Hronka strana 3 z 4

Autor, ktorý sa predstavuje pod pseudonymom Dalfar, sa v tomto výbere z textov, esejí a úvah z oblasti literatúry a kultúry zaoberá priestorom textu a spôsobmi jeho prežívania. Texty, často marginálie a aforistické skratky, sa venujú konkrétnym dielam, ale aj spôsobom vnímania a prežívania života. Snažia sa tak postihnúť univerzálne vzorce fungovania človeka a sveta, zároveň však kladú dôraz na dôležitosť individuálneho vnímania a interpretovania. Odrážajú posolstvo, že aj k tej najvšednejšej veci možno zaujímať osobité postoje a že jedine takto, cez originalitu namierenú voči svetu a umeniu, vytvárame svoj vlastný, individuálny profil, v ktorom sme schopní vnímať a žiť sami za seba. Kniha sa tak snaží byť skôr univerzálnou výzvou či návodom určeným najširšiemu obecenstvu, nie odbornou tézou či vymedzenou interpretáciou konkrétnych diel.

Výber z krátkych próz, čŕt a miniatúr predstavuje švajčiarskeho spisovateľa Roberta Walsera, patriaceho medzi najväčších nemecky píšucich autorov prvej polovice XX. storočia. Walser vo svojich prózach píše o konkrétnych ľuďoch a obyčajných veciach a dokáže ich vidieť v nezvyčajných polohách, dodať im prekvapujúcu hĺbku a nečakaný rozmer, pričom svojím prenikavým pohľadom odhaľuje aktuálne, ale aj budúce rozpory a konflikty svojej doby. Iskrivá priezračnosť jeho próz pramení z faktu, že materiál pre svoje texty čerpá z vlastnej skúsenosti, len z vlastného autentického zážitku či z bezprostredného intuitívneho potešenia zo základných vecí života, ktoré ponúkajú príroda a spoločenstvo ľudí. Jeho prózy sú na jednej strane spoločensky kritické, často ironické, no na strane druhej plné pochopenia a nestrojenej láskavosti. A navyše sú očarujúco svieže a stroho duchaplné. Z jeho diela vyberáme: Súrodenci Tannerovci, Pomocník, Jakob von Gunten, Drobné básne, Krátke prózy, Prechádzka, Komédie, Ruža, Oheň, Veľký malý svet, Tiché radosti, Básne v próze, Neznáme básne, Fragment „Denníka“.

Predkladaná publikácia je prvým knižným prekladom Helmutha Plessnera do slovenčiny. V prvej eseji Moc a ľudská povaha sú prítomné základné východiská Plessnerovej antropologickej filozofie ako pozicionalita, teda spôsob umiestnenia človeka v prostredí, rozdiel medzi centrickou a excentrickou pozíciou človeka a spôsoby, akými človek dokáže prekročiť svoj vlastný stred. Po vzore filozofov existencie Jaspersa a Heideggera nie je Plessnerov človek nikdy hotovým výtvorom, ale neustálym procesom sebautvárania jednak počas vlastného života a potom aj na poli dejín, kde sa človek po vzore Diltheyovho historizmu stretáva so sebou samým. V druhej eseji Emancipácia moci sa jasne zrkadlí autorovo presvedčenie, že ak má mať filozofia či antropológia zmysel, musí byť politická. Podľa Plessnera sa človek vyznačuje biologicky danou potrebou moci, pričom predstava absolútnej moci zostáva pre jedincov rovnako neodolateľná tak v minulosti ako aj v súčasnosti. Moc sa podľa Plessnera v dejinách ľudstva nemení, menia sa len spôsoby jej uplatňovania.

Kniha je prvým knižným prekladom Levinasa do slovenčiny. Obsahuje štyri prednášky (Voči blížnemu, Pokušenie pokušenia, Zem zasľúbená alebo zem dovolená, Strý ako svet), prednesené v rokoch 1963-1966 na kolokviu židovských intelektuálov v Paríži. Tieto talmudické komentáre sú, ako hovorí Levinas, pokusom preložiť židovské myslenie do jazyka súčastnosti. To znamená, že na jednej strane objasňujú prostredníctvom židovských textov problémy, ktorým čelíme dnes, na druhej strane vysvetľujú zmysel týchto textov prostredníctvom súčasných problémov.

V knihe Človek a jeho naplnenie podľa védánty, ktorá je prvým rozsiahlym metafyzickým dielom Reného Guénona (* 1886 –† 1951), autor do hĺbky analyzuje všetky základné pojmy védánty, ktorá je podľa indickej tradície zavŕšením a najvyšším stupňom Véd. Guénon sa po celý život venoval hlbokému štúdiu najvýznamnejších východných učení (védánta, taoizmus, súfizmus), preto mu jeho erudícia umožnila nachádzať prínosné paralely medzi nimi, poukazovať na ich vzájomné vplyvy, ako aj na obzor, ktorý otvárajú a ktorý sa podstatne líši od obzoru filozofie v západnom ponímaní. Guénon sám o sebe hovorí ako o „sprostredkovateľovi“ náuk, ktoré majú nadindividuálny charakter. V súlade s tým ponúka verný a detailný pohľad na védántu, ktorý je v prevažnej miere inšpirovaný šivaistickou interpretáciou významného svätca Šankaráčárju. Podľa viacerých ide o najpresnejšie uchopenie védánty z pera západného autora. Kniha je doplnená prácou Východná metafyzika, prednesenou na parížskej Sorbonne v roku 1925, ktorá predstavuje stručné zhrnutie autorových postojov k ponukám Východu a Západu.

