Hronka strana 3 z 3

Predkladaná kniha patrí k základným dielam zaoberajúcim sa filozofiou inštitúcií; má najmä sociologický a antropologický charakter. Skladá sa z troch častí: Prvá je venovaná problému inštitúcií ako takému a zohľadňuje aspekty tejto problematiky v teoretickom aj historickom pohľade. V druhej časti sa píše o archaických kultúrach, pričom sa autor dotýka aj takých, na prvý pohľad exotických otázok, akými sú totemizmus, mágia, extáza, opojenie, askéza a podobne. Tretia, záverečná časť je akýmsi zhrnutím (prírodné náboženstvá, úlohy filozofie, výhľady). Kniha je dodnes jedným z najviac inšpirujúcich zdrojov pre sociologickú analýzu inštitúcií. Nikto neprepracoval symbolickú štruktúru stabilizácií vyplývajúcich zo spoločných ľudských činností cestou rituálneho sprítomnenia lepšie ako Gehlen. Autor sa najmä v neskorších rokoch zaoberal dejinami ľudskej kultúry a jej ohrozením modernou technikou. Patril tak k výrazným postavám kultúrnych kritikov modernity.

Elias Canetti sa narodil v roku 1905 v bulharskom meste Ruse na brehu Dunaja, kde sa usadila židovská komunita vyhnaná zo stredovekého Španielska. Jeho rodičia sa neskôr presťahovali do Viedne, kde si vybral aj literárny jazyk, v ktorom napísal všetky svoje opusy, hoci nemčina nebola jeho materinským jazykom. Vo Viedni študoval prírodné vedy a dosiahol titul doktora. Zároveň pracoval na svojom prvom a jedinom románe, ktorý nazval Zaslepenie (Die Blendung) a ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1935 po rôznych peripetiách. Popularitu v intelektuálnych kruhoch získala kniha až po 2. svetovej vojne, keď sa unisono interpretovala ako závažné podobenstvo o modernom svete. Vlastne za túto knihu dostal E. Canetti Nobelovu cenu za literatúru (1981). Vytvoril aj ďalšie svetoznáme diela, z ktorých vynikajú jeho trojdielne memoáre Zachránený jazyk, Fakľa v uchu a Hra očí. E. Canetti zomrel v roku 1994. Protagonista románu Zaslepenie Peter Kien je odborník na čínsky jazyk a kultúru. Vlastní obrovskú súkromnú knižnicu, ktorá sa v románe variuje v rôznych reálnych aj surreálnych súvislostiach. Stretáva sa s viacerými čudákmi vo viac či menej absurdných situáciách, pričom autor využíva aj motívy z iných literárnych diel od Homérovej Odysey až po Danteho Božskú komédiu a Cervantesovho Dona Quijota. Pre román sú príznačné alúzie, dvojzmysly, predbiehania deja, paródie, vedomé používanie klišé a iné. Voľne sa pohybuje v čase a neguje aj logické súvislosti. To všetko vytvára z textu originálny konglomerát odrážajúci náš svet. Hlavným motívom je zaslepenie a slepota v rôznych podobách ako skutočnosť aj ako metafora.

