Hudobné centrum

Osobnosť: Elena Filippi Rozhovor: Operné štúdio SND - Jolana Fogašová Hudba plus: OĽUN 2.0 Klub: Ladislav Fančovič o Bernsteinovi, Gershwinovi (a Chačaturjanovi) Festivaly: Bratislava Mozart Festival, Nová slovenská hudba, BassFest Koncerty: Štátna filharmónia Košice – ŠKO Žilina – Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor, Česká filharmónia, SOSR Hudobné divadlo: Hamburg - Ruslan a Ľudmila Auris interna: Echo času Recenzie CD Poviedka: Ilustrátorka (V. Rozenbergová) Španielčina má pre nich výraz aficionados. Ľudia totálne zapálení pre nejakú vec, konkrétne napríklad pre hru na historických klarinetoch – ako charizmatický Talian Lorenzo Coppola, ktorý na tohtoročnom Bratislava Mozart Festivale viedol zoskupenie Schöllnast Consort, alebo na kontrabase – ako lektori, ktorí sa v túto jeseň zišli na 15. ročníku bystrického BassFestu. Aficionados sú však aj ľudia, ktorí za týmito podujatiami stoja, menovite Róbert Šebesta a Ján Krigovský a tímy okolo nich. No menovať by sme mohli ďalších a ďalších. Vďaka nim najmä koncertná a festivalová jeseň na Slovensku vždy znamená bohatú žatvu – nech aktuálna situácia v kultúrnej sfére vyzerá akokoľvek nelichotivo… Ďalšou skupinou aficionados sú hudobníci mladšej generácie, ktorí vyštudovali klasickú hudbu, no bytostne milujú folklór a dnes tvoria celkom novú tvár Orchestra ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Viac o histórii telesa, ktoré onedlho oslávi svoju polstoročnicu, ale aj o jeho nových cestách a výzvach, ktorým na nich čelí, sa dočítate v rozhovore s jeho umeleckým vedúcim Jánom Kružliakom ml. Podobnú dávku entuziazmu a tvrdej organizačnej práce si žiada pokračovanie Operného štúdia SND, inštitúcie, ktorá zatiaľ nemá dlhoročnú tradíciu, no pre mladých absolventov operného spevu spĺňa v našich podmienkach takmer vitálnu funkciu. (Nielen) o výzvach a úskaliach tejto práce sa dozviete v rozhovore Kláry Madunickej so šéfkou Operného štúdia, sólistkou Opery SND Jolanou Fogašovou. Do tretice, prinášame rozhovor s Elenou Filippi, najdlhšie kontinuálne pôsobiacou orchestrálnou dramaturgičkou na Slovensku. Svoj profesionálny život zasvätila Štátnemu komornému orchestru Žilina, kde vo funkcii pôsobí obdivuhodných 44 rokov. To je nielen dostatočný čas na spomínanie a bilancovanie, ale aj ďalší dôkaz, že fungovanie našej kultúry bytostne závisí od zapálených a svojmu poslaniu oddaných jednotlivcov. Prirodzene, nie je to všetko. Koncertná a festivalová jeseň priniesla aj priehršť novej hudby na festivaloch Nová slovenská hudba a NEXT – o prvom z nich si môžete prečítať na stránkach decembrového čísla, na druhý príde rad v budúcoročnom zimnom dvojčísle. Verím, že sa pri jeho čítaní opäť stretneme – po pokojnom a určite aj zaujímavou hudbou naplnenom čase sviatočného oddychu. Ďakujeme, že ostávate našimi aficionados! Robert Kolářň

„Médium je posolstvo.“ Herbert Marshall McLuhan (1911 – 1980) Milí čitatelia, každé nové číslo muzikologickej revue Slovenská hudba ma inšpiruje zamyslieť sa nad novými podnetmi, myšlienkami či úvahami, ktoré spracovávajú autori jednotlivých príspevkov. Musím sa priznať, že pri treťom čísle 51. ročníka Slovenskej hudby som dlho váhala – akým smerom by sa mali uberať moje úvodné myšlienky? Načrieť do histórie dejín slovenskej hudobnej kultúry, alebo sa nechať unášať víziami budúceho vývoja hudby? Nové číslo Slovenskej hudby totiž prináša obe tieto polohy. Napokon som sa rozhodla venovať pár myšlienok účasti nových médií na formovaní hudobného vedomia, vkusu, tvorby. Marshall McLuhan, kanadský teoretik médií, literárny kritik, rétor a profesor anglickej literatúry, ktorý položil základy mediálnej teórie, tvrdil, že „... médiá sú tak všadeprítomné vo svojich politických, ekonomických, estetických, psychologických, morálnych, etických a sociálnych dôsledkoch, že žiadnu našu časť nenechávajú nedotknutú, neovplyvnenú, nezmenenú... Akékoľvek pochopenie spoločenských a kultúrnych zmien je nemožné bez znalosti spôsobu, akým médiá fungujú...“ (The Medium is the Message, 1967). V časoch, keď McLuhan formuloval tieto myšlienky, rocková hudba zažívala svoje vrcholné obdobie. McLuhan chcel upozorniť na to, že rozhlasové vlny, televízne obrazovky a ďalšie elektronické zariadenia menia vnímanie reality. Viac než kedykoľvek predtým začali byť médiá účastné na „tvorbe“ hudby, hudobných štýlov a žánrov. Nemožno poprieť, že v 20. storočí za zrýchleným tempom vývoja nových hudobných štýlov, smerov, žánrov (a to nielen v oblasti populárnej hudby) stál technologický vývoj. Pri pohľade do hudobnej histórie vidíme, že v minulosti sa hudba obrodzovala novým štýlom či žánrom vždy v priebehu niekoľkých desaťročí. V 20. storočí sa obrodný proces podstatne zrýchlil. V oblasti populárnej hudby spomeňme len blues, jazz, rock, hip hop a ďalšie nové štýly, ktoré do hudby priniesli nový vietor, novú energiu. Na počiatku digitálneho veku sa však zdalo, akoby sa tento vývoj spomalil. Dôvodom bol enormný nárast nových štýlov, žánrov a subžánrov, avšak zo žiadneho sa nestal taký výrazný mainstreamový žáner, ako tomu bolo napríklad v prípade rocku. Ako píše Ted Gioia: „Keď sa streamovacia platforma Spotify rozhodla definovať všetky hudobné štýly, vyšlo jej 1387 kategórií.“ Stačí si do vyhľadávača Google zadať EDM a (bez nároku na kompletnosť) zistíte, že medzi jej kategórie patrí Breakbeat, Breakbeat Hardcore, Breakcore, Chiptuning, Dance Rock, Digital Hardcore, Disco, Drum and Bass, EMB, Electro, Eurobeat, House, Glitch, Techno a mnohé ďalšie. Často len nepatrná zmena sonoristickej stránky, beatu a pod. prináša novú kategóriu a nový názov, platný pre úzky okruh autorov. V žiadnom období ľudských dejín hudba nebola tak zasiahnutá technologickými a ekonomickými premenami, ako v dnešnej dobe. Tie skrývajú v sebe obrovské nebezpečie pre všetkých, ktorí sa chcú živiť hudbou. Internet síce umožnil umelcom editovanie a distribúciu hudby, cena za tvorbu však výrazne klesla. Príjmy z nahrávok hlboko klesli a zvukové nosiče sa stali pre vydavateľstvá ekonomickou záťažou. Streamovanie a facebookové „lajkovanie“ sa stáva hlavnou, ale redukovanou sociálnou interakciou mládeže s hudbou; mládeže, ktorá sa nechá opájať „čistými“ melódiami (často upravenými cez Auto-Tune) nad repetitívnou rytmickou slučkou. Z melódií vymizli disonancie a tritón, ktorý funkčnej harmónii dodával napätie a život. Novodobí autori populárnej hudby digitálneho veku často siahajú po dokonalých a pravidelných vzorcoch, ktoré im umožňujú vytvoriť uhladenú hudbu. Druhá digitálna revolúcia v hudbe spočíva v tom, že sa takmer v každom rozhodujúcom kroku používa softvér a algoritmus. Umelá inteligencia dnes hudbu komponuje, interpretuje, organizuje, analyzuje jej komerčný potenciál, a napokon samotný produkt predáva spotrebiteľovi. Podarí sa umelej inteligencii skrotiť hudbu do podoby dokonalých a pravid

