo pravicové. Podľa Orwella „Jedna z najhorších skúseností, akú som v tejto vojne získal, je to, že ľavicová tlač je práve taká falošná a nečestná, ako tlač pravicová.“ Fakt cynického manipulovania s vedomím ľudí či prepierania mozgov, túto „epidémiu“ si Orwell bolestivo uvedomoval. A keďže sa tento jav vyskytuje na oboch stranách barikády, patrí medzi prvých, ktorý sa pokúšal upozorňovať na podstatnú podobnosť medzi fašizmom a komunizmom. A dokonca vystríhať pred tým, že človek nemôže byť antifašistom, ak zároveň nie je proti totalitarizmu.