Ingo Schulze (* 1962, Drážďany) patrí k silnej strednej generácii východonemeckých spisovateľov. Vyštudoval klasickú filológiu v Jene, od polovice 90. rokov tvorí na voľnej nohe, žije v Berlíne. Píše romány, poviedky a novely, najčastejšou témou je život v NDR, zjednotenie Nemecka a súvisiace politické a spoločenské zmeny. Za svoju tvorbu získal významné literárne ocenenia, tri z jeho románov boli nominované na Nemeckú knižnú cenu, naposledy Peter Holtz. Schulzeho dielo je slovenskému čitateľovi známe prostredníctvom románu Nové životy (Slovart 2008, preklad Marián Hatala). Peter Holtz opätovne zrkadlí nemecké novodobé dejiny prechod NDR do NSR, ibaže autor si tentoraz vybral netradičné prostriedky kompozícia románu pripomína pikareskný (šibalský) román, kde je hlavným hrdinom tzv. pikaro (šibal), ktorý zosobňuje ideál ľudovej podnikavosti a chytrosti, prechádza celým radom viac či menej napínavých príhod a snaží sa za každú cenu prežiť. Pikareskný román, ktorý vznikol ako román ľudový, antihrdinský, sa vyznačuje vyrozprávaním životnej cesty šibala v prvej osobe. Obyčajne ide o dieťa bez rodičov, ktorého život naučí prebíjať sa, ako sa dá. Drsné prostredie, irónia, sarkazmus a čierny humor sú prostriedky, ktorými autor zachytáva prostredie. Ide prevažne o kritický a pomerne drsný pohľad na život, s ktorým pikaro zápasí odmalička. Základné pozície pikara sú osamelosť a sloboda. Protagonista Peter rozpráva v prítomnom čase jednoduchými slovami svoje zážitky. Dej románu sa odohráva od roku 1974 do konca tisícročia, rok narodenia protagonistu je totožný s autorovým. Outsider Peter vyrastá ako sirota v detskom domove. Hodnoty socializmu berie veľmi vážne, v dôsledku čoho dochádza k humorným zápletkám. Skutočné spoločenské pomery sa veľmi odlišujú od ideálu dospievajúceho. Peter chce vždy len dobre, ale práve preto sa ustavične dostáva do problémov. Dianie koncom 80-tych rokov si vysvetľuje po svojom, zjednotenie Nemecka a život v kapitalizme otrasú jeho stereotypmi v myslení a správaní, s čím sa musí jednostaj vyrovnávať. Autor stojaci za zdanlivo jednoduchým rozprávaním hlavnej postavy našiel nezvyklý a nový spôsob, ako spracúvať súčasné dejiny inak ako dokumentárne. Schulze v novom románe síce zredukoval svoje rozprávačské možnosti, ale práve tým otvoril čitateľovi celkom nový, zarážajúci uhol pohľadu na atmosféru nemeckého prostredia nedávnych prelomových rokov. A slovenský čitateľ v ňom nájde paralely k situácii doma.

Hani (Helenka) Krausová mala päť rokov, keď pod priamym patronátom nacistického Nemecka vznikla formálne samostatná prvá Slovenská republika, a jedenásť, keď bola oslobodená Červenou armádou. Autorka v týchto pamätiach podáva napínavý príbeh nielen svoj, ale celej svojej rodiny, ktorý je zároveň prepletený s osudom celej židovskej komunity. Vo svojom výsostne autobiografickom diele Hani Krausová opisuje boj svojej rodiny o prežitie, pričom podáva aj svedectvo o nezištnej pomoci viacerých slovenských rodín, ktoré im pomohli zachrániť sa. Hani Krausovej sa viackrát pošťastilo uniknúť pred zadržaním a následnou deportáciou. Keď sa spolu so svojím bratom Benjamínom a s rodičmi vrátila do Nitry, odkiaľ pochádzali, s bolesťou museli prijať krutý a neodvrátiteľný fakt, že väčšina členov kedysi prosperujúcej židovskej komunity bola zavraždená. V roku 1949 sa jej aj s bratom za pomoci sionistického hnutia podarilo emigrovať do Izraela. Kniha je ilustrovaná viacerými dobovými fotografiami.