Novembrová obálka nášho časopisu zachytáva pohľad na vzácny kazetový strop ranogotického Evanjelického kostola v Kraskove na Gemeri. Impozantná stavba je dnes jednou z vyhľadávaných destinácií na tzv. Gotickej ceste, podobne ako chrámy v Plešivci, Štítniku či Ochtinej. Mal som to šťastie navštíviť ich spolu s priateľkou uprostred leta a ich architektúra a niekde viac, inde menej zachovaná fresková výzdoba v talianskom štýle sú doslova pokladom uprostred trocha ospalého a zabudnutého regiónu. Zachované organy a chóry v týchto chrámoch však nasvedčujú, že kedysi nevyhnutne boli tiež významnými centrami hudobnej kultúry – a práve tohto ducha sa im už roky úspešne snažia prinavrátiť naše kolegyne z Koncertného a festivalového oddelenia Hudobného centra. Festival Pro musica nostra, ktorý od r. 2018 neúnavne organizujú, má nezastupiteľnú úlohu v tom, že na tieto (a mnohé ďalšie) miesta opäť privádza kvalitnú hudobnú produkciu. Komorná hudba, často na žánrovom pomedzí, vynikajúci speváci a inštrumentalisti, architektonická a výtvarná nádhera… toto neskoré leto v nitrianskom a gemerskom regióne. Sme radi, že sa môžeme podeliť o zopár vizuálnych dojmov prostredníctvom fotoreportu. Už menej pozitívne správy prichádzajú z Banskej Bystrice. Mozartova „Figarka“ bude, ako sa zdá, na dlho jediným novým titulom v repertoári Štátnej opery. Divadlo, ktoré v slovenskom kontexte ponúkalo – v rámci svojich možností – pomerne zaujímavú dramaturgiu, dnes zápasí s existenčnými problémami a budúcnosť vôbec nevyzerá ružovo. O to viac v tejto situácii poteší novinka na doskách SND, ale aj úspešné česko-slovenské spolupráce na uvedení Smetanovej „Predanky“ vo viedenskej Štátnej opere či na pražskom koncerte Plácida Dominga, ktorému viac ako dôstojne sekundovali Adriana Kučerová a Rastislav Štúr. Speváckeho umenia, hoci najmä zborového, sa dotkneme aj v retrospektívnych pohľadoch jubilujúceho zbormajstra Dušana Billa v rubrike Svedectvá doby. Samozrejme, v typicky jesennom hudobnom živote sa toho deje oveľa, oveľa viac. Koncertná prevádzka beží na plné obrátky, sotva sa uzavrelo jesenné vydanie Konvergencií a Bratislava Mozart Festivalu, už sa naplno rozbehla Nová slovenská hudba. Čo sa nevošlo do novembrového vydania, nájdete v tom decembrovom… Tešíme sa na ďalšie stretnutia! Robert Kolář

Hudobná pedagogika: Hudba ako čin (Tomáš Boroš) Rozhovor: Pripraviť si dušu na komponovanie (Peter Javorka) Hudba Plus: Ostravské dny 2025 – Umenie pomalého načúvania (Ian Mikyska) Hudobné divadlo: Bayreuth medzi opojným zvukom a tieňom konceptu – Operné leto v Salzburgu – Očarujúci spev aj kontroverzné divadlo v Pesare Reportáž: Slovenský mládežnícky orchester v Berlíne – Festival MiraTone Koncerty: Hudba v Pezinku – SND – Nová synagóga Žilina Glosa: Classical:NEXT Poviedka: Vtáčik (V. Rozenbergová) Recenzie CD a kníh Fotografia na titulke nášho časopisu zachytáva okamih z vystúpenia Slovenského mládežníckeho orchestra so sólistom, vynikajúcim trubkárom Stanislavom Masarykom, na festivale Young Euro Classic v berlínskom Konzerthause. Zavŕšilo sa ním krátke, no intenzívne turné mládežníkov v polovici augusta, ktorému predchádzala nemenej intenzívna príprava pod vedením skúsených lektorov a napokon charizmatickej dirigentky a skvelej fagotistky Sophie Dervauxovej. Mal som to šťastie sledovať vôbec prvé kroky SMO v čase jeho založenia v r. 2017 aj navštíviť generálku a prvý z troch koncertov tohtoročného turné v Piešťanoch – a kvalitatívny posun telesa ma v pozitívnom zmysle šokoval… Rovnako pozitívny dojem vo mne zanechalo vysielanie záverečného vystúpenia v nemeckom verejnoprávnom rozhlase. Bola to vynikajúca prezentácia našej kultúry na medzinárodnom pódiu, nielen z hľadiska interpretácie, ale aj preto, že v programe figurovali traja slovenskí autori troch rôznych pokolení. O skúsenostiach a zážitkoch z príprav aj koncertných vystúpení sme popri zakladateľovi a umeleckom manažérovi projektu Adrianovi Rajterovi nechali prehovoriť troch z mladých účastníkov. Ich entuziazmus je priam nákazlivý a v našej kultúrnej obci dnes potrebný ako soľ! Roky plodnej práce s mladými má na konte aj skladateľ, klavirista, pedagóg a dlhoročný rozhlasový redaktor Tomáš Boroš. V rozhovore s kolegyňou Janou Zelenkovou odhaľuje svoju cestu k hudobnej pedagogike, ale aj perspektívy jej ďalšieho vývoja. Ďalší skladateľ a klavirista, Peter Javorka, zasa odkrýva zákulisie svojej autorskej dielne, z ktorej v nedávnych rokoch vzišli diela, ktoré zarezonovali aj v medzinárodnom kontexte. Koncertná rubrika je v aktuálnom čísle badateľne štíhlejšia, čo odráža mierny útlm spojený s prázdninami. Chcem však upozorniť na texty o koncertoch v Žiline a Pezinku, kde sa vý- nimočné interpretačné výkony domácich umelkýň a umelcov snúbili s prezentáciou výnimočnej domácej tvorby. Naopak, obsiahla je tentokrát rubrika Hudobné divadlo, ktorej priaznivci sa môžu tešiť na informačne hutné a – ako vždy – hĺ- bavo kriticky polemizujúce zhrnutia špičkových zahraničných festivalov: Bayreuth, Salzburg, Pesaro… A k tomu súčasná hudba z ešte bližšieho zahraničia: Ostravské dny 2025 pohľadom skladateľa Mateja Slobodu plus pohľad do sveta „československého“ skladateľa a multiinštrumentalistu Iana Mikysku v rozhovore s Ondrejom Veselým. Skrátka, hudobný život vo svojej plnej kráse a pestrosti. Uprostred práve rozbehnutej jesennej koncertnej a festivalovej riavy sa v mene tímu našej redakcie ako zástupca šéfredaktorky Andrey Serečinovej teším na ďalšie stretnutie v októbrovom vydaní. Robert Kolář