Úvahy Františka Novosáda vychádzajú z presvedčenia, že aparát vypracovaný klasickou filozofiou v línii T. Hobbes – G. W. F. Hegel – K. Marx – M. Weber je uplatniteľný aj pri analýze problémov súčasného sveta. Dejiny sociálnych a politických ideí traktuje v úzkej nadväznosti na dobové kon-texty a chápe ich ako špecifický typ odpovedí na problémy, s ktorými zápasili konkrétne spoločnos-ti, ako špecifické postupy, ktorými spoločnosti interpretujú svoje možnosti a svoje obmedzenia. Zároveň berie do úvahy umiestnenie teórií v konkrétnych ideových tradíciách. Každá teoretická koncepcia vždy obsahuje aj polemickú zložku, nadväzuje na predchádzajúce teórie, kritizuje ich, je súhlasom alebo polemikou s konkurujúcimi názormi. Dôležitou témou jeho uvažovania je analýza pojmu sociálny poriadok. Sociálny poriadok chápe primárne ako historicky sa meniaci komplex koordinácii prostredníctvom empatie, spoločných hodnôt, násilia, výmen a zmlúv. Jednotlivé typy spoločností sa potom rozlišujú podľa toho, ako sú jednotlivé formy koordinácie inštitucionalizované a podľa toho, ako sa menia väzby medzi jednotlivými spôsobmi koordinácie. Osobitnú pozornosť venuje vzťahu medzi koordináciami prostredníctvom hodnotových systémov a aparátov násilia.

Koncepčným zámerom práce je vyplniť medzeru v oblasti lingvistického výskumu terminologic-kého fondu filozofie a vytvoriť metodologickú platformu pre aplikovaný lingvistický výskum filo-zofickej terminológie. Terminologický aparát filozofie, vzhľadom na jeho špecifický charakter, ktorý je determinovaný širokou poznatkovou bázou filozofie, rôznorodými ideovými prúdmi a kon-cepčnými osobitosťami, nebol doteraz synchrónno-lingvisticky skúmaný. Cieľom tejto knihy je predstaviť viacaspektovú typologickú analýzu filozofickej terminológie (Schnädelbach, Holata, Kanichová) a na ňu nadväzujúci sémantický rozbor čiastkového súboru nemeckej filozofickej ter-minológie 20. storočia. Základom analýzy je systémová a sémantická korelácia odbornej a bežnej lexiky – jej jadro tvorí atraktívny sémantický potenciál vybraných nemeckých termínov a genetická súvislosť s paralelnými bežnými jednotkami nemeckého spisovného jazyka. V práci je so zreteľom na predmet skúmania uplatnený interdisciplinárny prístup. Zvolený metodický postup v empirickej časti práce reflektuje nové tendencie v riešení zložitého vzťahu jazyka a myslenia a opiera sa o ex-planačný potenciál troch jazykovedných disciplín: náuku o terminológii (Horecký, Wüster), lexi-kálnu sémantiku (Dolník, Lutzeier) a lexikografiu (Buzássyová). Prínos práce sa odráža v jej nároč-nom tematickom a koncepčnom poňatí, kombinovanom štrukturalisticko-kontextovo-konceptualistickom prístupe a v neposlednom rade v sprostredkovaní kľúča na riešenie dôležitých translatologických problémov.

Dielo filozofa (1946) a tvorcu prvej pôvodnej slovenskej filozofickej koncepcie nazývanej synkriticizmus.

Hlavnou tézou spisu O dobrovoľnom otroctve je, že človek sa rodí slobodný a dobrý. Rôzne formy utláčania a despotizmu sú strašné. Ale najhroznejšie je to, že tyranom a tyranii sa podriaďujú celé národy. A hocako je to protirečivé a teda nepochopiteľné, podriadená odovzdanosť sa stala druhou prirodzenosťou človeka, ktorý sa pritom rodí slobodný. Východiskom z toho môže byť prebudenie k politickej aktivite. Významnu úlohu v tom zohráva, nielen presviedčanie ľudí, ale aj aktivita inteligencie, výsmech predstavy o božskom pôvode monarchie, a pochopenie, že aj takto odcudzená moc vlastne závisí od ľudu. Každý odpor, dokonca aj pasívny, je nástrojom na povzbudenie sebavedomia ľudu. Podľa viacerých, jedna zo zásluh Machavelliho, že bol schopný oddeliť politiku a problematiku etiky. Ale Boétie tvorí aj politickú etiku - pomocník Boha či vykonávateľ jeho vôle, príroda nás stvorila slobodnými, a naše prirodzené právo je ochranou aj našej nezávislosti. Na druhej strane zas "niet ničoho, čo by na tejto zemi bolo tak proti prirodzenosti, ako pokorenie človeka". Stojíme tu blízko morálky Erazma Rotterdamského, skutočne nemravné je nielen niekoho zotročiť, ale aj v rabstve žiť. S pomocou humanistického idealizmu politicka morálka teda ústi do praktického racionalizmu.