Rozsiahla esej Martina Heideggera „Zdroj umeleckého diela“ (Ursprung des Kunstwerkes) z roku 1936 patrí k textom, ktorých význam je priesečníkom troch určení: filozofického, estetického a de-jinného. Filozoficky ide o prekonanie subjektivistického nazerania na dielo, kde v popredí je „psy-chológia“ tvorcu a recipienta. Esteticky Heidegger do centra svojho uvažovania vložil fenomén diela. Umelecké dielo je podľa jeho názoru najdôležitejším sprostredkovateľom toho, ako človek vidí skutočnosť. Heidegger sa usiluje dielu vrátiť dejinnú a spoločenskú „autoritu“, chce, aby sme boli schopní znova vnímať auru umeleckého diela ako schopnosť diela odkrývať pravdu bytia. Preto sa vo svojej eseji vracia k elementárnym otázkam, apeluje na pôvodnú skúsenosť umeleckého diela. M. Heidegger stavia na opozícii umenia a vedy, umenia a techniky. Umelecké dielo nie je nástrojom, má zmysel samo v sebe. O súčasnom umení a o súčasnosti Heidegger uvažuje z hľadiska autentickej minulosti. Sila a účinnosť, pravda umeleckého diela nemá s technikou nič spoločné. Umelecké dielo presahuje svoju vytvorenosť, je otváraním významového priestoru, v ktorom spoločenstvo žije. Keď Heidegger hovorí o „pravde“ diela, má na mysli tajomnú koreláciu estetickej, existenciálnej a gnozeologickej hodnoty. Veľkosť umeleckého diela je daná práve tým, že dobové problémy dokáže predstaviť na pozadí pochopenia základných existenciálnych problémov človeka.Dielo ukazuje a predstavuje svet, presnejšie, ukazuje udalosť na pozadí pochopenia sveta. Dielo svojimi hĺbkovými štruktúrami nielen reprezentuje „ducha“ doby, ale dobu vytvára. Súčasťou knihy je aj vysvetľujúci úvod od H.G. Gadamera, vari najvplyvnejšieho Heideggerovho žiaka.

Zbierka úvah a esejí Architektúra času vychádza z predpokladu, že ľudia sú bytosti obývajúce čas. Čas pritom nie je len neutrálnym médiom, jednoduchou linearitou odmeriavanou pravidelným chodom hodín, čas je materiálom, z ktorého je vybudované bytie individuálnych ľudských bytostí aj celých civilizácií. Autor na základe toho nanovo definuje tie najzákladnejšie pojmy ako dom, kniha, nábytok či cestovný poriadok a ukazuje ich ako základné architektonické prvky ľudských stavieb z času. Od týchto základných archetypálnych foriem osobného prežívania času prechádza k civilizačným tendenciám, akými je kolonizácia času alebo vytváranie ornamentálnych bludiskových štruktúr. Zámerom jednotlivých textov nie je vytvoriť ucelenú teoretickú koncepciu, ale ponúknuť čitateľovi nový pohľad na tie najvšednejšie a zdanlivo najsamozrejmejšie veci každodenného života, poukázať na ich spojitosť s bytostnou snahou ľudí podmaniť si čas, vymaniť ho zo sféry prírodného a božského a pretvoriť ho na komfortný interiér aj za cenu jeho degradácie.

Centrálnymi témami fenomenológie cudzieho sú podľa Bernharda Waldenfelsa poriadok, pátos, odpoveď, telo, pozornosť a interkulturalita. Ako výnimočné sa vynára cudzie vo forme narúšania, odklonov a nadbytkov vzhľadom na hranice poriadkov. Tým sa kladie otázka, ako sa dostaneme k cudziemu bez toho, aby sme ho zbavili jeho ostňa. Z toho vychádza responzívny charakter fenomenológie, ktorý vychádza za intencie a pravidlá v udalostiach a nárokoch. Odpovedajúce Ja sa predstavuje ako telesné Ja, ktoré nikdy nie je celkom pri sebe samom. Cudzie začína vo vlastnom dome. Začína už pri pozornosti, keď nás niečo zaujme. A nekončí napokon pri interkulturalite, ktorá je výzvou aj pre filozofiu. Globálne myslenie sa pritom nedá ani očakávať, a ani želať. Pokus prekročiť hranice bez toho, aby sme ich odstránili, patrí k dobrodružstvám cudzieho medzi kultúrami. Fenomenológia cudzieho má svojich predchodcov v autoroch ako M. Bachtin, S. Freud a H. Maus, ale aj I. Calvino, F. Kafka, R. Musil a P. Valéry.