Koncerty: Bratislavské hudobné slávnosti – ŠKO Žilina – Domus & Hortus Artis – Medzinárodný organový festival Ivana Sokola Auris interna: Dôverne známe škrty Hudobné divadlo: Bayreuth Baroque, Medzinárodná spevácka súťaž na VŠMU Svedectvá doby: Moyzesovo kvarteto: Päťdesiat rokov so slovenskou hudbou Klub: Marián Lejava o Pierrovi Boulezovi Hudba plus: Viktoriia Vitrenko Na chate: Patrik Sabo Poviedka: Nič (V. Rozenbergová) Recenzie CD Bratislavské hudobné slávnosti majú za sebou jubilejné 60. vydanie a zodpovedal tomu aj lesk zvučných mien sólistov, dirigentov a orchestrov, striedajúcich sa na pódiách Reduty. Dnes možno povedať, že oslava sa nadmieru vydarila a sme radi, že Hudobný život mohol byť pri tom. Aj preto je koncertná rubrika v aktuálnom čísle dominantou. No tak je to takmer vždy na jeseň, keď sa začínajú nielen koncertné sezóny v Bratislave, Košiciach aj Žiline, ale aj takmer spojitý prúd festivalového diania: sotva sa zatvorili brány BHS, za dverami už čakajú Mozartov festival či Konvergencie. Čo sa nezmestilo do rubriky tento mesiac, nájdete v novembrovom čísle... Okrúhle jubileum si v tomto roku pripomína aj Moyzesovo kvarteto, ktoré dnes, 50 rokov od svojho založenia, patrí k najdlhšie kontinuálne pôsobiacim komorným zoskupeniam na našej scéne. Som nesmierne rád, že som spolu s pokračovateľom kvartetovej tradície u nás, huslistom a primáriom Muchovho kvarteta Jurajom Tomkom mohol byť svedkom spomínania dvoch členov telesa na ich kontakty so slovenskými skladateľmi a ich hudbou. A že ich nebolo málo – Moyzes, Ferenczy, Burlas, Zeljenka, Kupkovič, Sixta, Malovec, Krák, Godár, Šarišský a mnohí ďalší… Pre priaznivcov vokálneho umenia bude iste cenným príspevkom triezvo kritický pohľad Pavla Ungera na uplynulý úvodný ročník speváckej súťaže pod patronátom VŠMU, pre záujemcov o menej konvenčný vokálno-inštrumentálny prejav zasa pohľad Ondreja Veselého do svojského a z pochopiteľných dôvodov komplikovaného sveta ukrajinskej skladateľky, speváčky, dirigentky a performerky Viktoriie Vitrenkovej. Nahliadnuť do celkom iného sveta dáva rubrika Na chate, v ktorej sa Andrea Serečinová vnorila do sveta výroby unikátnych dychových nástrojov – cinkov – z dielne nášho kolegu z Hudobného centra Patrika Saba. A napokon, v ďalšom rozhovore, tentokrát so skladateľom a dirigentom Mariánom Lejavom, sme sa dotkli odkazu jubilujúceho Pierra Bouleza, tentokrát však nie ako avantgardného skladateľa, ale ako dirigenta viac-menej klasického repertoáru. Príjemné plávanie udalosťami nabitým jesenným hudobným životom a do skorého videnia v novembrovom vydaní! Róbert Kolář

Rozhovory: Byť vždy sama sebou (Slávka Zámečníková) Rétorika, tanec a gesto (Peter Spišský) Svedectvá doby: Harmonický dodekafonik (Miroslav Bázlik) Osobnosť: Pavol Krška: Človek a skladateľ Koncerty a festivaly: Domus & Hortus Artis – Viva Musica! Festival – Slovenský mládežnícky orchester – Festival J. K. Mertza – Slovenské historické organy – Hudba Modre Hudobné divadlo: Bayreuth – Praha – Salzburg – Viedeň Hudba Plus: Hviezdne noci – n:ear – Milan Adamčiak Auris interna: Boj o prežitie Z organového kokpitu: Merci, Max Poviedka: Koncert vo Varšave (E. Letňanová) Recenzie CD a kníh Prázdniny koncertných a divadelných sezón nikdy neznamenajú výrazný útlm hudobného života, len jeho špeciálny, letný režim, ktorý prirodzene reflektujeme aj v našom dvojčísle. Okrem klasických letných festivalov na Slovensku i v zahraničí sme si všímali aj podujatia vykračujúce z jasných žánrových mantinelov. Aj preto, že našu jazzovú rubriku postupne transformujeme do priestoru Hudba Plus, v ktorom budete nachádza? reflexiu viacerých neklasických žánrov – od jazzu cez world music, alternatívu, experimentálnu scénu až po tradičnú hudbu. Dvojčíslo je vždy dobrou príležitosťou pre zaujímavé veľké materiály. Sme veľmi radi, že sa nám podarilo pripraviť dva exkluzívne rozhovory so špičkovými, medzinárodne etablovanými slovenskými interpretmi. Sopranistka Slávka Zámečníková je už jednoznačne v kategórii mladej speváckej hviezdy, ktorá sa nezastavuje pri prvých medzinárodných úspechoch, ale ambiciózne kráča k ďalším métam. Viera Polakovičová ju spovedala v čase príprav viedenskej inscenácie Predanej nevesty, v čase, keď je ohlásený aj jej debut v La Scale. Z iného súdka sú úspechy barokového huslistu Petra Spišského, ktorý sa vypracoval na dôležitú postavu škandinávskej scény starej hudby a prináša nielen inšpirujúce svedectvo o svojej umeleckej ceste, ale aj podnetné názory o univerzálne platných interpretačných prístupoch. Klaviristka Elena Letňanová sa roky stretávala so skladateľom Miroslavom Bázlikom a o vzájomných debatách, ktoré metamorfovali od matematiky ku komentárom Bázlikových diel, si viedla záznamy. Skladateľ zomrel v auguste minulého roka, a tak si ho pripomíname práve týmto „nedokončeným rozhovorom“. Jeden zaujímavý materiál sme získali, žiaľ, pri smutnej udalosti. Zomrel skladateľ Pavol Krška. Jeho pôsobenie v ústraní v Žiline odrážalo jeho životné princípy, ktorým vládla skromnosť?, neokázalosť? a zmysel pre službu. Na stránkach Hudobného života naňho spomínajú jeho dvaja študenti-skladatelia, Lukáš Borzík a Peter Javorka, v duchu sa s ním lúčime mnohí, ktorých na žilinskom Konzervatóriu učil hudobnú teóriu... Andrea Serečinová

lovenská hudba 3 ročník L rok 2024 Obsah:193 Úvodom Nekrológ:195 Peter Tollarovič: Za Pavlom Zelenayom... Štúdie: Yvetta Kajanová: Axiológia pop music na festivale Bratislavská lýra. Politická interpretácia Bratislavskej lýre nesvedčí Bianca Macková: Brian Eno, ambientná hudba a slovenská scéna Kuzma Mikhailov: Rock, hip-hop, rap a politika v Poľsku a Rusku od 90. rokov 20. storočia až dodnes Ilia Vaseko: Afrofuturizmus, hip-hop a rap na príklade Wu-Tang Clan Správa: Alena Čierna: Slávnostné odovzdávanie Cien Hudobného fondu 2024 Register autorov "Ak chcete skutočne pochopiť nový druh populárnej hudby, otočte sa chrbtom k pódiu a pozrite sa na publikum.“ Ted Gioia (*1957) Milí čitatelia,zväčša sa na stránkach muzikologickej revue Slovenská hudba stretávate s príspevkami a štúdiami, ktoré postihujú „úctyhodné“ dejiny hudby svetovej i slovenskej z doby dávnej i nedávnej. Celkom v duchu pestovania tradície uchovávania kultúrnych hodnôt a skúmania diel hudobných velikánov i „kleinmeistrov“ z oblasti prevažne klasickej (rozumej – vážnej) hudby. Dejiny hudby však v skutočnosti vôbec nie sú úctyhodné. Revolučné zmeny bývajú takmer vždy dielom provokatérov a rebelov, ktorých piesne majú dopad nielen na hudobný vývoj, ale otriasajú samými základmi spoločnosti. Poznáme to už z histórie, že pokiaľ sa na hudobnej scéne objavilo niečo výrazne nové a odlišné od zaužívaných tradícií, ľudia v mocenských pozíciách sa to z obavy a strachu snažili potlačiť. A keď sa to nedarilo, nezostávalo nič iné, než tieto záškodnícke prejavy prijať a včleniť do mainstreamu. Tento mechanizmus je poznateľný naprieč celým historickým vývojom hudby, treba ho len odkryť a pochopiť. A myslím si, že tu niekde je aj problém pochopenia a uchopenia vývoja populárnej hudby 20. a 21. storočia.Dlhší čas sme na stránkach Slovenskej hudby nevenovali, alebo len okrajovo venovali problematike hudby jazzovej, rockovej či populárnej. Jedným z dôvodov je málo prispievateľov, ktorí by sa podujali písať o hudbe, donedávna považovanej za „menejcennú“ a nehodnú vedeckého skúmania s odôvodnením, že to je len „zábavná“, „nevážna“ hudba... A predsa tá hudba tu stále je, a nielenže prežíva, ale dá sa povedať, že hýbe hudobným priemyslom, aj celým kultúrno-ekonomickým i politickým spoločenstvom. Pôvodne zavrhovaní a provokujúci hudobní outsideri a rebeli sa postupne stávajú ctihodnými umelcami, ktorých oceňujú významné hudobné, aj štátne inštitúcie. Kde a kedy nastáva prerod rebela vo váženú osobnosť? Ako fungujú zákonitosti vývoja nových štýlov a žánrov v oblasti tzv. ľahkej múzy? Vývoj hudobných štýlov v oblasti populárnej hudby sa v 20. storočí nezvyčajne zrýchlil – v krátkom časovom rozpätí štýl striedal štýl, nastupujúci štýl sa chcel vymedziť voči predchádzajúcemu, aby zaujal, ale čoskoro ho nahradil iný, agresívnejší, hlučnejší, pútajúci pozornosť publika. Prečo? Na akom základe? Ako na to reaguje spoločnosť? Ako chápať tieto prejavy? Možno je načase si uvedomiť, že „... hudba nie je len soundtrack na pozadí života; opakovane vystupuje do popredia a mení spoločenské a kultúrne prúdy, o ktorých by sme si mysleli, že tlak niečoho takého prchavého a nehmatateľného, ako je pieseň, bez ťažkostí ustojí“ (Ted Gioia). Sledovať turbulentný vývoj populárnej hudby, snažiť sa pochopiť jej inšpirácie, vzájomné vzťahy a určujúce znaky aj v spojitosti s formovaním hudobného priemyslu závislého od nových technológií, spoločensko-politického vývoja aj ekonomiky, určite nie je vec ľahká a jednoduchá. Navyše ide z pohľadu historika o nedávnu minulosť a chýbajúci historický odstup. A preto sa tešíme, že aj na Slovensku sú muzikológovia, ktorým táto oblasť hudobného výskumu nie je cudzia a ktorí sa so svojimi názormi a výskumami chcú podeliť so širšou odbornou i laickou verejnosťou. Milí čitatelia, v úvode tretieho čísla 50. ročníka Slovenskej hudby, zameraného na oblasť populárnej hudby, prinášame z pera Petra Tollaroviča spomienku na nestora slovenskej populárnej hudby Pavla Zelenay

Hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia.“[Musik höhere Offenbarung ist als alle Weisheit und Philosophie.] Ludwig van Beethoven (1770 – 1827) Milí čitatelia,zo všetkých známych i neznámych definícií hudby som si ako motto dnešného úvodníka druhého čísla jubilejného 50. ročníka muzikologickej revue Slovenská hudba zvolila výrok Ludwiga van Beethovena, pretože sa dotýka hneď niekoľkých záujmových sfér jedného z príspevkov tohto čísla – hudby, vedenia a filozofie. Po dlhom čase sa totiž na stránkach Slovenskej hudby môžeme stretnúť so štúdiou venovanou hudobnej filozofii.Ak sa obzrieme späť, naprieč historickým vývojom systematík hudobnovedných disciplín, zistíme, že hudobná filozofia predstavuje pomyselnú „Popolušku“ systematiky hudobnej vedy. V novodobých hudobnovedných systematikách sa hudobná filozofia či filozofia hudby ocitá hneď v trojakej pozícii: rad autorov (G. Adler, 1919, H. J. Moser, 1937; C. Dahlhaus, 1971 a i.) si ju vôbec nevšíma a nechápe ju ako samostatnú vednú disciplínu (k nim sa vo svojom Úvode do systematiky hudobnej vedy zaradil aj nestor slovenskej novodobej muzikológie J. Kresánek, 1980); druhá skupina spája hudobnú filozofiu s hudobnou estetikou alebo semiotikou (napríklad A. Wellek, 1948, 1963; W. Wiora, 1961 a ď.) a až tá tretia skupina autorov ju v systematikách uvádza ako samostatnú hudobnovednú disciplínu (napríklad H.-H. Dräger, 1955; či slovenský muzikológ O. Elschek, 1973, 1984). Z definícií hudobnej filozofie z druhej polovice 20. storočia (W. Wiora, H. H. Eggebrecht a ď.) vyplýva, že v tomto období ju už síce viacerí muzikológovia uznávajú ako samostatnú disciplínu, ale ich charakteristiky sa v mnohom prekrývajú s inými disciplínami – a to s určitými okruhmi hudobnej estetiky, sociológie či filozofie umenia. Čo teda hudobná filozofia/filozofia hudby je a je vôbec potrebná? Ako vo svojej publikácii Hudobná veda súčasnosti (1984) Oskár Elschek zdôvodňuje: „V disciplinárnej následnosti za hudobnou estetikou a hudobnou sociológiou je hudobná filozofia syntézou individuálnych (z pohľadu psychologického a estetického) a spoločenských (z pohľadu sociológie) faktorov existencie hudby. Zaoberá sa základným zmyslom hudby pre človeka a spoločnosť.“ Skrátka, hudobná filozofia sa snaží odpovedať na otázky o základných zákonitostiach existencie a vývoja hudby, neopomínajúc pritom jej konkrétne historické, kultúrno-spoločenské a kultúrno-geografické prejavy. Teší nás, že talianska muzikologička Lisa Giombini z Univerzity Roma Tre v Ríme prijala výzvu Slávky Kopčákovej a redakcie Slovenskej hudby a pre druhé číslo Slovenskej hudby pripravila štúdiu Hudobná ontológia: otázky, diskusie a metodologické prístupy, v ktorej sa dotýka základných otázok hudobnej ontológie s cieľom pomenovať hlavné problémové okruhy, identifikovať hlavné zdroje sporov a vysvetliť, prečo má zmysel o tom hovoriť. Myslím si, že jej zamyslenie sa nad tým, čo je to „to“, čo umožní v rôznych variantoch a cover verziách vždy jasne identifikovať Beethovenovu „Für Elise“, vás, milí čitatelia, zaujme a možno do budúcnosti podnieti i ďalšie príspevky či diskusiu o problematike hudobnej filozofie.O tom, že otázky hudobnej filozofie v súčasnosti zaujímajú viacerých hudobných vedcov, estetikov a filozofov, svedčí aj recenzia Slávky Kopčákovej z 1. ročníka medzinárodnej konferencie Európskej platformy pre filozofiu hudby (ENPM), ktorá sa uskutočnila v tomto roku v portugalskom Porte pod názvom Sloboda v hudbe – súčasné výzvy (Freedom in Music – Contemporary Challenges). Na konferencii sa v družnej diskusii zišlo 30 bádateľov nielen z európskych krajín, ale aj zo Spojeného kráľovstva, Izraela a Spojených štátov amerických. Platforma výskumníkov si na konferencii vytýčila smelé ciele – usporadúvať vedecké konferencie (minimálne raz za dva roky), semináre a workshopy v rôznych častiach Európy, realizovať spoločné výskumné projekty a rozšíriť sieť participujúcich a aktívnych členov so záujmom o problematiku hudobnej filozofie. Možno d

„Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať.“ Carl Gustav Jung (1875 – 1961) Milí čitatelia, myšlienka švajčiarskeho lekára, psychiatra a psychoterapeuta Carla Gustava Junga uvádza moju spomienku na vzácneho človeka – muzikologičku a významnú osobnosť slovenského hudobného múzejníctva PhDr. Editu Bugalovú, ktorá naše muzikologické rady navždy opustila 24. marca 2025. K hudobnému umeniu mala PhDr. Edita Bugalová (1951 – 2025) vždy blízko – obaja rodičia i jej staršie sestry hrali na hudobných nástrojoch, a navyše už v detstve navštevovala chrámové hudobné teleso, ktoré v trnavskom dóme viedol Mikuláš Schneider-Trnavský. Už tam sa učila spoznávať noty, čo bolo skôr, než začala navštevovať Hudobnú školu v Trnave. „Viac ako cvičenie klavírnych etúd a stupníc ma však lákala popmusic,“ zdôverila sa v rozhovore Edita Bugalová, „naša generácia bola očarená bítovou hudbou. Naučila som sa hrať na gitare, hrala som v dievčenských skupinách (aj na bicie), spievala som s tanečnou kapelou.“ Napokon sa rozhodla študovať hudobnú vedu na Masarykovej univerzite v Brne, odkiaľ jej kroky viedli do Západoslovenského múzea v Trnave, kde prijala post hudobného historika so zameraním na správu pozostalosti M. Schneidra-Trnavského. Zhodou okolností bol jej vzťah k tejto osobnosti znásobený i tým, že sa stala manželkou jeho vnuka. Na tomto poste zotrvala celých šestnásť rokov a už tam sa rozhodla zasvätiť svoj život regionálnej hudobnej historiografii: „Odkaz našich predkov a všeobecne osobností, ktoré tvorili našu kultúrnu históriu, by sme mali systematicky spoznávať, odkrývať všetky súvislosti, deje a udalosti, pretože bez poznania vlastných koreňov zostaneme stratení,“ tvrdila. „Nedokážeme sa bezpečne orientovať, pomenovať príčiny a následky konania ... táto ,nezakorenenosť‘ sa prejavuje v názorovej roztrieštenosti, bez schopnosti a tiež ambície artikulovať argumenty.“ Tomuto krédu zostala verná aj po nástupe na post riaditeľky Slovenského národného múzea – Hudobného múzea v Bratislave, kde pracovala vyše dvadsať rokov. Venovala sa odbornej scenáristickej, publicistickej, zostavovateľskej a edičnej činnosti, okrem iného iniciovala tiež obnovenie kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorý sa od roku 2003 stal súčasťou Hudobného múzea. V oblasti hudobno-múzejnej práce realizovala prezentačné projekty celoslovenského aj medzinárodného charakteru (výstavy, oživovanie hudby), organizovala konferencie a semináre a podieľala sa aj na hudobnohistorických výskumoch. Bola členkou Slovenskej muzikologickej asociácie, členkou Muzikologickej komisie Hudobného fondu a od roku 2014 do roku 2022 tiež členkou Rady Hudobného fondu. Na Trnavu nikdy nezabudla a od roku 2008 pracovala ako členka Kultúrnej rady Trnavského samosprávneho kraja. „Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať,“ povedal C. G. Jung. Edita Bugalová sa rozhodla stať hudobnou vedkyňou a múzejníčkou so zameraním na regionálne dejiny Slovenska a svoje nadšenie pre túto prácu odovzdávala ďalej – svojim deťom, vnukom, študentom i mladým kolegom, a tak jej odkaz tu bude naďalej sprítomnený. Milí čitatelia, spomienku na láskavú a vzácnu kolegyňu vystrieda teraz krátky vhľad do prvého čísla 51. ročníka muzikologickej revue Slovenská hudba. Tematicky pestré číslo načrie do rôznych oblastí muzikológie a prinesie nielen štúdie, ale i úvahu, esej a recenzie. V úvode to bude krátka spomienka na posledného barda slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. storočia – Mira Bázlika z pera Vladimíra Godára (Miro Bázlik – epoché). Po ňom nasleduje analyticky orientovaný príspevok Renáty Kočišovej zameraný na violončelovú tvorbu Michala Vileca (Sonáta 1 op. 1 pre violončelo a klavír Michala Vileca – znovuzrodenie sonátového cyklu v slovenskej hudbe 20. storočia). Laura Karas Belicová sa vo svojej štúdii zamyslela nad známym operným dielom Antonína Dvořáka Rusalka. Ide o prvú časť rozsiahlejšej štúdie, ktorá hľadá vzťah medzi realitou a mystikou, libretom a dobovou atmosférou, textom

„Náš najväčší úspech nespočíva v tom, že nikdy nepadneme, ale v tom, že sa zdvihneme vždy, kedykoľvek padneme.“ Konfucius (552 – 479 p. n. l.) Milí čitatelia, slová čínskeho mysliteľa a zakladateľa konfucianizmu sa mi vynorili v mysli, keď som sa zamýšľala nad obsahom prvého úvodníka jubilejného 50. ročníka Slovenskej hudby. V záverečnom úvodníku posledného čísla predchádzajúceho ročníka som na základe poznania verdiktu odbornej komisie Fondu na podporu umenia, posudzujúcej žiadosti o grant v schéme 2.3.1 Vydávanie a distribúcia tlačených časopisov, nielen predostrela celkovú situáciu vychádzajúcu zo Štruktúry podpornej činnosti Fondu na podporu umenia na rok 2024, ale načrtla som aj reálne možnosti budúcnosti Slovenskej hudby. Nulová finančná podpora zo strany FPU, ktoré sa rozhodlo nepodporovať tzv. akademické časopisy (dodnes som nedostala relevantnú odpoveď na to, čo je a čo nie je „akademický časopis“ a prečo odbornej komisii FPU vadí „vedeckosť“), postavila redakciu pred rozhodnutie – ukončiť vydávanie časopisu, rozlúčiť sa s čitateľmi, alebo hľadať ďalšie možnosti podpory prostredníctvom grantov, sponzorov, mecénov... Vzhľadom na skutočnosť, že o rozhodnutí komisie FPU sme sa dozvedeli až tesne pred Vianocami, nevynárali sa pred nami veľké možnosti. Onedlho sa začal nový rok 2024 a redakcia Slovenskej hudby sa ocitla bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. To, že sa dnes môžete začítať do prvého čísla jubilejného 50. ročníka Slovenskej hudby značí, že sme pre tento rok našli cestu... Naša vďačnosť patrí nielen Hudobnému fondu, ktorý fungovanie časopisu podporil v rámci svojej podpornej schémy, ale najmä Hudobnému centru, pod krídla ktorého sa Slovenská hudba ukryla. Vďaka iniciatíve Vladimíra Godára a ústretovosti PhDr. Igora Valentoviča, riaditeľa Hudobného centra, získala Slovenská hudba potrebnú podporu. Súčasne sa pred ňou otvorili nové možnosti prezentácie na stránkach Hudobného centra prostredníctvom elektronickej verzie časopisu, i prostredníctvom internetových stránok Hudobného centra. Hudobné centrum však nepredstavuje grantovú agentúru a nedisponuje ani grantovými schémami. Slovenská muzikologická asociácia (SMA), pod egidou ktorej Slovenská hudba v posledných rokoch vychádzala, pristúpila k spolupráci, a tak sa na stránkach časopisu môžete dočítať, že vydavateľom Slovenskej hudby je Hudobné centrum v spolupráci so Slovenskou muzikologickou asociáciou. Tak teda Slovenská hudba ako bájny Fénix po štvrtý raz vstala z popola: história časopisu sa začala odvíjať v roku 1957, keď Zväz slovenských skladateľov začal vydávať mesačník Slovenská hudba, ktorého činnosť ukončil rok 1971 a nastupujúca normalizácia; po prvý raz vstal časopis z popola pod egidou Slovenskej hudobnej únie v roku 1991, ale dotácie z Ministerstva kultúry SR ustali v roku 1996; v roku 1997 sa vydávania ujalo novovzniknuté Národné hudobné centrum, ktoré sa ho však po niekoľkých rokoch vzdalo a časopis opätovne povstal pod egidou SMA, ktorá na jeho editovanie získavala financie najskôr z grantovej schémy Ministerstva kultúry SR, neskôr (po vzniku FPU) z grantovej schémy FPU. Až do roku 2023. V roku 2024 časopis znovu povstal, vrátiac sa pod Hudobné centrum, avšak s podielom Slovenskej muzikologickej asociácie. Podarí sa však Slovenskú hudbu udržať? To ukáže budúcnosť. Verím, že pokiaľ budú na Slovensku muzikológovia, hudobní publicisti, skladatelia či interpreti so záujmom o nové výskumy a nové myšlienky a pokiaľ bude vydávanie časopisu v rukách nadšených editorov, Slovenská hudba prežije. Milí čitatelia, v prvom čísle jubilejného 50. ročníka prinášame hudobno-psychologickú štúdiu Kristiána Mikulovského Emočné bloky v umeleckej činnosti, ktorá reflektuje aktuálny a pre interpretov i skladateľov zaujímavý problém prekonávania emočných blokov v umeleckej praxi. Nasledujúce štúdie a úvaha sa venujú problematike hudobného a tanečného divadla na Slovensku. Prvou z nich je štúdia Zuzany Hubinskej a Andrey Gibalovej o súčasnej scéne tanečného