Ivan Bunin bol popredný predstaviteľ ruskej prózy prvej polovice 20. storočia. Vo svojich prácach s nostalgiou zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry, spôsobený rozkladnými spoloženskými zmenami, pričom klasickú rozprávačskú techniku ruskej prózy obohatil o modernistické, najmä existencialistické motívy. Ivan Bunin principiálne odmietal všetky revolúcie, či to bola veľká francúzska revolúcia, alebo Ruská revolúcia v roku 1905. Samozrejme neprijal ani VOSR v roku 1917. Najprv pred ňou utiekol na Krym a potom na začiatku roka 1920 s manželkou opustil aj samotné Rusko a usídlil sa v Paríži, kde žil v emigrácii až do svojej smrti. V knihe Prekliate dni, ktorá je jeho denníkom, zachytáva krutosť a nemilosrdnosť ruskej revolúcie 1917. Písal ho v Moskve a v Odese v čase, keď sa chystal do emigrácie, uvedomujúc si, že Rusko už asi nikdy viac neuvidí. Pri jeho čítaní v nás skrsne pocit, ako keby na pozadí „večnej“ ruskej prírody oživli figúrky z jeho dedinských próz. Hrdinom denníka je ale v skutočnosti odľudštený, zmanipulovaný dav, niekdajší „svätý ruský ľud“. Bunin neúprosne odhaľuje sebaklam, tak charakteristický pre ruskú inteligenciu, a síce zbožňovanie ľudu, za ktorým sa v skutočnosti skrývala hlboká ľahostajnosť k nemu. Bunin píše o tom, že ruská inteligencia, žijúca v očarení kolektivistických ideálov, snívajúca iba o ľude a ľudstve, sedliaka vôbec nevnímala. V Buninovom chápaní ruská revolúcia znamenala jednoznačný koniec historického Ruska. Preňho to bola apokalypsa, katastrofa, ktorú prežíval na vlastnej koži. Preto bol presvedčený, že tú pohromu nemôže ospravedlniť nijaký utopický sen, či osobná mytológia. Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru so zreteľom na jeho celoživotné dielo, ako aj na prekrásny lyrický autobiografický román Arsenievov život. Ivan Bunin sa tak stal prvým ruským spisovateľom, ktorý túto prestížnu cenu dostal, a ako to vyplýva z citátu rozhodnutia akadémie, udelili mu ju „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy“.

Kniha Krajina Hudba a jej obyvatelia je plnofarebná, bohato ilustrovaná publikácia, určená na vyučovanie hudobnej náuky pre predškolské deti vo veku 5. rokov (niektoré označené časti knihy aj pre štvorročné deti) a ich rodičov, pričom môže slúžiť ako tzv. hudobný predškolák, v ktorom ešte negramotné deti rozoznávajú noty na základe farieb, nie písaného textu. Spievanie, vymaľovávanie a kreslenie v pracovných listoch sú hlavnými aktivitami, ktorými si dieťa pojmy, ktoré mu rodič v rozprávkach prečíta, môže opakovať a upevňovať. Kniha je plná rozprávok, obrázkov, piesní, básní a zábavných úloh, pomocou ktorých sa deťom poodhalí svet nôt a hudobných pomlčiek. Tie tu berú na seba podobu rozprávkových postavičiek, ktoré bývajú v domčekoch z notových osnov a prežívajú príbehy, ktoré deťom vysvetľujú vzájomné súvislosti jednotlivých hudobných pojmov. Napriek hravosti a rozprávkovosti však obsah knihy rešpektuje odbornosť pojmov, ako požiadavku, ktorú na ňu kladie exaktnosť hudobnej náuky. Dodržiava didakticko-metodické zásady, ktoré určujú postupnosť materiálu v knihe. Zrozumiteľnosť jeho stvárnenia bola overovaná počas 9. rokov vyučovania a hrania sa so 4-5-ročnými deťmi na pôde základnej umeleckej školy.

Metodické návrhy, postupy a odporúčania, usmerňujú pedagógov, ako možno využiť publikáciu Krajina Hudba a jej obyvatelia pri preberaní učiva, stanoveného učebnými osnovami hudobnej náuky v základných umeleckých školách, materských školách, aj ako materiál, spestrujúci hudobnú náuku pre základné školy.