Oriana Fallaci (1929-2006) bola talianska novinárka, ktorá sa stala známou vďaka rozhľadeným a pútavým rozhovorom s mocnými ľuďmi svetovej politiky v druhej polovici dvadsiateho storočia. Autorka bola a je oceňovaná za svoj nezameniteľný literárny prejav, chválená aj ostro kritizovaná za svoje názory, ktoré ako sama vyhlásila písala slobodne a neposlušne. Po niekoľkoročnej odmlke sa k publicistike vrátila po udalostiach 11. septembra 2001. Rozhovor so sebou samou s obsiahlym doslovom pod názvom Apokalypsa dokončila krátko predtým, ako prehrala svoj zápas s rakovinou. V netradičnom žánri autointerview sa nevyhýba osobným vyznaniam, úvahám nad svojím životom a chorobou, ale všetko smeruje k jej opisu mravného a intelektuálneho úpadku západnej civilizácie. S charakteristickou otvorenosťou píše o islamskom terorizme, kríze európskych hodnôt, demaskuje pokrytectvo politikov a nastavuje zrkadlo rezignovanej západnej spoločnosti. Hoci od napísania knihy a smrti autorky uplynulo vyše jedno desaťročie, nastolená téma krízy a konfliktu civilizácií zostáva aktuálna dodnes a ako novinárka sama predvídala do hĺbky poznačuje charakter svetovej politiky.

Čo znamenalo v dejinnom toku života spoločnosti vzopätie, ktoré sa viaže k roku 1968? Bolo to jednak enormné úsilie o nápravu prechmatov a deformácií, ktoré sa nakopili v rokoch 50-tych. Ale šlo aj o niečo viac. Šlo najmä o demokraciu, čiže o vládu ľudu, ktorý sa pokúšal formovať veci ve-rejné, snažil sa hovoriť do toho, ako majú vyzerať kontúry spoločenských vzťahov. Šlo o to vybu-dovať taký poriadok, v ktorom by nevládla sila či násilie, ani sila peňazí, ale to, čo sa chápe pod pojmom spravodlivosť. A väčšina vtedajšej vysokoškolskej komunity bola pri tom. V tejto knihe sú zozbierané všetky jej aktivity, ktoré to potvrdzujú. Aby nezapadli do bezodného prepadliska dejín. Aby to zostalo zaznamenané. Pôvodným zámerom autora bolo na konkrétnych príbehoch konkrétnych aktérov pripomenúť si najmä tie akcie na pôde Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorých sa sami zúčastnili, alebo ktoré priamo organizovali. Toto úzke zameranie ale postupne rozšíril na ďalšie vysokoškolské centrá.

V knihe Kruhový denník I. sa autor snaží textovo, chronologicky, denníkovou metódou zachytiť a zaznamenať kultúrnu vrstvu spoločnosti. Prečítané, zažité, odpočuté, aktuálne aj nadčasové, to všetko videné a zaznamenané z pozície subjektívneho pisateľa. Kruhový denník I. je záznamom súvislého prežívania kultúry, v ktorom hrá dôležitú úlohu kontinuita a dlhodobosť, aj s návratnosťou motívov, so zmenou pohľadu a vrstviacimi sa súvislosťami. Citáty, glosy, reflexie, úvahy, aforizmy vytvárajú veľkú mozaiku celku: jedného života a jednej kultúry.

Práca Korózia charakteru amerického sociológa Richarda Sennetta predstavuje jednu zo zásadných sociologických diagnóz konca 20. storočia. Autor v knihe skúma zmenu paradigmy postojov k práci počas posledných dvoch generácií. Hoci bola napísaná pred vyše dvadsiatimi rokmi, zmeny, ku ktorým svojho času došlo v americkom prostredí, sa postupom času stali globálnymi. Na knihe je zaujímavé, že spája originálne vedecké rozbory s pútavými reportážnymi a esejistickými pasážami. Autor konštatuje, že prechodom od chápania práce ako celoživotného projektu k práci ako epizodickému dobrodružstvu neustále spojenému s rizikom sa v spoločnosti stráca pevný referenčný rámec, vďaka ktorému bol človek schopný vytvoriť si zmysluplný motív svojho života. Tak sa formuje mentalita ustavičného provizória, znemožňujúca vytvorenie pevného charakteru a identity, na ktorých by bolo možné skonštruovať osobnú biografiu. Dôsledkom je podľa Sennetta odmietanie všetkého stáleho, odmietanie autority a zodpovednosti a vytvorenie nového charakterového typu človeka ironického.