Rozhovory: Žiadna kultúra nemá národnosť (Daniel Raiskin) Jeden život nestačí (Xavier Díaz-Latorre) Fenomén: HEVHETIA. Úspešný príbeh skutočne nezávislého vydavateľstva sa uzatvára Koncerty a festivaly: Košická hudobná jar – Dni starej hudby – Slovenská filharmónia – Organ Plus – SOSR – Albrechtina – Viva Musica! Festival – Šostakovičov festival v Gohrischi – Slovenský rozhlas – Letné Gala SND Hudobné divadlo: Rigoletto so Slávkou Zámečníkovou (Opéra Bastille) – Ostravský hold baroku (ND moravskosliezske) – Saul. Alebo David? (Semperoper, Drážďany) Auris interna: Len čas je arbitrom Z organového kokpitu: Blackout en Espana a (aj) jeho čaro Jazz: Hovory T: Od Wyntona Marsalisa po Arveho Henriksena (Kornél Fekete-Kovács) Poviedka: V. Rozenbergová: Nie je to tvoje Recenzie CD „Tvorcovia obsahu získali ilúziu o neobmedzených možnostiach byť dostupný na globálnom trhu, ale aj perspektívu stratiť sa v záplave iných. Celé bremeno nákladov zostalo na pleciach tvorcov obsahu alebo posledných zbytkov nezávislých vydavateľov, ktorí celý proces vzniku a finalizácie produktu znášajú zo svojich zdrojov, alebo najčastejšie zo zdrojov verejných.“ Citát Jána Sudzinu, zakladateľa vydavateľstva Hevhetia, vyjadruje skepsu profesionála plávajúceho vo vodách súčasného hudobného priemyslu, so všetkými jeho lákadlami ale aj pascami. Hevhetia sa počas 25 rokov činnosti stala kultovou značkou prelínajúcou svoje pôsobenie nielen naprieč žánrami, ale aj – a to je v našom poprevratovom kontexte unikátne – aj v dosahu za hranice Slovenska. Byť v portfóliu košickej Hevhetie, to bola príležitosť dostať sa do mienkotvorných zahraničných médií, na zahraničné pódiá a ocitnúť sa v katalógu s interpretmi z Poľska, Česka, Nórska, Maďarska, USA... Hevhetia presahovala domácu latku v marketingu, komunikácii a mala (svoj) štýl. Vďaka! Lúči sa aj šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin. Po piatich koncertných sezónach odchádza s bilanciou viac než stovky domácich koncertov, pootvorení dvier na viaceré zahraničné pódiá a najmä s rekordným počtom uvedení slovenských diel pod taktovkou zahraničného dirigenta: „Keď vidím, koľko slovenskej hudby som hral a nahral, či už pre archívne streamy alebo na CD, som naozaj hrdý.“ Dodajme, že imponovali aj principiálne postoje šéfdirigenta SF k vojne na Ukrajine, či blízka komunikácia s publikom. Post šéfdirigenta zostáva prázdny, no Daniel Raiskin potvrdil intenzívnu spoluprácu s orchestrom v budúcej sezóne. Potešujúce... Koncertný život priniesol bratislavské účinkovanie hráča na historických brnkacích nástrojoch Xaviera Díaza-Latorreho, jeho rozprávanie o nekonečných možnostiach repertoáru pre dobové gitary či vihuelu zachytil Hudobný život: „Je toho toľko, čo sa dá naučiť, množstvo štýlov a možností. Jeden život na to nestačí...“ Veru. Teší nás aj fakt, že sme v koncertnej rubrike zmapovali dojmy z dvoch špičkových pódiových pripomienok deväťdesiatin Arvo Pärta – na Slovensku sa zastavil Estónsky filharmonický komorný zbor i ďalší estónsky súbor, Vox clamantis. Nielen fanúšikom jazzu dávame do pozornosti inšpiratívny komentár významného maďarského trubkára Kornéla Fekete-Kovácsa k posledným trom dekádam trúbkovej jazzovej histórie v záverečnom diele seriálu Hovory T. Je toho tradične oveľa viac, ako sa zmestí do úvodníka – operné recenzie, koncerty, pravidelné stĺpčeky Moniky Melcovej a Jakuba Filipa i hudobná poviedka na mieru Hudobného života. Tak si nás užite. Pri vode, v horách alebo len tak doma v kresle... Andrea Serečinová

Milí čitatelia, vždy, keď si sadám k úvodníku aktuálneho čísla, dlho, naozaj dlho rozmýšľam, akým smerom zamerať myšlienky, čo povedať, čo komentovať – má to byť aktuálne, sumarizujúce, provokatívne, apelatívne či len konštatujúce? Aj nad týmto úvodníkom som už dlhšie rozmýšľala, keď tu – celkom náhodou – som v maličkom (ale vždy veľmi inšpiratívnom) kníhkupectve zbadala na obálke knihy verše Hany Lasicovej. Od toho okamihu mi bolo jasné, že dnešný úvodník bude na jednej strane sumarizujúci, na druhej strane spomienkový. Už to naozaj nepotrvá dlho a opäť sa starý rok stretne s novým rokom, a tak sa už môžeme obzrieť späť – čo rok 2024 v hudobnej kultúre priniesol, či odniesol. Hoci v týchto dňoch celou kultúrnou obcou hýbu emócie v súvislosti s úpravou štátnej hymny Slovenskej republiky spod rúk Oskara Rózsu, rozhodla som sa túto skutočnosť nereflektovať, aj keď ma „svrbelo“ pero. Napokon, ako na sociálnych sieťach skonštatoval Jozef Lupták, „... nádej zomiera posledná...“. Počkajme si na výsledok. Onedlho budeme mať možnosť odborne posúdiť kvality novej úpravy, a teda aj možnosť komparácie s jej staršou, ešte stále platnou verziou. Slovenská hudba je odborným, vedeckým časopisom, ktorý vychádza každé tri mesiace. Nie je preto možné postihnúť všetky aktuality a venovať pozornosť všetkým udalostiam. Nedá mi však, aby som si dnes nepripomenula veľké mená hudobnej kultúry, ktoré nás v tomto roku opustili. Hneď v úvode tohto roka – 19. januára – potichu odišla klaviristka a korepetítorka Milada Synková (1933 – 2024), ktorá v Slovenskom národnom divadle aktívne strávila obdivuhodných 60 rokov. Tu v spolupráci s celým radom dirigentov pripravila desiatky operných inscenácií, a súčasne ako koncertná komorná klaviristka sprevádzala vokálnych sólistov na početných koncertoch. Vo februári (11. 2. 2024) svoju životnú púť ukončil slovenský skladateľ, pedagóg a muzikológ Ladislav Burlas (1927 – 2024), autor početných hudobných diel a vyše 150 muzikologických prác, vedeckých monografií, štúdií, vysokoškolských textov, článkov a esejí a v neposlednom rade i autor aranžmánu stále platnej štátnej hymny Slovenskej republiky. O tri mesiace neskôr (14. mája 2024) skonala Ľubica Rybárska (1958 – 2024), dlhoročná sólistka Opery SND a významná osobnosť slovenskej vokálnej interpretácie. Ľubica Rybárska slovenskú spevácku školu reprezentovala na početných svetových operných scénach. Dňa 2. júla 2024 navždy odišiel hudobný skladateľ a pedagóg Vladimír Bokes (1946 – 2024), ktorý podnecoval študentov k tvorivému hľadaniu a nachádzaniu vlastnej umeleckej cesty. Napriek tomu, že ho odmietali reprezentanti predchádzajúceho režimu, zanechal po sebe rozsiahle skladateľské dielo i početné odborné texty o hudbe, ktoré majú v našej hudobnej kultúre svoje nezastupiteľné miesto. Len o šesť dní neskôr – 8. júla – zomrel skladateľ, aranžér, dramaturg, hudobný redaktor, dokumentarista a publicista Pavol Zelenay (1928 – 2024), ktorý bol autorom inštrumentálnych a vokálnych skladieb populárnej hudby, swingu a vyššieho populáru, scénických a filmových hudieb, skladieb pre dychovú hudbu a viacerých hitov v oblasti populárnej hudby. Jeho teoretická a publikačná činnosť zameraná na dokumentáciu a prieskum slovenskej populárnej hudby má v slovenskej muzikológii zakladateľský význam. V auguste odišli dve významné osobnosti – 19. augusta to bol muzikológ, hudobný historik, pedagóg Ladislav Kačic (1951 – 2024) a 29. augusta hudobný skladateľ, klavirista a matematik Miro Bázlik (1931 – 2024), o ktorom Vladimír Godár napísal: „Ak chceme stručne charakterizovať Bázlikov zástoj v slovenskej hudobnej kultúre, musíme vyzdvihnúť syntetický aspekt jeho tvorivých snažení... Bázlikova inšpirácia bola po celý život korigovaná vrcholnými výdobytkami európskej hudobnej minulosti i vrcholnými myšlienkovými výdobytkami, prameniacimi v objavoch prírodných vied. To sú dôvody, prečo má Bázlikovo hudobné dielo v slovenskej hudbe svoje nezastupiteľné miesto i prečo môže slúžiť ako hodnotov

Spomíname: Ivan Gajan v klavírnom nebi Osobnosť: Učiteľ, kolega, priateľ (J. Filas) Koncerty: VENI ACADEMY – Dom Albrechtovcov – Slovenská filharmónia – Slovenský rozhlas – Štátna filharmónia Košice – Konvergencie – Allegretto Žilina... Hudobné divadlo: Temná Carmen (Riga), Umelo inteligentná Salome (Riga), Chovanščina: SFZ v Salzburgu, Lohengrin s Pavlom Bršlíkom (Drážďany) Auris interna: Život je mystérium Z organového kokpitu: Sumy, 13. apríl 2025 Jazz: Rozhovor - Hudba ako umenie patternov (N. Bärtsch) Hovory T: Od Clifforda Browna po Freddieho Hubbarda Poviedka: V. Rozenbergová: Absolventský Koncerty, opera, spomienky na nedávne odchody i tie, ktoré už trochu preboleli, rozhovory s domácimi aj zahraničnými hudobníkmi, pohľady na súčasnosť a minulosť i trocha hudobnej fikcie – to je štvrté vydanie tohtoročného Hudobného života. Za operou sme sa vydali nielen do mekky európskej festivalovej scény Salzburgu, kde na veľkonočnom festivale účinkoval Slovenský filharmonický zbor, ale aj do u nás málo reflektovaných končín, do Lotyšskej národnej opery v Rige. Michaela Mojžišová tam mala šťastie na dve inšpiratívne inscenácie. Náš kolega Robert Bayer cestoval do Drážďan, kde zaznamenal dojmy z debutu Pavla Bršlíka ako Lohengrina. Nečakané úmrtie klaviristu Ivana Gajana začiatkom marca doslova paralyzovalo jeho kolegov a priateľov. Na významného interpreta a pedagóga spomína Silvia Adamová. Slovenský skladateľ Juraj Filas prežil svoj profesionálny život v Prahe, a preto do veľkej miery mimo našej dostatočnej pozornosti. Dlh sa pokúšame napraviť textom jeho žiaka na pražskej HAMU Jana Duška, ktorý publikujeme pri príležitosti skladateľových nedožitých sedemdesiatin. V apríli navštívil Bratislavu švajčiarsky jazzový klavirista Nik Bärtsch, s ktorým sme hovorili o jeho fascinácii vedou i východnými filozofiami. Seriál z dejín jazzovej trúbky pokračuje komentárom o hardbopovej ére v debate Juraja Kalásza s Lukášom Oravcom. Spomalenie pri obľúbenom nápoji za zvukov príjemne šuchotajúceho papiera opäť ponúka poviedka Vandy Rozenbergovej, písaná exkluzívne pre náš časopis... Andrea Serečinová Recenzie CD

Rozhovory: Komponovanie – spôsob ako čeliť svetu (Idin Samimi Mofakham) Adamčiak na osemnásť spôsobov (Eva Šušková) Osobnosť: Akceptovať žiaka ako jedinečnú osobnosť (Emília Dzemjanová) Koncerty: Synagóga v Nitre – Slovenská filharmónia – Opera SND – Pražská jar – Štátna filharmónia Košice, Koncertný špeciál Roberta Kolářa Súťaž: Schneidrovka plná prekvapení Hudobné divadlo: Wertherov návrat (Košice), Retro s nadčasovou pointou (Bratislava, VŠMU), Hamlet ako psychologický triler (Theater and der Wien), Sugestívne spojenie Mozarta a Ullmanna (Parížska filharmónia) Udalosť: Hlasy holokaustu Auris interna: Poďme pekne od začiatku Z organového kokpitu: Aj ty vieš improvizovať! Jazz: Hovory T: Od Milesa Davisa po Toma Harrella Poviedka: V. Rozenbergová: Absolventský Recenzie CD „Ak je prítomný strach už v tejto fáze, aké to bude, keď nasta- ne nejaká oveľa vážnejšia situácia?“ Zmienku o speváčke Eve Šuškovej začínam citátom, ktorý reflektuje spoločenské traumy a zároveň príznačne ilustruje dôležitý rozmer umelkynej osobnosti – chuť prejaviť sa aj vo veciach verejných. Umeleckú cestu Evy Šuškovej charakterizuje výber aj nevychodených trás, pre mnohých azda zaprášených, z ktorých ale prináša pre poslucháčov i odbornú komunitu zaujímavé plody. Robert Kolář ju v rozhovore zachytáva vo fáze, keď sa vrátila z dvoch „výletov“ do veľmi odlišných končín a všimla si ich aj porota tohtoročných cien Rádiohlavy. Jej pozornosťou najviac zatriasol projekt, v ktorom sa Eva Šušková predstavuje ako autorka. Zhudobnenie grafickej poézie Milana Adamčiaka je zásadným a premiérovým aktom, no nebolo to v žiadnom prípade len prvenstvo, ktoré priviedlo Evu Šuškovú k hlavnej cene. Zaujal jej spôsob uchopenia materiálu, v ktorom zúročuje svoje skúsenosti v teréne novej hudby, ale aj hravosť a spontánnosť prameniaca z jej pedagogických aktivít na poli elementárnej hudobnej výchovy. Adamčiakovské Konštelácie / Permutácie sú personifikáciou Šuškovej rozko- šatenej tvorivosti i odvahy, ktorú prejavuje naprieč životnými situáciami. Veľmi tešia aj dva ďalšie veľké rozhovory v piatom tohtoročnom čísle. Jana Zelenková kládla dôležité otázky organovej pedagogičke Emílii Dzemjanovej, ktorá sa tohto roku lúčila s učiteľskou profesiou. Okrem inšpiratívneho čítania pripomína tento rozhovor aj fakt, že z košického Konzervatória, práve vďaka Emílii Dzemjanovej, vzišlo najviac medzinárodne úspešných slovenských organistov posledných desaťročí – Monika Melcová, Bernadetta Schlichting Šuňavská, Tomáš Mihalik či Marek Vrábel. Aj o potrebe vytrvalosti a húževnatosti v ťažkých časoch hovorí iránsky skladateľ Idin Samimi Mofakham: „Navzdory obme- dzenej inštitucionálnej podpore sa čoraz viac iránskych hu- dobníkov presadzuje na medzinárodnej scéne – ako skladate- lia, interpreti alebo dirigenti. A to svedčí o odolnosti iránskej umeleckej komunity.“ Áno, spomeňme na frustrácie a stresy rôznych minulých časov a verme, že tvorivá miazga si vždy nájde svoju cestu von. Aj keď kôru jej stromu načas opáskujú znefunkčnené umelecké fondy či barbarské zásahy do kultúrnych inštitúcií. K próze nášho Hudobného života, žiaľ, patrí aj neustále sa vyrovnávanie s časových sklzom, ktorý nám začiatkom roka spôsobilo zavedenie zle pripraveného celoštátneho finančno-administratívneho systému. Okrem meškania vo vydávaní sme dlhodobo bojovali aj s nemožnosťou predávať tlačenú verziu časopisu. Verím, že tento deficit vyrovnávala internetová verzia Hudobného života, ktorú neustále vylepšujeme a napĺňame aj obsahom, ktorý sa nedostane do tlačeného časopisu. Ďakujeme za pochopenie a vernosť... Andrea Serečinová