Témou knihy je nadvláda ľudských bytostí nad bytosťami ne-ľudskými. Táto nadvláda spôsobuje stále obrovské množstvo utrpenia a bolesti zvierat. Boj proti nej je pre autora práve tak dôležitý, ako bol boj za mravné a sociálne otázky v minulých rokoch. Kniha inšpirovala široké celosvetové hnutie, ktoré má teraz stovky organizácií a milióny členov. Oslobodenie zvierat bolo prvou modernou prácou, ktorá obhajovala názor, že ľudia, brániaci utrpeniu spôsobovanému zvieratám, nie sú iba skupinky preháňajúcich a precitlivelých histerikov. PetermSinger pri obhajobe svojho názoru detailne popisuje neospravedlniteľné bolesti, ktorými trpiamzvieratá pri vedeckom, vojenskom či obchodnom výskume, a nehumánne procesy pri zaobstarávaní mäsa pre spotrebiteľov – pre tých ľudí, ktorí sa sami postavili do pozície ignorantstva reality výroby mäsa. Tá je nielen eticky neobhájiteľná, ale aj nehanebne márnotratná.

Kniha svetoznámeho filozofického autora Paula Ricoeura Fenomenologická škola, ktorá vyšla v roku 2004, obsahuje články, reflektujúce myslenie fenomenologického hnutia druhej vlny, respektíve inej fenomenológie, ako bola Hegelova. Ťažiskom záujmu Ricoeura sa stávajú Karteziánske meditácie (Hua I: Cartesianische Meditationen und Pariser Vorträge) Edmunda Husserla, jedného z jeho učiteľov, a jeho druhý diel Ideí (Hua IV: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie. Zweites Buch: Phänomenologische Untersuchungen zur Konstitution), ktoré preložil a vybavil poznámkami, pričom nezabudol ani na jeho slávnu Krízu (Hua VI: Die Krisis der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Eine Einleitung in die phänomenologische Philosophie). Rozhodne budú pre čitateľa obohacujúce osobné reflexie Ricoeura nad rôznymi kľučkami miestami až škrupulózne starostlivého Husserlovho myslenia, časový prierez jeho myšlienkami, zdanlivé protirečenia a presuny záujmu, na ktoré autor upozorňuje, hodnotenie a určenie jeho významu vo filozofickom myslení súčasnosti. Pre čitateľa môže byť obzvlášť zaujímavé svojrázne umiestnenie Husserlovho diela do kontextu celkového filozofického myslenia a náznaky fenomenológie Husserlovského štýlu predovšetkým u Immanuela Kanta.

Výber z krátkych próz, čŕt a miniatúr predstavuje švajčiarskeho spisovateľa Roberta Walsera, patriaceho medzi najväčších nemecky píšucich autorov prvej polovice XX. storočia. Walser vo svojich prózach píše o konkrétnych ľuďoch a obyčajných veciach a dokáže ich vidieť v nezvyčajných polohách, dodať im prekvapujúcu hĺbku a nečakaný rozmer, pričom svojím prenikavým pohľadom odhaľuje aktuálne, ale aj budúce rozpory a konflikty svojej doby. Iskrivá priezračnosť jeho próz pramení z faktu, že materiál pre svoje texty čerpá z vlastnej skúsenosti, len z vlastného autentického zážitku či z bezprostredného intuitívneho potešenia zo základných vecí života, ktoré ponúkajú príroda a spoločenstvo ľudí. Jeho prózy sú na jednej strane spoločensky kritické, často ironické, no na strane druhej plné pochopenia a nestrojenej láskavosti. A navyše sú očarujúco svieže a stroho duchaplné. Z jeho diela vyberáme: Súrodenci Tannerovci, Pomocník, Jakob von Gunten, Drobné básne, Krátke prózy, Prechádzka, Komédie, Ruža, Oheň, Veľký malý svet, Tiché radosti, Básne v próze, Neznáme básne, Fragment „Denníka“.

Druhý zväzok Kruhového denníka obsahuje zápisky o literatúre, hudbe, filmoch, o cestách vonkajších aj vnútorných. Od januára 2016 do decembra 2017, od Bratislavy po Benátky, od Ajvaza po Žižeka. Denníkový žáner je pre autora prostriedkom, ako prostredníctvom každodenných dojmov, reflexií a myšlienok vytvoriť jedinečnú mozaiku vlastnej tváre aj kultúrneho celku.