Hudba inak: Óda na počúvanie mesta Rozhovor: Ryo Noda: Som herec každej epochy či štýlu Hudba farieb: Skriabin a tajomstvo jeho synestézie Koncerty: Slovenská filharmónia – Štátna filharmónia Košice – VENI ensemble – ŠKO Žilina Hudobné divadlo: Rozprávková Opera SND? (SND) - Zvyk, dar či prekliatie? (Teatro Real, Madrid) - Basso continuo v technoklube (Staatstheater am Gärtnerplatz, Mníchov) - Vykopávka s repertoárovým potenciálom (Oper Frankfurt) - Horúčka zvaná Norma (Theater an der Wien – Štátna opera Viedeň) Auris interna: Zvuky a vône jari Z organového kokpitu: Platení vetrom Jazz: Jazz v emigrácii: Matej Korbelič Hovory T: Od Louisa Armstronga po Dizzyho Gillespieho (J. Bartoš) Poviedka: V. Rozenbergová: Tumarkinova kríza Recenzie CD Editoriál: Hudba nejestvuje v jasne ohraničenom koncepte. Prelieva sa a získava rôzne „tvary“. Reaguje na život azda vo všetkých jeho podobách a so všetkými súčasťami – živými, neživými, hmotnými, duchovnými. Svedčí o tom aj zaujímavá zostava tretieho tohtoročného čísla Hudobného života. „Zvuk vnímame často len ako doplnok vizuálneho vnemu, ktorý považujeme za objektívny. Počúvanie je však mäkšie, plné pochybností, neisté, ale aj pohlcujúce a prežívané naplno. Odohráva sa v prítomnom okamihu a ponúka nový spôsob chápania súvislostí,“ píše vo svojom texte o zvukoch, ktorými človek (ako živočíšny druh) ovplyvňuje svoje životné prostredie, Eva Vozárová. Učí nás počúvať mesto, všímať si, ako sa v ňom menia aj prírodné zvuky pod vplyvom dlhodobých zásahov človeka. Zdá sa, že vnímanie hluku cez estetické kategórie je možno cestou, ako sa zmieriť s akustickou nepohodou v mestskom prostredí. Do podnetných interdisciplinárnych vôd sa ponára aj text Michala Pavlíka, kladúc si otázku, či bola synestézia Alexandra Skriabina autentická. Cez prehľad dejín a druhov fenoménu prepojenia viacerých zmyslov sa dostávame k zdrojom synestéziou ovplyvnenej tvorby charizmatického skladateľa, ktorého život a dielo sa napájali zo žriediel inšpiratívnej mytológie a ktorý sa zrejme sám stal objektom mýtu. Japonský skladateľ Ryo Noda navštívil nedávno Bratislavu a Haimoni Balgavej rozprával o zaujímavých muzikoterapeutických výsledkoch pri práci s ľuďmi, trpiacimi rôznymi duševnými a neurologickými problémami. Hudba a pohyb liečia... V jazzovej rubrike pokračujeme v seriáli z histórie jazzovej trúbky, dej o krok ďalej posúva Juraj Bartoš. Autentický vhľad do prežívania formatívnych okamihov na kľukatej ceste hudobníckej kariéry prináša monológ mladého trubkára Mateja Korbeliča. Opäť prinášame pohľady na koncertný a operný život, nahrávky domácich i zahraničných interpretov a autorov. Nezabudnite sa prelistovať až na záver Hudobného života, k poviedke Vandy Rozenbergovej, v ktorej sa mladá hrdinka pretancuje v rytme argentínskeho tanga k svojmu šťastiu. A na záver k próze (Hudobného) života: V minulom čísle sme vás informovali o problémoch s novým celoštátnym administratívno-účtovným systémom, pre ktoré sa nám nedarilo vydať časopis včas aj v tlačenej forme. Už tlačíme, no nedostatky spomínaného systému nás brzdia v distribúcii časopisu do predajní a problém máme aj s predajom tlačenej verzie cez e-shop Hudobného centra. Veríme, že nás v týchto časoch neopustíte... Andrea Serečinová

Hranice možného sa neustále posúvajú. Zatiaľ čo v mnohých oblastiach progres vítame, v iných začína rapídnosť technologického vývoja otvárať aj etické otázky. K odborom, ktoré sa venujú ľudskému telu, sa s otázkami pridávajú ďalšie, tie, ktoré sa týkajú vnútorného sveta človeka. Nás, prirodzene, zaujíma hudba – jej tvorba a interpretácia. Technológie už dokážu napodobniť zvuk hudobných nástrojov a ľudský hlas so všetkými možnosťami ich umeleckého tvarovania. (Úvahy nad komponovaním pomocou AI ponechávame teraz bokom.) Na jednej strane ide o krok na fascinujúce pole, na druhej strane otváranie obzorov, ktoré môžu zásadne zmeniť sociálnu štruktúru tvorcov hudby a im pomáhajúcich profesií. Zmeniť optiku nazerania na hudobný výkon a zmysel hudobnej kritiky. Aj o týchto témach sme hovorili s klaviristom a skladateľom Mikim Skutom, ktorý je svetom technológií už dlhšie fascinovaný a umelú inteligenciu začal využívať aj pri interpretácii vokálnych partov svojich skladieb. Koncom minulého roka rozvibrovala svet tradičných médií i sociálnych sietí téma novej verzie slovenskej štátnej hymny od Oskara Rózsu. V rozhovore s Gabrielou Huskovou, ktorá bola pri zrode prvej oficiálnej verzie hymny v ére samostatného štátu, sme sa snažili držať emócie na uzde a prezentovať predovšetkým fakty o dejinách a súčasnosti tohto štátneho symbolu. Tému dopĺňa aj pohľad skladateľa Petra Zagara. Huslista a umelecký vedúci súboru Musica aeterna Peter Zajíček je zakladateľskou osobnosťou hnutia starej hudby u nás. Dôležité osobné i profesionálne jubileá zanieteného znalca staršej hudobnej literatúry a jej interpretačných špecifík rámcujú spomienkový rozhovor, ktorý s ním viedli mladí hudobníci. Výročie oslávil aj festival NEXT. Akým problémom čelí festival experimentálnej a improvizovanej hudby vo svete zmietanom kultúrnymi vojnami? Sláva Krekoviča sa pýtal Robert Kolář. Kapitoly z jazzových dejín formou rozhovorov s prominentnými hudobníkmi sa nám dobre osvedčili v cykle Hovory G, kde sme sa venovali jazzovej gitare. V tomto roku spúšťame Hovory T z dejín jazzovej trúbky. Sprievodcom prvého dielu je významný český hudobník Pavel Klikar. V našom prvom dvojčísle je však toho oveľa viac – koncerty, operné recenzie, recenzie CD či tradičná hudobná poviedka od Vandy Rozenbergovej. V závere jedno dôležité ospravedlnenie: prvé dvojčíslo Hudobného života v roku 2025 sa k vám v tlačenej podobe dostáva s výrazným oneskorením pre technické problémy pri spúšťaní nového štátneho administratívno-účtovného systému. Za meškanie sa ospravedlňujeme, aj keď jeho dôvodom bola „vyššia“ moc. Veríme, že ste si čakanie vynahradili návštevami našej internetovej verzie.